thumb|Ludvík Svoboda s inou významnou postavou Pražskej jari, Josefom Smrkovským
Arm. gen. v. v. Ludvík Svoboda (* 25. november 1895, Hroznatín† 20. september 1979, Praha) bol česko-slovenský (národnosťou český) generál a komunistický politik. Počas prvej svetovej vojny slúžil v rakúsko-uhorskej armáde a následne v česko-slovenských légiách a počas druhej svetovej vojny velil 1. československému armádnemu zboru na východnom fronte. Pôsobil ako minister národnej obrany Československej republiky (ČSR) v rokoch 19451950 a v rokoch 19681975 bol prezidentom Československej socialistickej republiky (ČSSR). Aj keď sa stal symbolom Pražskej jari a spočiatku s vpádom vojsk v auguste 1968 nesúhlasil, zostal vo svojej funkcii aj počas normalizácie až do roku 1975.
Život Mladosť Narodil sa v Hroznatíne, okres Velké Meziříčí, na Českomoravskej vysočine v starej sedliackej rodine. Otec Jan Svoboda zomrel, keď mal syn jeden rok. Matka sa po druhýkrát vydala za Františka Nejedlého. Vyrastal so starším bratom a sestrou z prvého manželstva a troma súrodencami z druhého manželstva matky. Po absolvovaní meštianskej školy navštevoval Zemskú poľnohospodársku školu vo Veľkom Meziříčí, kde získal agronomické vzdelanie, ktoré si doplnil praxou vo vinárstve v Rakúsku. V roku 1914 mu zomrel aj otčim. V roku 1915 boli obaja bratia Josef aj Ludvík odvedení do rakúsko-uhorskej armády. Ludvík ako domobranec k pešiemu pluku č. 81. Staršia sestra Mária bola už vydatá. Matka s tromi mladšími súrodencami zostala na statku hospodáriť sama.
Prvá svetová vojna V roku 1915 staršieho brata Jozefa poslali na srbský front, mladšieho Ludvíka na ruský front. Ešte toho istého roku 18. septembra padol pri Tarnopoli do zajatia. V Rusku najskôr vstúpil do hasičského zboru mesta Kyjeva, kde absolvoval odborný výcvik. 5. augusta 1916 sa prihlásil do česko-slovenských légií. Bojoval pri Zborove, Bachmači a zúčastnil sa bojov o sibírsku magistrálu.PRECLÍK Vratislav. Masaryk a legie (Масарик и Легии), Ваз. Книга, váz. kniha, 219 str., vydalo nakladatelství Paris Karviná, Žižkova 2379 (734 01 Karviná, CZ) ve spolupráci s Masarykovým demokratickým hnutím (изданная издательством «Пари Карвина», «Зишкова 2379» 734 01 Карвин, в сотрудничестве с демократическим движением Масаpика, Прага) , 2019, ISBN 978-80-87173-47-3, str. 150-153 V légiách bol menovaný za poručíka 6. februára 1919, za kapitána 16. augusta 1919 s platnosťou od 1. mája 1919. Kurz poddôstojníckej školy ukončil 26. decembra 1917. Kurz dôstojníckej školy absolvoval na jar 1919. Do vlasti sa vrátil s jedným z posledných lodných transportov cez Japonsko, Tichý oceán, Panamský prieplav a USA. V septembri 1920 sa v hodnosti kapitána vrátil s 3. plukom Jána Žižku z Trocnova do jeho posádky v Kroměříži.(Svoboda, 1996, str. 113-122, 357-372)Služební výkaz z 6. září 1920, Vojenský historický archiv.
Medzivojnové obdobie Po návrate z vojny okamžite demobilizoval a ujal sa rodného hospodárstva, pretože starší brat Jozef, hospodár, bol v rakúskej armáde odsúdený za neposlušnosť na trest „Spangle“. (Krutý trest, ktorý v rakúskej armáde prežíval z feudálnych čias. Zavesili ho na pálčivom slnku na niekoľko hodín za ruky spútané za chrbtom.) Brat to utrpenie nevydržal. Na následky prekrvenia mozgu a na úpal zomrel(Svoboda, 1996, str.117). Bol pochovaný pri srbskom meste Čačak v hromadnom hrobe. V súvislosti s pokusom ex-cisára Karola zmocniť sa v Maďarsku trónu bol znovu, ako mnohí legionári, mobilizovaný. Vtedy bol získaný, aby zostal slúžiť v novo sa zakladajúcej armáde. Hospodárstvo odovzdal mladšiemu bratovi Františkovi Nejedlému a nastúpil u svojho materského 3. pluku Jána Žižku z Trocnova v Kroměříži. Tu sa tiež v roku 1923 oženil s Irenou Stratilovou z mlynárskej rodiny z neďalekých Cvrčovíc.(Svoboda, 1996)
V roku 1923 v hodnosti štábneho kapitána nastúpil do služby na Podkarpatskej Rusi u 36. pluku. Tam zotrval do roku 1931. Absolvoval množstvo kurzov na zvýšenie kvalifikácie: strelecký kurz v Miloviciach (1927), stáž u delostreleckého pluku č.12 v Užhorode (1928), stáž u leteckého pluku v Piešťanoch (1931). Naučil sa maďarsky a zložil skúšku z maďarského jazyka a literatúry na bratislavskej univerzite J. A. Komenského. Vzhľadom na nedostatok pedagógov – dôstojníkov znalých maďarčiny bol poverený jej výučbou na Vojenskej akadémii v Hraniciach v rokoch 1931 – 1934.
