Partizánska brigáda Boženko bola sovietska partizánska brigáda počas Slovenského národného povstania. Základ tvorila partizánska organizátorská skupina vysadená v noci z 20. na 21. augusta 1944 a 3. septembra 1944 na základňu partizánskeho zväzku Čapajev v Slanských vrchoch. Po doplnení prešla na západné Slovensko a pôsobila najmä v Považskom Inovci, kde došlo k viacerým stretnutiam s protipartizánskymi jednotkami. Civilné obyvateľstvo regiónu trpelo obojstrannými represiami. Počas svojho pôsobenia partizáni vykonali viacero popráv ako členov svojej jednotky, tak civilistov v dôsledku podozrení zo špionáže v prospech Nemcov. Za pomoci odbojárov z Nového Mesta nad Váhom zorganizoval veliteľ brigády Snežinskij na vianoce 1944 prechod tzv. turkestanskej légie tzv. východomoslimského pluku SS z priestoru Myjavy a Brezovej pod Bradlom k brigáde. V januári sa brigáda stiahla pred prenasledovaním z priestoru Považského Inovca. Oddiely Bohdan Chmeľnickij a Štúr prešli do priestoru tzv. Partizánskej republiky v Nízkych Tatrách, odkiaľ po bojoch ustúpili a 21. marca 1945 sa v Jasenianskej doline spojili s jednotkami Červenej armády. Oddiely Ščors a Čapajev presunuli svoje pôsobisko v januári 1945 na Vtáčnik. V marci sa časť z nich prebila pri Žarnovici cez frontovú líniu, časť sa vrátila do Považského Inovca. Štáb brigády spolu s ďalšími oddielmi pôsobil v januári až marci 1945 naďalej na Inovci v priestore Novej Lehoty a Panskej Javoriny. V marci 1945 brigáda Inovec opustila a 1. apríla 1945 sa jednotky brigády sa úspešne spojili s postupujúcimi vojskami Červenej armády na rieke Hron.
Výsadok Základom brigády bola 16-členná organizátorská skupina štábu partizánskeho hnutia 1. ukrajinského frontu pod velením mjr. Anatolija Antonoviča Areneckého (krycie meno Snežinskij, skupina pravdepodobne podliehala NKVD). Táto bola vysadená z lietadiel Po-2 v noci z 20. na 21. augusta 1944 (5 členov) a 3. septembra 1944 (11 členov) na základňu partizánskeho zväzku Čapajev v Petrovciach v Slanských vrchoch. Členmi výsadku boli veliteľ Snežinskij, politický komisár Vasil Vozňák, náčelník štábu Nikolaj Gaňba, veliteľ rozviedky Teofil Gnitecký a veliteľ čaty Jurij Činarev, vojaci A. Zacharov, S. Vozňák, U. Vozňák, I. Borisjuk, F. Žižka, N. Čiplič, J. Gisen, A. Venglovský, zdravotná sestra E. Borisjuková, radistky M. Sokolovová, P. Poltavecová. Organizátorská skupina bola doplnená na 30 o príslušníkov zo zväzku Čapajev.
Prechod na Považský Inovec Miestom dislokácie skupiny mal byť Považský Inovec, kde bol zo strany NKVD vytipovaný ako preverený kontakt evanjelický gazda Pavol Kravárik na kopanici Za jamami v Novej Lehote. Inovec mal strategickú polohu. Dlhé doliny s množstvom kopaníc, lesných domčekov a chát v priestore Panskej Javoriny a Bielej Bukoviny boli vhodné pre partizánsku činnosť. Miestni ilegálni pracovníci už od leta privážali zbrane a muníciu najmä z vojenských skladov v Novom Meste nad Váhom a ukrývali ju v kaštieli v Beckovskej Vieske, ako aj v stodolách niektorých gazdov na novolehotských kopaniciach. Cez Inovec prechádzali v septembrových dňoch anglickí a americkí letci zo zajateckého tábora v Grinave. Z okolia Brezovej pod Bradlom boli prevážaní cez Váh, následne prechádzali cez novolehotské kopanice smerom na Bánovce nad Bebravou, kde ich preberali v Cimennej spojky partizánskej skupiny kpt. Teodora Polu a posielali na Tri Duby. Na kopaniciach našlo útočisko viacero židovských rodín z Nového Mesta nad Váhom. Na Kulháni a Bielej Bukovine od septembra pôsobil aj oddiel V. Žalmana partizánskej brigády Jána Žižku, ktorý sa rozrástol na 400 členov a bol rozšírený na 10. prápor brigády.
Snežinského jednotka sa od 7. septembra 1944 sa presúvala zo Slanských vrchov pozdĺž slovenskomaďarskej hranice. V obci Nemce severne od Šiah sa k jednotke pripojili zbytky roty partizánskej brigády Za slobodu Slovanov, 39 zo 72 mužov pod velením Jána Zdražila. Do Novej Lehoty dorazila v priebehu októbra.
