Mahmud II. alebo Mahmut II. (arab. Mahmúd II.;* 20. júl 1785 – † 30. jún 1839), Turkami nazývaný Mahmut Adli (Mahmud Spravodlivý), bol sultán Osmanskej ríše v rokoch 1808 – 1839. Patrí nepochybne k najpozoruhodnejším osobnostiam moderných dejín Osmanskej ríše.
Jeho matkou mala byť údajne Francúzka Aimée Dubucq de Rivera, ktorú počas plavby z Marseille na Martinik zajali berberskí piráti, ktorí ju potom ako gesto zmierenia poslali z Alžíra sultánovi Abdulhamidovi I. do Carihradu. Tu mala žiť Aimée šťastne až do smrti ako „francúzska sultánka“ a zoznámiť svojho syna Mahmúda s myšlienkami osvietenského absolutizmu. V skutočnosti sa však Mahmúd narodil prinajmenšom tri roky predtým, ako Aimée opustila Francúzsko a neexistuje ani žiadne hodnoverné svedectvo, že by sa mladá žena vôbec kedy do Alžíra či Turecka dostala. Ide teda o nepodložené romantické povesti.
Mahmudov otec, sultán Abdülhamid I. (17741789), poskytol svojmu synovi tradičné vzdelanie osmanského princa, ktoré spočívalo vo výučbe turečtiny, perzština, arabčiny, náboženstva, práva, poézie a dejín. Mahmud bol výborným kaligrafom a básnikom, písal pod pseudonymom Adli. Nezískal však žiadne zvláštne vedomosti o Európe.
Nástup Mahmuda II. na trón a prvé pokusy o reformu
Na trón sa dostal Mahmud za dramatických okolností. Roku 1807 bol zvrhnutý proreformný sultán Selim III. (17891807), Mahmudov bratranec, ktorý ako prvý osmanský vládca inicioval program reforiem podľa európskeho vzoru nazvaný Nizam-i Cedid (Nový poriadok), zameraný najmä na modernizáciu armády. Tradičné vojská janičiarov mali byť nahradené vycvičenou a organizovanou armádou podľa európskeho vzoru. Program však narazil na odpor vnútornej opozície vedenej janičiarmi a konzervatívnymi moslimskými duchovnými.
Odporcovia reforiem dostali príležitosť na zásah na jar 1807. 27. mája sa vzbúrenci, predovšetkým janičiari a fanatickí študenti teológie, zhromaždili blízko sultánovho paláca Topkapi v Carihrade. Selim III. sa vyľakal a v panike vyhlásil, že jednotky Nizam-i Cedid budú rozpustené. Potom vyhnal z paláca proreformných ministrov, čím ich vystavil istej smrti.
Nasledujúci deň vymenoval novú Imperiálnu radu. Vzbúrenci však neboli spokojní a podozrievali sultána, že ak zostane na tróne, zruší svoje vyhlásenia ihneď, len čo sa vrátia jemu lojálne vojská z dunajského frontu, kde boli z dôvodu práve prebiehajúcej rusko-tureckej vojny. Situácia sa dramaticky vyhrotila. Vzbúrenci sa na vonkajšom prvom nádvorí paláca Topkapi zmocnili sultánovho osobného tajomníka a rozsekali ho na kusy. Jeho hlavu potom hodili do sultánovho paláca. 29. mája bol Selim III. vyhlásený za neschopného vládnuť v súlade so zásadami islamu. Vzbúrenci ho donútili uchýliť sa do izolácie v „zlatej klietke“ v háremovej časti paláca (kde bol umiestnený aj Mahmud) a na jeho miesto dosadili duševne labilného Mustafu IV., syna Abdulhamida I. a nevlastného Mahmudovho brata.
Nový sultán okamžite zrušil reformu Nizam-i Cedid. Janičiari ovládli hlavné mesto a rozpútali všeobecný teror. Reformní ministri a príslušníci reformovanej armády boli chytaní a vraždení. Stále väčší počet nespokojencov, nielen stúpencov reforiem, ale aj znechutených oportunistov, sa sťahoval do provinčných miest. Mnohí sa vydali na sever a prešli bulharským územím do mesta Ruse (Ruščuk), opevneného mesta, ležiaceho pri brehu Dunaja, kde mal hlavný stan schopný vojvodca Mustafa Paša Bajraktar. Bajraktar do roka obnovil disciplínu v rozvrátenej osmanskej armáde a urobil ju schopnou boja.
„Rusecký výbor“ naplánoval štátny prevrat. 19. júla 1808 Bajraktar na čele armády obsadil Carihrad a donútil Mustafu IV. odvolať najvyššieho muftího Ataullaha Efendiho. O niekoľko dní potom odišiel z mesta. Janičiari a moslimskí duchovní sultána varovali, že ho rusecký paša chce zosadiť a znovu nastoliť reformistu Selima III. Vtedy si Mustafa uvedomil, že ak dá Selima a nevlastného brata Mahmuda zabiť, zostane jediným žijúcim mužom v osmanskej dynastii, a bude mať život aj sultanát pevne v rukách.