V roku 1934 bol povýšený na podplukovníka a prevelený k svojmu 3. pluku Jána Žižku v Kroměříži. Prešiel celým radom veliteľských funkcií, bol veliteľom náhradného práporu inštrukčných kurzov záložných dôstojníkov. Ako veliteľ náhradného práporu bol v roku 1937 poverený prípravou mobilizácie. V roku 1938 odišiel s mobilizovaným práporom do pohraničia – Kounice u Brna. 15. marca 1939 musel odovzdať kasárne v Kroměříži rakúskemu plukovníkovi Wehrmachtu, ktorý okupoval Kroměříž.(Svoboda, 1996, str.189)
V Kroměříži si Svobodovci v roku 1933 postavili dom, ktorý im umožnil po obsadení pohraničia poskytnúť azyl dvom vyhnaným rodinám.
Druhá svetová vojna Po rozbití Česko-Slovenska nacistickým Nemeckom a okupácii Čiech a Moravy sa zapojil do organizovania vojenskej odbojovej organizácie Obrana národa na Kroměřížsku. Začiatkom júna 1939 prešiel ilegálne do Poľska. Dôstojníkov jeho veku a hodnosti, ktorí by zanechali doma rodinu v neistote a nebezpečenstvu, nebolo veľa. V Poľsku, ako najstarší a najvyšší dôstojník, velil vojenskej skupine vo vojenskom tábore v Krakove – Malých Bronowiciach. Cez tento tábor prechádzali stovky emigrujúcich mladších dôstojníkov. Počas troch mesiacov bolo vypravených do Francúzska 1 200 letcov. Tí vojaci, ktorí v Poľsku zostali, mali vytvoriť čs. vojenskú jednotku na území Poľska.
Poľský prezident povolil čs. vojenskú jednotku pod názvom "Legión český a slovenský" až tretí deň (3. 9. 1939) po napadnutí Poľska Nemeckom. Ten mohol len málo zasiahnuť do bojov. Po porážke Poľska v septembri 1939 previedol Ludvík Svoboda skupinu viac ako 700 dôstojníkov a vojakov do azylu v ZSSR. Únik skupiny do Rumunska bol vylúčený, hrozilo, že by ju Rumuni odovzdali Nemcom. V ZSSR sa skupina ihneď premenovala na "Východnú skupinu čs. armády". Skupina prešla bez zbraní a v civile, ale ako vojenský útvar so súhlasom čs. vyslanca v Poľsku Juraja Slávika a po dohode so sovietskymi diplomatickými orgánmi na území Poľska. Aby sa ako civilní emigranti nerozptýlili po Sovietskom zväze, ktorý mal v tom čase s Nemeckom dohodu, boli vojaci od verejnosti izolovaní v internačných táboroch, v ktorých viedli život podľa predpisov čs. armády. Tieto internačné tábory neboli ani zajatecké, ani pracovné a ani gulagy.
V dobe internácie bola "Čs. vojenská skupina východná" postupne v nasledujúcich miestach: Kamenec Podolský, Olchovce, Jarmolince, Oranky, Suzdaľ. Na území ZSSR nebolo čs. diplomatické zastúpenie a pplk. Ludvík Svoboda viedol po dva roky diplomatické rokovania so sovietskymi orgánmi, aby mohla byť táto vojenská skupina udržaná vcelku, aby bola materiálne podporovaná a aby väčšia časť dôstojníkov a poddôstojníkov tejto skupiny bola prepravená do krajín, kde sa bojovalo proti Nemecku (do Francúzska, po jeho páde do Anglicka a neskôr na Stredný východ). Celkom bolo vypravených za pomoci ZSSR 12 transportov, t. j. 662 mužov, 12 žien a 6 detí. V tej dobe čs. politické vedenie v emigrácii na čele s prezidentom Benešom nebolo našimi predmníchovskými spojencami – Anglickom a Francúzskom – uznávané. Ešte nevyhlásili mníchovskú dohodu a protektorátne hranice za neplatné. Naši letci museli vo Francúzsku až do jeho napadnutia Nemeckom slúžiť vo francúzskej cudzineckej légii, ich hodnosti im boli znížené alebo neuznané.Šmoldas, Zdeněk, Českoslovenští letci v boji proti fašismu, Naše Vojsko, Praha, 1987.Loucký, František, Mnozí nedoletěli, Naše Vojsko, Praha, 1989.
