náhľad|Červenofigúrové peliké, zobrazuje Herakla zabíjajúceho Busirida a jeho kňazov, cca 470 pred Kr., Národné archeologické múzeum v Aténach, ev. č. 9683. Pod názvom manieristi (z tal. maniera – spôsob) sa označujú grécki maliari váz, pôsobiaci v 5. storočí pred Kr., ktorých spája ich „manieristický“ maliarsky štýl.
Manieristi, atickí maliari červenofigúrových váz, známi svojimi afektovanými (emotívnymi) námetmi, tvorili približne od roku 480 pred Kr. až do konca 5. storočia pred Kr. Charakteristickým znakom manieristov bol ich výrazný zmysel pre dekoratívny dizajn, napríklad pre záhyby odevu pripomínajúce schody. Ich postavy sú vysoké, akoby natiahnuté a majú malé hlavy, zobrazené výjavy sú orámované ornamentmi v čiernofigúrovom štýle. Typickým znakom týchto malieb je aj to, že si zachovali črty čiernofigurovej vázovej maľby v technike červenofigúrovej. Škála motívov je tu ovplyvnená aj predchádzajúcimi obdobiami. Postavy gestikulujú, akoby používali formu posunkovej reči — ruky často pôsobia strnulo a teatrálne. Nemecký archeológ Ernst Pfuhl považoval manierizmus za vedomú reakciu na jednoduché, prirodzené formy raného klasického štýlu. Manieristi uprednostňovali väčšie vázy, ako napr. amfory, stĺpikové kratéry, pelikai alebo kalpides, zatiaľ čo stamnoi boli v ich repertoári veľmi zriedkavé. Typické manieristické malé hlavy a afektované gestá je možné vidieť napr. na aténskom červenofigúrovom peliké od Maliara Pana, kde je zobrazený Herakles bojujúci s Busiridom (Národné archeologické múzeum v Aténach, ev. č. 9683).
Podľa J. Beazleyho, boli manieristi umelci, ktorých zjednocujúcim znakom bolo použitie nesúrodej zmesi archaických a klasických prvkov; červenofigúrové postavy manieristov mu pripomínali maľby antverpských manieristov zo začiatku 16. storočia. Beazley bol prvý, kto uznal existenciu aténskej manieristickej dielne. Maliara Pana opísal ako vynikajúceho manieristu a Lenigradského maliara, Maliara Persea a Maliara Nausikay ako manieristov nižšej kvality. Zakladateľom tejto dielne bol Mysón, ktorého žiakom bol Maliar Pana. V roku 1925 Beazley k lepším pripísal aj Leningradského maliara, Maliara Héfaista, Maliara z Dómu a Maliara z Oxfordu 529. V poslednom vydaní svojich zoznamov ich z chronologických dôvodov rozdelil na starších (skorších), na neskorších a na najmladších manieristov. Starší manieristi zahŕňajú nielen Maliara ošípaných, Leningradského maliara, Agrigentského maliara a Maliara Oinanthé, ale aj veľkú skupinu neurčených manieristov. Neskorší manieristi sa delia na tzv. skupinu N.H. a „ostatných“. Skupina N.H. má svoj názov podľa iniciálok svojich talentovanejších členov, a to Maliara Nausikay a Maliara Héfaista. Medzi neskorších manieristov patria aj Maliar z Tarquinie 707, Maliar Oresta, Maliar z Dómu, Maliar z Oxfordu 529, Maliar z Londýna E 488 a Maliar Io. Za nimi nasledujú približne po roku 430 pred Kr. „najmladší manieristi“, Maliar z Atén 1183 a Akademický maliar ( „Academy Painter“), ktorý pôsobil do poslednej štvrtiny 5. storočia pred Kr.
Referencie
Kategória:Umenie v starovekom Grécku Kategória:Keramika