Keď 28. júla Bajraktar s pätnásťtisícovou armádou zaútočil na sultánov palác, vystrašený Mustafa poslal katov do háremovej časti paláca. Selim, ktorý bol práve na modlitbách, sa katovi bránil, nenechal sa uškrtiť a zakrvavené telo zosadeného sultána bolo nájdené na vnútornom nádvorí paláca.
Dvadsaťtriročnému Mahmudovi sa ale podarilo prežiť. Keď počul rozruch, ktorý spôsobili zabijaci, utiekol údajne s pomocou svojej matky na strechu háremu, kde sa ukryl medzi komíny. Tam ho našli a zachránili Bajraktarovi muži, ktorí už vtrhli do paláca. Podľa inej verzie našiel Bajraktar Mahmuda ukrytého pod kopou kobercov. Nech už to bolo akokoľvek, Paša sa postaral o zosadenie Mustafu IV. a vyhlásil za nového sultána Mahmuda. Mustafu chcel Bajraktar najprv na mieste zabiť ako odplatu za Selimovu smrť, ale keďže poprava dvoch panovníkov počas jediného dňa neprichádzala do úvahy, pretože potom by osmanská dynastia pravdepodobne vymrela po meči (Mahmud by bol posledným žijúcim mužským potomkom), bol Mustafa umiestnený do „zlatej klietky“ do háremu. Bajraktar Mustafa Paša bol menovaný za veľkovezíra.
Cyklus palácových prevratov ale ešte neskončil. Bajraktar sa rozhodol pokračovať v politike armádnych reforiem. Namiesto zdiskreditovaných plukov Nového poriadku zostavil oddiely Nových psovodov (Şegban-i Cedid). Velením týchto vojsk poveril bývalých dôstojníkov Nového poriadku, čo rozhorčilo reakcionárov. Bajraktar navyše urobil chybu, keď sa so svojimi „psovodmi“ v napätej atmosfére na konci pôstneho mesiaca ramadánu venoval hodovaniu.
Janičiari počas noci pripravili sprisahanie a ráno 15. novembra 1808 veľkovezíra prepadli v sídle Vysokej porty. Bajraktar sa ukryl v susednej malej kamennej budove, ktorá sa zdala, že je pomerne dobre obranyschopná. Keďže to však bol sklad strelného prachu, keď v okolí prepukla streľba, ozval sa náhle silný výbuch, ktorý usmrtil veľkovezíra, jeho osobných strážcov aj niekoľko stoviek útočiacich janičiarov. Mŕtve telo veľkovezíra vytiahli z trosiek a narazili na kôl.
Potom sa janičiari rozhodli zaútočiť na sultánov palác Topkapi. Mahmud II. však bol pohotový a privolal na pomoc osmanské loďstvo, ktoré začalo vzbúrencov bombardovať. Nasledoval požiar, ktorý zničil drevené domy v okolí paláca. Po dvoch dňoch bojov velitelia janičiarov začali prostredníctvom moslimských duchovných vyjednávať a dosiahla sa rámcová dohoda so sultánom. Janičiari sľúbili zastaviť obliehanie a zaistiť voľný odchod odzbrojených vojakov. Ráno 18. novembra boli brány sultánovho paláca otvorené a sprievod vojakov bez zbraní v usporiadaných šíkoch odchádzal z paláca.
Vo vzdialenosti niekoľko sto metrov od paláca však boli napadnutí janičiarmi a rozsekaní. Mahmud II. si zachránil život iba okamžitým príkazom na uškrtenie zosadeného Mustafu IV. Pristúpil k tomuto kroku, pretože očakával mužského dediča – jeho obľúbená žena Fatma bola už niekoľko mesiacov tehotná. Fatma nakoniec zomrela nasledujúci rok vo februári pri pôrode dcéry a malá princezná zomrela v útlom veku. Mahmud si tak udržal trón, ale onedlho musel reformný proces zastaviť. Jednotky Nových psovodov boli rozpustené.
Postupné reformy a centralizačné snahy Mahmuda II.
Vzhľadom na traumatické zážitky z mladosti nemal sultán Mahmud II. rád palác Topkapi, ktorý zostal naďalej oficiálnou dvornou rezidenciou, ale Mahmud radšej jedol a spal v menšom a lepšie chránenom paláci Besiktaş. Poučil sa z osudu reformátorov sultána Selima III. a veľkovezíra Bajraktara. Práve Selim III., s ktorým viac ako rok zdieľal „zlatú klietku“, mal na neho veľký vplyv. náhľad|Mahmud II. okolo roku 1809. Prvé roky Mahmudovho panovania plynuli v tieni spomienok na Selimov osud a v strachu z novej vlny násilia. Roky čakal na vhodnú príležitosť, aby mohol udrieť proti nenávideným janičiarom. Bol mimoriadne trpezlivý, vynikajúci taktik, cieľavedomý, tvrdý. Nechýbala mu osobná odvaha a rozhodnosť. Jeho počiatočná pozícia pri nástupe k moci bola mimoriadne slabá. Prvých pätnásť rokov sa usiloval o centralizáciu moci do svojich rúk a jeho prvé kroky smerovali k posilneniu mocenskej pozície sultána priamo v Carihrade. Na kľúčové funkcie v štátnej byrokracii, armáde, ale aj v hierarchii moslimského duchovenstva trpezlivo a systematicky menoval svojich verných prívržencov.