Mesiac po napadnutí ZSSR Nemeckom bola našimi politickými predstaviteľmi 18. júla 1941 podpísaná dohoda so Sovietskym zväzom o obnove diplomatických stykov a vzájomnej spolupráci vo vojne proti Nemecku. Dohoda umožňovala organizovať v Sovietskom zväze samostatnú česko-slovenskú vojenskú jednotku. Pplk. Ludvík Svoboda sa významne podieľal na príprave tejto vojenskej dohody a tiež na vyrokovaní podmienok pre spoluprácu sovietskych a česko-slovenských spravodajských služieb. Kvôli tomu niekoľkokrát opustil ZSSR a odišiel do Istanbulu.(Svoboda, 1992) V Moskve bola už na jar 1941 ustanovená tajná čs. vojenská misia, ktorej veliteľom bol plk. Heliodor Píka a jeho zástupcom pplk. Ludvík Svoboda.
Na prelome mája a júna 1941 Ludvík Svoboda spolu so spravodajským dôstojníkom Hieke-Stojom kontaktovali L. Krna, zástupca vyslanca Slovenského štátu v Moskve. Hieke-Stoj prehovoril diplomata k spolupráci. V súvislosti s týmto podujatím bol Svoboda zadržaný sovietskou kontrarozviedkou a obvinený zo spolčenia s nepriateľom Sovietskeho zväzu a zo špionáže. Nedorozumenie sa vysvetlilo a Svoboda bol obvinenia zbavený.(Svoboda, 1992, str.158) Podľa špekulatívnych úvah niektorých historikov sa vtedy L. Svoboda zaviazal k spolupráci so sovietskou tajnou službou, v ktorej potom zotrval až do konca svojho života. Pre toto tvrdenie však nenašli dôkazy.KAPLAN, Karel, v pořadu Se Svobodou za svobodu. Připravili: J. GOLD, V. PREČAN, B. MUSIL. 51 minut, ČT, 1993. 12:00-12:30. V Svobodovom denníku sa k tejto záležitosti vzťahuje zápis, ktorý objasňuje dôvod jeho zadržania a obvinenia zo špionáže. Vedúci misie plk. Píka pozabudol oznámiť kontakty jeho a ďalších členov misie s diplomatom dr. Krnom zo Slovenska. Týmto pozabudnutím „priviedol misiu, najmä seba a mňa, do veľmi nepríjemnej situácie a tým sa jeho aj moje postavenie v ZSSR značne zhoršilo a dôvera bola otrasená. Som toho názoru, že toto bolo dôvodom, že bol od nás požadovaný šifrovací kľúč a bola sprísnená kontrola nad rádio prevádzkou."(Svoboda, 2008, str.213, 219-220)
Činnosť Ludvíka Svobodu bola po celé ďalšie obdobie vojny spojená s organizáciou čs. vojska v ZSSR. Pplk. Svoboda spolu so skupinou 93 dôstojníkov a poddôstojníkov, ktoré počas internácie pripravoval (Oranská skupina), zorganizoval z dobrovoľníkov – česko-slovenských občanov, ktorí sa prihlásili zo všetkých koncov ZSSR, samostatný poľný prápor, ktorý však organizačne mohol byť zaradený do štruktúry sovietskeho vojska. Do jednotky vstúpili Česi, Slováci aj Rusíni z Podkarpatskej Rusi, Židia, krajania žijúci na území ZSSR, ale aj nemeckí a maďarskí antifašisti – čs. občania. Ludvík Svoboda prijal do armády ženy, aj keď to bolo proti poriadku čs. armády.http://www.zeny-bojujici.cz Príchodom ďalších dobrovoľníkov, najmä Rusínov, ktorí prišli z gulagov, a Slovákov, ktorí prešli do zajatia, sa prápor postupne rozrástol na samostatnú zmiešanú brigádu a neskôr na armádny zbor – najväčšiu česko-slovenskú vojenskú jednotku v zahraničí. Česko-slovenské vojsko v ZSSR pôsobilo na frontoch druhej svetovej vojny najdlhšie zo všetkých jednotiek nášho zahraničného vojska.
Pred odchodom na front, 30. januára 1943, bol Ludvík Svoboda povýšený na plukovníka. Plk. Svoboda velil práporu, ktorý sa vyznamenal pri Sokolove (pri boji proti odvetnej operácii nemeckej armády za Stalingrad a Charkov). Velil brigádeBrigádní generál Jan Kratochvíl byl velitel čs. vojenských jednotek v SSSR od 15.5.1943 do 18.5.1944, kdy se stal velitelem 1.čs. Armádního sboru v SSSR (Bílek, 2005, s.278)., ktorá zohrala významnú úlohu pri oslobodení hlavného mesta Ukrajiny Kyjeva a pri bojoch o západnú Ukrajinu. V decembri 1943 po oslobodení Kyjeva bol menovaný brigádnym generálom. Brigáda pod jeho velením oslobodzovala mesta Rudu, Bielu Cerekev a rad ďalších. U Žaškova sa brigáda zúčastnila korsuň-ševčenkovskej operácie.