náhľad|Rímska socha Dionýza z 2. storočia podľa helenistického modelu (bývalá zbierka kardinála Richelieu, Louvre) Dionýzos (iné názvy: Dionysos, Dionýsos, Dionýz, Bakchos, Bakchus; po grécky Dionysos/iný prepis Dionýsos alebo Bakchos, po lat. Dionysus alebo Bacchus) bol starogrécky a starorímsky boh vína, vinohradníctva, úrody, plodnosti, zábavy, náboženskej extázy a divadla.Hedreen, Guy Michael. Silens in Attic Black-figure Vase-painting: Myth and Performance. University of Michigan Press. 1992. . p. 1James, Edwin Oliver. The Tree of Life: An Archaeological Study. Brill Publications. 1966. p. 234. Gréci ho nazývali aj Bakchus (/ˈbækəs/ alebo /ˈbɑːkəs/; starogrécky: Βάκχος Bacchos). Toto meno neskôr prevzali aj Rimania pre bláznovstvo, ktoré údajne vyvoláva a ktoré sa nazýva baccheia.V gréčtine sa „volič aj boh nazývajú Bakchus". Burkert, S. 162. O zasvätencovi ako Bakchovi pozri Euripides, Bacchae 491.. O bohu, ktorý jediný je Dionýz, pozri Sofokles, Oidipus Rex 211 a Euripides, Hippolyt 560. Ako Dionýzos Eleutherios („osloboditeľ") svojím vínom, hudbou a extatickým tancom oslobodzuje svojich stúpencov od seba-vedomého strachu a starostlivosti a zvrháva utláčajúce obmedzenia mocných. Jeho tyrsus, žezlo z feniklových stoniek, niekedy omotané brečtanom a pokvapkané medom, je zároveň blahodarným prútikom a zbraňou používanou na zničenie tých, ktorí sa stavajú proti jeho kultu a slobodám, ktoré predstavuje.Sutton, S. 2, spomína Dionýza ako Osloboditeľa v súvislosti s mestskými slávnosťami Dionýzie. V Euripidovi, Bakchy 379–385: „Tento úrad zastáva, aby sa pripojil k tancom, aby sa smial s flautou a ukončil starosti, kedykoľvek na hostinách bohov príde rozkoš z hrozna a na hostinách s brečtanom pohár prelieva spánok nad ľuďmi."
Jeho pôvod nie je jednoznačne určený a jeho kulty mali mnoho podôb. Niektoré staroveké pramene ich opisujú ako trácke, iné ako grécke.Thomas McEvilley, The Shape of Ancient Thought, Allsworth press, 2002, S. 118–121. Google Books previewReginald Pepys Winnington-Ingram, Sophocles: an interpretation, Cambridge University Press, 1980, S. 109 Google Books previewZofia H. Archibald, in Gocha R. Tsetskhladze (Ed.) Ancient Greeks west and east, Brill, 1999, S. 429 ff.Google Books preview V orfickom náboženstve bol rôzne synom Dia a Persefony, chtonickým alebo podsvetným aspektom Dia, alebo dvakrát narodeným synom Dia a smrteľnej Semelé. Eleusínske mystériá ho stotožňujú s Iakchom, synom alebo manželom Demeter. Väčšina správ hovorí, že sa narodil v Trácii, cestoval do iných krajín a do Grécka prišiel ako cudzinec. Jeho atribút „cudzosti" ako prichádzajúceho cudzinca a boha môže byť vlastný a podstatný pre jeho kulty, keďže je bohom zjavenia, niekedy sa nazýva „boh, ktorý prichádza".Rosemarie Taylor-Perry, 2003. The God Who Comes: Dionysian Mysteries Revisited. Algora Press.
náhľad|Bakchus, Caravaggio, 15931594 Každý rok sa na jeho počesť konali v Aténach slávnosti Dionýzie (bakchanálie) a Lénaje. Rimania stotožňovali Bakcha s vlastným Liber Pater, „slobodným otcom" festivalu Liberalia, patrónom vinohradníctva, vína a mužskej plodnosti a strážcom tradícií, rituálov a slobôd spojených s dosiahnutím plnoletosti a občianstva. Báje mu pripisujú objavenie viniča. Preto bol pre Grékov bohom vína a neviazanosti a predstavoval intuitívnu, spontánnu stránku bytia. Tí, ktorí ho uctievali, sa oddávali divokým výstrelkom, pri ktorých odhadzovali zábrany i svoju obvyklú totožnosť. Tancovali s takmer nadľudským nasadením a pocitom posadnutosti, ako vyznávači, či dokonca dočasne vtelení bohovia. Nakoniec sa úplným vyčerpaním zrútili a zaspali tam, kde im nohy vypovedali poslušnosť. Oslavy Bakcha a vína – bakchanálie – sa v cisárskom Ríme zmenili na divoké orgie, takže boli zakázané, čiastočne aj preto, že ich voľné miešanie tried a pohlaví prekračovalo tradičné spoločenské a morálne obmedzenia. Slávenie Bakchanálií sa považovalo za trestný čin, s výnimkou zmiernených foriem a značne obmedzených zhromaždení, ktoré schválil a na ktoré dohliadal štát. Bakchove slávnosti sa zlúčili so slávnosťami Libera a Dionýza.