Najsilnejším osmanským štátnikom prvého obdobia vlády Mahmuda II. bol veľmi konzervatívny muž, ktorý vyšiel z radov duchovenstva, Mehmet Sait Halet Efendi (17611823). V rokoch 18021806 slúžil ako osmanský veľvyslanec v Paríži. Ako hlavný sultánov radca vystupoval v úlohe ochrancu janičiarov a ako oponent akýchkoľvek reforiem. V novembri 1822 ho sultán Mahmud II. zosadil z funkcie a poslal do vyhnanstva, kde ho tiež skoro dostihol sultánov kat s hodvábnou šnúrou. O niekoľko dní bola jeho hlava vystavená na mramorovom stĺpe v sultánovom paláci.
Likvidácia Haleta Efendiho výrazne posilnila sultánovu autoritu. Vplyvnou osobnosťou v osmanskej armáde bol Kara Aga Hüsein Paša (1776 – 1849). Vo februári až októbri 1823 bol menovaný za veliteľa janičiarskeho zboru, získal hodnosť vezíra a titul pašu. Jeho skúsenosti potom sultán využil na likvidáciu janičiarov. Výraznou osobnosťou vlády sultána Mahmuda II. a hlavným súperom Haleta Efendiho bol Mehmet Husrev Paša (17561855). V rokoch 18011803 bol miestodržiteľom Egypta, veľký vplyv získal ako veľkoadmirál v rokoch 18111818 a 18221827. Ako vrchný veliteľ armády presadzoval vojenské reformy, a svoju kariéru ukončil ako veľkovezír.
Ďalším cieľom centralizačných snáh sultána Mahmuda II. bolo odstránenie feudálnych separatistov. V tomto smere bol osmanský sultán do veľkej miery úspešný. Mahmud II. sa sústredil najprv na centralizáciu v Anatólie. Keď roku 1814 zomrel Çapanoğlu Süleyman Bey, bola rozšírená sultánova kontrola na centrálnu Anatóliu. Po smrti Karaosmanoğlu Hüseyin Ağa v roku 1816, bola ovládnutá západná Anatólia. Roku 1817 sa celá Anatólia ocitla pod ústrednou mocou sultána Mahmuda II.
Likvidácia balkánskych miestodržiteľov prebehla v rokoch 18141820. Poslednou baštou balkánskeho feudálneho separatizmu bola doména Aliho Pašu z Janiny (17411822). Bola zlikvidovaná ťažením v apríli 1820 až januári 1822, pod velením Halet Efendiho.
Ali Paša a jeho synovia boli zosadení zo svojich funkcií, vyhlásení za povstalcov a bola proti ním vypravená pozemná a námorná expedícia. Starý „Lev z Janiny“, ktorý udržiaval styky s vplyvnými gréckymi emigrantmi, neúspešne vyzval Grékov, aby sa pripojili k jeho odporu proti Turkom. Ťaženie osmanskej armády prebiehalo s nebývalou rýchlosťou, už v auguste 1820 bolo obliehané sídlo pašu v Janine.
Ali Paša sa viac ako rok bránil na citadele, neskôr sa uchýlil do malej opevnenej ostrovnej vily na jazere Janina. Vzdal sa po prísľube, že ho sultán omilostí. Miestny veliteľ však dal janinského pašu 24. januára 1822 zabiť. Jeho hlava bola na výstrahu vystavená pred palácom Topkapi v Carihrade. Mahmudova armáda tak oslávila triumf nad mužom, ktorý dokázal vzdorovať piatim sultánom.
V roku 1813 rozdrvili tri turecké armády deväť rokov trvajúce povstanie v srbskom kniežatstve a donútili Karadjordje Petrovića (17601817), ktorý bol roku 1804 zvolený za prvého srbského vládcu, ujsť do Uhier. Represie janičiarov v Srbsku však boli tak kruté a neznesiteľné, že v roku 1815 vyvolali druhé srbské povstanie pod vedením vojvodu Miloša Obrenovića (1780 – 1860). Srbi sa márne domáhali vypočutia na viedenskom kongrese. Sultán Mahmud II. nakoniec roku 1815 uznal Miloša Obrenovića za vrchné knieža (18151839, 18581860) a priznal Srbsku čiastočnú vnútornú autonómiu s tím, že mestá a pevnosti zostanú v tureckých rukách.