23. októbra prešli partizáni cez Váh v priestore medzi Lúkou a Brunovcami a zamierili na moravskoslovenské pohraničie. 1. novembra Snežinského partizáni pri Trstíne vyhodili do vzduchu osobný vlak. Pritom zahynuli železničiari J. Mikulka a J. Lysák a na následky zranení podľahol občan J. Procházka. 2. novembra pri Hradišti pod Vrátnom partizáni pod vedením Jána Zdražila vyhodili do vzduchu osobný vlak. Zahynul Brezovčan J. Rechtoris a ďalších päť civilistov, asi 10 civilistov bolo ťažko zranených, štyria dodatočne zomreli na následky zranení. Oficiálne partizánske hlásenie uvádzalo, že pri tejto akcii na lokálnej trati bez vojenského významu bolo zabitých a zranených 75 hitlerovských vojakov a dôstojníkov.
Od Pustej Vsi sa ale Snežinského jednotka vrátila 26. novembra naspäť do Považského Inovca. Malo sa tak udiať po dohode Snežinského s generálom T. A Strokačom, náčelníkom Ukrajinského štábu partizánskeho hnutia, kde sa Snežinskij zaviazal, že spolu s oddielmi brigády Jána Žižku, oddielom Gorbunova z 2. Stalinovej brigády a oddielom J. Tuša zaujme kruhovú obranu Považského Inovca. Tam vykonávala mobilizáciu miestnych občanov do svojich radov, zorganizovala tzv. „podpoľné organizácie“ (skupinky spolupracovníkov v Hrádku, Novej Lehote a Podhradí zabezpečujúce informácie, potraviny, ale aj zbrane). Jednotka nevykonávala väčšie bojové akcie.
Protipartizánska operácia Wolfsburg Nemecké okupačné orgány mali pomerne dobré informácie o partizánskych aktivitách a po potlačení SNP a obsadení Banskej Bystrice sa chystali zakročiť voči partizánskym skupinám. V polovici novembra 1944 boli do oblasti Prievidze boli presunuté jednotky brigády SS Dirlewanger a v dňoch 23.25. novembra uskutočnili v Strážovských vrchoch protipartizánsku operáciu „Hindenburg“, ktorá mala za úlohu obkľúčiť partizánov v danom priestore zlikvidovať všetky horárne, bunkre, prístrešky a chaty, kde by mohli partizáni prečkať zimu. Operácia však nezaznamenala očakávané výsledky. Časť partizánov ustúpila bez boja do priestoru Považského Inovca.
30. novembra bola preto v Inovci spustená protipartizánska operácia „Wolfsburg“. Z východu od Podhradia po Trenčianske Jastrabie útočila brigáda SS Dirlewanger, z Považia vyrazili 2 skupiny 167. divízie ľudových granátnikov. Popri nemeckých bojových jednotkách sa operácie zúčastnili aj jednotky nemeckej bezpečnostnej služby Sicherheitsdienst, žandári a príslušníci Hlinkovej gardy. Celkový počet nemeckých vojakov dosiahol okolo 900 mužov.
Nemecké jednotky prečesávali lesy Panskej Javoriny a Bielej Bukoviny. Vypálili viacero horární, partizánskych bunkrov, hájovní, domovov lesných robotníkov a chát. V bunkri v Stokách (nad obcou Podhradie) našli skrytých židovských občanov — mužov, ženy i deti — a zmasakrovali na mieste 30 skrývajúcich sa Židov vrátane detí. Snežinského partizánom sa podarilo uniknúť z obkľúčenia. Straty utrpeli partizánske jednotky brigády J. Žižku, ktorí sa na Bukovine dostali do prestrelky.
Najväčšie nebezpečenstvo hrozilo pri tejto akcii obyvateľom podhorských obci na východných svahoch Považského Inovca od Dubodiela až po Prašice. Obyvatelia týchto obcí boli podozriví z pomoci partizánskemu hnutiu. Z obce Selec odvliekli Nemci vyše 60 mužov a v obciach Cimenná a Zlatníky vypálili niekoľko domov a zastrelili niekoľkých občanov.