Keďže sa Dionýzos nazýval boh plodnosti, tak mal ako aj iní bohovia milenky a milencov. Jedna z jeho mileniek, smrteľníčka Amedis, mu porodila dcéru Ruan. Ďalší potomkovia Dionýza sú Amachon (bohyňa ľudského šťastia a ochrankyňa detí) a jej sestra Salome (bohyňa plodných).
Jeho symboly sú leopard, brečtan, vinič, palica ovenčená viničom a brečtanom a roh hojnosti. Dionýzos neskôr našiel na opustenom ostrove princeznú Ariadnu, ako si šla oči vyplakať z toho, ako ju Théseus nemilo odkopol. Dionýzos sa o ňu postaral, pomohol jej a zaľúbili sa do seba. Dokonca ju zobral na Olymp.
V jeho mene sa zrejme spájajú výrazy „boh“ (Dio, čiže Zeus) a Nysa, Dionýzovo rodisko (severné pobrežie Afriky).
Pôvod náhľad|Dionýzov triumf, mozaika z Poseidónovho domu, Zeugma Mosaic Museum Akademici v 19. storočí na základe štúdia filológie a porovnávacej mytológie často považovali Dionýza za cudzie božstvo, ktoré bolo len neochotne a pomerne neskoro prijaté do štandardného gréckeho panteónu, a to na základe jeho mýtov, ktoré často obsahujú túto tému – boha, ktorý trávi väčšinu času na zemi v iných krajinách a po návrate do Grécka bojuje o prijatie. Novšie dôkazy však ukázali, že Dionýzos bol v skutočnosti jedným z prvých bohov doložených v pevninskej gréckej kultúre.Kerényi, Karl. 1976. Dionysus. Trans. Ralph Manheim, Princeton University Press. Najstaršie písomné záznamy o uctievaní Dionýza pochádzajú z mykénskeho Grécka, konkrétne z Nestorovho paláca v Pylose a jeho okolia, datované približne do roku 1300 pred Kr. Podrobnosti o akomkoľvek náboženstve okolo Dionýza v tomto období sú skromné a väčšina dôkazov pochádza len v podobe jeho mena, zapísaného ako di-wo-nu-su-jo („Dionysoio" = „z Dionýza") v lineárnom písme B, zachovanom na fragmentoch hlinených tabuliek, ktoré naznačujú súvislosť s obetami alebo platbami vína, ktoré bolo opísané ako „z Dionýza". Objavili sa aj odkazy na „ženy z Oinoa", „miesta vína", ktoré môžu zodpovedať dionýzovským ženám z neskorších období.
Iné mykénske záznamy z Pylosu zaznamenávajú uctievanie boha menom Eleuther, ktorý bol synom Dia a ktorému sa obetovali voly. Spojenie s Diom aj volmi, ako aj etymologické súvislosti medzi menom Eleuther alebo Eleutheros s latinským názvom Liber Pater naznačujú, že mohlo ísť o iné meno pre Dionýza. Podľa Károlyho Kerényiho tieto indície naznačujú, že už v 13. storočí pred Kr. existovalo jadro náboženstva Dionýza, ako aj jeho dôležité mýty. V Knósse na minojskej Kréte muži často dostávali meno „Pentheus", ktoré je postavou neskoršieho dionýzovského mýtu a ktoré zároveň znamená „trpiaci". Kerényi tvrdil, že dať takéto meno svojmu dieťaťu znamená silnú náboženskú väzbu, potenciálne nie samostatnú postavu Penthea, ktorý v neskorších mýtoch trpí v rukách Dionýzových stúpencov, ale ako epiteton samotného Dionýza, ktorého mytológia opisuje boha, ktorý musí znášať utrpenie, kým nad ním zvíťazí. Podľa Kerényiho sa titul „muž, ktorý trpí", pravdepodobne pôvodne vzťahoval na samotného boha a až s vývojom mýtu sa začal používať na odlišné postavy. Najstaršie známe zobrazenie Dionýza sprevádzané jeho menom sa nachádza na dine attického hrnčiara Sofila okolo roku 570 pred Kr. a nachádza sa v Britskom múzeu. V siedmom storočí ikonografia nájdená na keramike ukazuje, že Dionýza už uctievali nielen ako boha spojeného s vínom. Spájal sa so svadbami, smrťou, obetovaním a sexualitou a jeho družina satyrov a tanečníkov bola už zaužívaná. Spoločným motívom týchto raných zobrazení bola metamorfóza jeho stúpencov z ruky boha na hybridné bytosti, ktoré zvyčajne predstavovali krotkých aj divokých satyrov, predstavujúce prechod z civilizovaného života späť do prírody ako prostriedok úniku.
