Ivane Džavachišvili (, ; * 23. apríl 1876, Tbilisi, Ruská ríša † 18. november 1940, Tbilisi, ZSSR) bol gruzínsky historik, filológ a univerzitný profesor, jeden zo zakladateľov modernej vedeckej školy štúdia dejín a etnografie Gruzínska a Kaukazu. V rokoch 1919 až 1926 bol druhým rektorom Tbiliskej štátnej univerzity (TŠU), ktorú pomáhal založiť a ktorá je od roku 1990 pomenovaná po ňom.

V rokoch 1921 až 1930 bol vedúcim Gruzínskeho historicko-etnografického ústavu. Od roku 1939 bol riadnym členom Akadémie vied ZSSR. Na jeho počesť bol nazvaný Inštitút histórie a etnológie Gruzínskej akadémie vied. Najvyšším ocenením TŠU sa stala medaila nesúca jeho meno. Nachádza sa 5-larovej gruzínskej bankovke. Získal zlatú medailu vedeckej rady Petrohradskej univerzity, ktorej absolventom bol (1898).

Život vľavo|náhľad|Džavachišvili na novej 5-larovej gruzínskej bankovke z roku 2017 Džavachišvili sa narodil v roku 1876 v Tbilisi (vtedy Tiflis) do rodiny kniežaťa Alexandra Džavachišviliho a Sofie Afanasievny. Jeho otec pôsobil ako učiteľ a inšpektor matematiky, a mal široké humanitné záujmy, ktoré výrazne ovplyvnili budúcu profesionálnu orientáciu jeho syna. V roku 1895 Džavachišvili s vyznamenaním dokončil štúdium na tifliskom gymnáziu a nastúpil na katedru arménsko-gruzínsko-iránskej filológie na Fakulte orientálnych jazykov Petrohradskej univerzity, ktorú absolvoval v roku 1899. Rozmanitosť tém jeho raných prác svedčí o šírke jeho vedeckých záujmov. Slávu mu priniesla už jeho práca z roku 1899 o apoštolovi Ondrejovi Prvopovolanom a svätej Nine (vydaná v roku 1901), za ktorú mu rada Petrohradskej univerzity udelila zlatú medailu. náhľad|Džavachišviliho socha v Tbiliskej štátnej univerzite|vľavo Po štúdiách v Petrohrade strávil dvojročný pobyt v Königsbergu (dnes Kaliningrad) a v Berlíne. Po návrate do Petrohradu pôsobil ako súkromný docent na Katedre gruzínskej a arménskej filológie Fakulty orientalistiky Univerzity v Petrohrade (1902 až 1917). Zúčastňoval sa aj na politickom živote a ako prívrženec revolučného hnutia bol už v marci 1897 uväznený vo väznici Kresty a v roku 1906 postavený pred súd, v dôsledku čoho mal zákaz opustiť Petrohrad a bol pod dozorom tajnej polície.

Po prvej svetovej vojne sa spolupodielal na založení Tbiliskej štátnej univerzity (prvej univerzity na Kaukaze) a v rokoch 1918 až 1919 bol dekanom jej filozofickej fakulty. Po rezignácii chemika Petre Melikišviliho sa stal v roku 1919 druhým rektorom univerzity a na tejto pozícii zotrval až do roku 1926. V roku 1935 mu kvalifikačná komisia pri Komisariáte národného vzdelávania Gruzínska udelila titul doktora historických vied za súhrn jeho prác. Napriek uvedenému bol v 30. rokoch 20. storočia predmetom verejnej a vedeckej ostrakizácie a predpokladá sa, že zatknutiu sa v rokoch 1937 až 1938 vyhol len vďaka osobnému záujmu Josifa V. Stalina o jeho osud. V archíve sa zachovali materiály svedčiace o jeho účasti na písaní článkov pre nevydanú Gruzínsku sovietsku encyklopédiu z 30. rokov, ktoré boli neskôr použité pri tvorbe rovnomennej encyklopédie v rokoch 1975 až 1987. Od roku 1937 bol riaditeľom Múzea Šota Rustaveliho. V rokoch 1937 až 1940 viedol archeologickú expedíciu v Mcchete. Do vedeckého obehu uviedol dovtedy neznáme pramene k dejinám Gruzínska. Podieľal sa na vytvorení Akadémie vied Gruzínskej SSR a mal sa stať jej prvým predsedom. Zomrel náhle v roku 1940 počas čítania verejnej prednášky na tému Ciele filologickej vedy a gruzínske literárne pamiatky. Je pochovaný v areáli Tbiliskej štátnej univerzity.

Dielo Džavachišvili je autorom viac ako 170 vedeckých prác, z toho viac ako 20 monografií. Bol autorom významných prác o starovekých a stredovekých dejinách Gruzínska (pozn. všetky nižšie uvedené názvy sú doslovné preklady).

Jeho opus magnum bolo štvorzväzkové dielo Dejiny gruzínskeho národa (Kartveli eris istoria; 19081949). Nemenej významné sú aj diela Dejiny gruzínskeho práva (Kartuli samartlis istoria, zv. 12, 19281929) a Hospodárske dejiny Gruzínska (zv. 12, 19301934). Vytvoril tiež zásadné diela ku gruzínskym pramenným štúdiám: Účel histórie, pramene a metódy kedysi a dnes, ktoré vyšlo v štyroch zväzkoch: Staroveké gruzínske historické spisy 5. – 18. storočia (1916, 1921, 1945, 1977) a Gruzínska numizmatika a metrológia (1925), Gruzínska paleografia (1926, 1949) a Gruzínska diplomatika (1925). Napísal tiež množstvo štúdií o etnografii, historickej geografii, gruzínskej historickej literatúre a veľkú pozornosť venoval aj cirkevným dejinám a sociológii. Spracoval problematiku jazykových a historicko-etnografických vzťahov Gruzínska s Kaukazom a Blízkym východom.

Po jeho smrti boli vydané jeho práce Materiály k dejinám materiálnej kultúry gruzínskeho národa (1946), 1. zväzok Historicko-etnologické problémy Gruzínska, Kaukazu a Blízkeho východu (1950) a v rokoch 1977 až 1998 vyšlo v Tbilisi kompletné vydanie jeho diel v 12 zväzkoch.

Referencie

Iné projekty

Kategória:Osobnosti z Tbilisi Kategória:Gruzínski archeológovia Kategória:Gruzínski historici Kategória:Gruzínski filológovia Kategória:Gruzínski spisovatelia Kategória:Orientalisti Kategória:Rektori vysokých škôl v Gruzínsku Kategória:Gruzínski univerzitní profesori Kategória:Absolventi Petrohradskej štátnej univerzity Kategória:Gruzínski právni historici