30. novembra obsadili nemecké jednotky obce, v ktorých sa partizáni často zdržovaliNemečky, Prašice, Veľušovce, Závadu a Podhradie. Všetci muži vo veku od 16 do 60 rokov zastihnutí pri razii boli odvlečení na dvor obecnej školy v Prašiciach, kde ich po jednom vyšetrovali ako podozrivých z napomáhania partizánom. Vyšetrovanie vykonávali pod dohľadom príslušníkov gestapa z Topoľčian miestni funkcionári — starosta obce Prašice Pavel Tomka, miestny farár Viktor Gajdošík, strážmajster prašickej žandárskej stanice Štefan Gašparik, závadský farár Hugo Czomor, predseda miestnej organizácie HSĽS Michal Paluš a vedúci notár Mikuláš Jalakša. Členovia komisie ale odmietli zoznam partizánov a ich napomáhačov zostavený agentami gestapa a vďaka ich odvahe a statočnosti, ako aj vďaka hrdinskému postoju starostu obce Tomku (ktorý sa za občanov zaručil svojím životom), sa Nemcom nepodarilo identifikovať a usvedčiť žiadneho zo zadržaných mužov a tak ich prepustili. V tento deň však Nemci v obci zastrelili pri križovatke ciest na Tvrdomestice miestneho obyvateľa Michala Grznára (* 1.5.1901) a v lokalite Vŕšky kováča z Podhradia Jána Biháriho (*1907). Neskôr 8. decembra v inoveckom kaštieli na Duchonke obesili roľníka z Podhradia Štefana Godála (*1907).
Vnútorné čistky a popravy Pri príchode do Inovca v októbri mal Snežinského oddiel niekoľko desiatok členov. Po porážke Povstania a v dôsledku nemeckých akcií odchádzalo do lesov čoraz viac mužov.
V noci z 12. na 13. decembra vyvrcholili v Snežinského oddieli dozvuky špiónománie, ktorá vypukla ešte v partizánskom zväzku Čapajev, kde Snežinskij začínal svoje slovenské pôsobenie. Snežinskij dal v horárni „u Paulena“ mučiť a zavraždiť asi 17 členov svojej jednotky, ktorých podozrieval, že chceli zradiť. Jednému z nich sa podarilo ujsť. Prevažná väčšina zavraždených bola zo Sovietskeho zväzu. Títo partizáni prišli do brigády Boženko zo zväzku Čapajev v septembri, aby ju posilnili po jej výsadku na východnom Slovensku.
Dezercia tzv. Turkestanského pluku SS k partizánskej brigáde Boženko Jednotky 1. východomoslimského pluku SS boli sformované z Turkestancov (občanov Sovietskeho zväzu vystavených za Stalina perzekúciám a ochotným bojovať proti boľševickému režimu). Bojovali počas Varšavského povstania ako súčasť nemeckej brigády SS Dirlewanger. Po jeho potlačení bol pluk presunutý na Slovensko a 16. októbra 1944 vyložený v Brezovej pod Bradlom. Následne sa presunul do oblasti Myjavy a Starej Turej. Spolužitie tejto jednotky, označovanej v literatúre ako „Čerkizi“, „Kirgizi“, či nepresne „vlasovci“ so slovenským obyvateľstvom bolo viac menej bezproblémové. Jednotka sa údajne už 10. októbra zúčastnila spolu s 208. nemeckou divíziou ľudových granátnikov na protipartizánskej akcii v okolí Javoriny a v novembri v Bielych Karpatoch. Jednotke velil Wilhelm Hintentatz, za 1. svetovej vojny dôstojník rakúskouhorskej armády, ktorý pôsobil v Turecku, kde prestúpil na islam a zmenil si meno na Harum elRashid.
Za pomoci odbojárov z Nového Mesta nad Váhom boli nadviazané kontakty medzi dôstojníkmi východomoslimského pluku plk. Alimova, kpt. Nadžafimova sídliacich v Myjave a kpt. Alegberliho sídliaceho v Starej Turej a Snežinským. Alimov a jeho dôstojníci pod dojmom situácie na fronte a bojac sa osudu, ktorých ich ako občanov Sovietskeho zväzu bojujúcich na strane Nemecka čakal, reagovali na ponuku prechodu kladne. Prvé stretnutie Snežinského a Vozňáka s Turkestancami sa uskutočnilo zrejme 19. decembra. 23. decembra Snežinský poslal Alimovovi list s podmienkami akcie: 1. Vo všetkých posádkach v Starej Turej a jej okolí, kde sú Turkestanci ubytovaní, vyvolať vzburu. 2. Pobiť všetkých Nemcov nachádzajúcich sa v týchto posádkach. 3. Prerušiť všetky telefónne, telegrafné i rádiové spojenia. 4. Zničiť všetky ťažké zbrane i skladiská a bez boja či s bojom sa prebiť cez Nové Mesto do Hrádku, kde dostanú ďalšie úlohy. Alimov sa so Snežinským dokonca osobne stretli pri Novej Lehoty zrejme 25. decembra ráno, krátko po definitívnom rozhodnutí Moskvy, ktoré Snežinskému oznámili 25. decembra o 2 hod v noci a len niekoľko hodín pred plánovanou dezerciou.