Hoci vedecké zmienky sú zriedkavé, existuje pozoruhodné prekrývanie medzi grécko-rímskym Dionýzom a hinduistickým bohom Šivom. Spoločná ikonografia a pozadie zahŕňajú polmesiac alebo rohy na hlave, kožu pantera alebo tigra, hady, falickú symboliku (šiva lingham), spojenie ako tulák a vyvrheľ a spojenie s rituálnou extázou. Šiva je považovaný za jedného z trojice bohov, ku ktorým patria Višnu a Brahma. Dionýzos sa vo viacerých odkazoch uvádza v súvislosti s východom a Indiou.
Uctievanie a festivaly v Grécku Dionýzov kult sa pevne zakotvil v siedmom storočí pred Kr. Mykénski Gréci ho mohli uctievať už okolo rokov 1500 – 1100 pred Kr.Objavuje sa ako pravdepodobné theonymum (božské meno) v lineárnych tabuľkách B ako di-wo-nu-so (nápis KH Gq 5). a stopy dionýzovského kultu sa našli aj na starovekej minojskej Kréte. vľavo|náhľad|Mramorová hlava Dionýza, 2. storočie n. l., Kapitolské múzeá, Rím
Dionýzie Dionýzovi boli zasvätené slávnosti Dionýzie, Haloa, Askolia a Lénaia.McConachie, B., Nellhaus, T., Sorgenfrei, F. C., & Underiner, T. (2016). Theatre Histories: An Introduction (3rd ed.). Routledge. Vidiecke Dionýzie (alebo Malé Dionýzie) boli jednou z najstarších slávností zasvätených Dionýzovi, začali sa v Atike a pravdepodobne oslavovali pestovanie viniča. Konali sa počas zimného mesiaca Poseideon (čas okolo zimného slnovratu, dnešný december alebo január). Vidiecke Dionýzie sa sústreďovali na procesiu, počas ktorej účastníci niesli falošný chlieb, dlhé bochníky chleba, nádoby s vodou a vínom, ako aj iné obety, a mladé dievčatá niesli koše. Po sprievode nasledovala séria dramatických predstavení a divadelných súťaží.Sir Arthur Pickard-Cambridge. The Dramatic Festivals of Athens. Oxford: Clarendon Press, 1953 (2nd ed. 1968).
Mestské Dionýzie (alebo Veľké Dionýzie) sa konali v mestských centrách, ako boli Atény a Elefsina, a boli neskorším vývojom, ktorý sa začal pravdepodobne v priebehu šiesteho storočia pred Kr. Konali sa tri mesiace po vidieckych Dionýziach a Veľké slávnosti pripadali na jarnú rovnodennosť v mesiaci Elaphebolion (dnešný marec alebo apríl). Sprievod mestských Dionýzií bol podobný sprievodu vidieckych osláv, ale bol prepracovanejší a viedli ho účastníci nesúci drevenú sochu Dionýza, pričom súčasťou sprievodu boli obetné býky a bohato oblečené chóry. Na dramatických súťažiach Veľkých Dionýzií sa zúčastňovalo aj viacero pozoruhodných básnikov a dramatikov a udeľovali sa ceny pre dramatikov aj hercov vo viacerých kategóriách.Brockett, Oscar Gross (1968). History of the Theatre. Boston: Allyn & Bacon. S. 18–26.
Anthestéria náhľad|Dionýzova mozaika z Antiochie, 2. storočie Anthestéria (Ἀνθεστήρια) bol aténsky festival, ktorý oslavoval začiatok jari. Trval tri dni: Pithoigia (Πιθοίγια, otváranie krčahov), Choes (Χοαί, nalievanie) and Chythroi (Χύτροι, hrnce). Počas trvania festivalu vraj mŕtvi vystupovali z podsvetia. Spolu s dušami mŕtvych sa po meste potulovali aj Kéry, ktoré museli byť po skončení festivalu vyhnané.(Fotius, Lexikón, s.v. Thyraze Kares.) Na dvere, Kéry, toto už nie je Antestria: niektoré autority sa uspokojili s tým, že ide o preslov zástupu karijských otrokov, keďže na Antestrii sa pripájajú k hostine a nerobia žiadnu prácu. Preto ich po skončení slávnosti posielajú späť pracovať so slovami: „K dverám, Kéry, to už nie je Antestria." Keďže duše [keres] sa na Antestrie potulujú po meste.
V prvý deň sa otvárali nádoby s vínom,(Plutarch, Table-talk, 655e.) V Aténach otvárajú nové víno jedenásteho dňa v mesiaci a tento deň nazývajú pithoigia. ktoré sa miešalo na počesť boha.(Phanodemus, v Athenaeus, Deipnosophists XI. 456a; frag 12in FGrH 325.) V Dionýzovom chráme v Limnai [„Bažiny"] prinášajú Aténčania mladé víno z nádob, ktoré miešajú na počesť boha, a potom ho sami pijú. Kvôli tomuto zvyku sa Dionýz nazýva Limnaios, pretože víno sa miešalo s vodou a potom sa prvýkrát pilo zriedené. Miestnosti a nádoby na pitie sa zdobili kvetmi spolu s deťmi staršími ako tri roky.