Katarína II.,rus.: Екатерина Алексеевна, tr. Jekaterina Aleksejevna (rodným menom princezná Žofia Frederika Augusta Anhaltsko-Zerbstská, ; * 2. máj 1729, Štetín, Prusko – † 17. november 1796, Petrohrad, Rusko)Dátum v starom štýle: 21. apríl 1729 - 6. november 1796. najčastejšie známa ako Katarína Veľká, bola ruská imperátorka vládnuca v rokoch 1762 až 1796. K moci sa dostala po zvrhnutí svojho manžela Petra III. Za jej dlhej vlády, inšpirovanej myšlienkami osvietenstva, zažilo Rusko renesanciu kultúry a vedy, ktorá viedla k založeniu mnohých nových miest, univerzít a divadiel, spolu s rozsiahlym prisťahovalectvom z ostatných častí Európy a s uznaním Ruska za jednu z veľkých európskych mocností.
Pri svojom nástupe k moci a vládnutí v ríši sa často spoliehala na svojich šľachtických obľúbencov, najmä na grófa Grigorija Orlova a Grigorija Poťomkina. S pomocou veľmi úspešných generálov, ako boli Alexandr Suvorov a Piotr Rumiancev, a admirálov, ako boli Samuel Greig a Fiodor Ušakov, vládla v čase, keď sa Ruská ríša rýchlo rozširovala dobývaním a diplomaciou. Na juhu bol po víťazstvách nad Barskou konfederáciou a Osmanskou ríšou v rusko-tureckej vojne pripojený Krymský chanát. S podporou Veľkej Británie Rusko kolonizovalo územia Novoruska na pobreží Čierneho a Azovského mora. Na západe sa rozdelila Poľsko-litovská únia, ktorej vládol Katarínin bývalý milenec, kráľ Stanisław August Poniatowski, pričom najväčší podiel získalo Ruské impérium. Na východe Rusi ako prví Európania kolonizovali Aljašku a založili Ruskú Ameriku.
Na Katarínin príkaz vzniklo na novozískaných územiach mnoho miest a mestečiek, najmä Jekaterinoslav, Cherson, Nikolajev a Sevastopoľ. Ako obdivovateľka Petra Veľkého pokračovala v modernizácii Ruska podľa západoeurópskeho vzoru. Vojenské odvody a hospodárstvo však naďalej záviselo od nevoľníctva a rastúce požiadavky štátu a súkromných vlastníkov pôdy zintenzívnili vykorisťovanie nevoľníckej práce. To bol jeden z hlavných dôvodov povstaní vrátane Pugačevovho povstania kozákov, kočovníkov, volžských národov a roľníkov.
Manifest o slobode šľachty, vydaný počas krátkej vlády Petra III. a potvrdený Katarínou, oslobodil ruskú šľachtu od povinnej vojenskej alebo štátnej služby. Výstavba mnohých šľachtických sídiel v klasicistickom štýle, ktorý cárovná podporovala, zmenila tvár krajiny. Často sa zaraďuje medzi osvietených despotov."Despota" nie je v tomto kontexte hanlivý výraz. Ako mecenáška umenia stála na čele epochy ruského osvietenstva vrátane založenia Smolného inštitútu šľachtických panien, prvej štátom financovanej vysokej školy pre ženy v Európe.
Mladosť Katarína sa narodila v Štetíne (provincia Pomoransko, Pruské kráľovstvo), ako princezná Žofia Augusta Frederika (Sophie Auguste Friederike) Anhaltsko-Zerbstsko-Dornburgská. Jej matkou bola Johana Alžbeta Holštajnsko-Gottorpská. Jej otec, Kristián August Anhaltsko-Zerbstský, patril k vládnucemu nemeckému rodu Anhaltovcov. Nepodarilo sa mu stať sa vojvodom Kuronského a zemgalského vojvodstva a v čase narodenia dcéry mal hodnosť pruského generála vo funkcii guvernéra mesta Štetín. Keďže však jej bratranec z druhého kolena Peter III. konvertoval na pravoslávie, následníkom švédskeho trónu sa stal brat jej matky a dvaja z jej bratrancov z prvého kolena, Gustáv III. a Karol XIII. sa neskôr stali švédskymi kráľmi. V súlade s vtedajšími zvyklosťami vládnucich dynastií v Nemecku sa jej dostalo vzdelania najmä od francúzskej guvernantky a od vychovávateľov.
Katarína považovala svoje detstvo za celkom nudné; raz napísala svojmu korešpondentovi barónovi Grimmovi: "Nevidím na ňom nič zaujímavé." Hoci sa Žofia narodila ako princezná, jej rodina mala veľmi málo peňazí; jej vzostup k moci podporovali bohatí príbuzní jej matky Johany, ktorí boli šľachticmi aj kráľovskými príbuznými. Viac ako 300 suverénnych celkov Svätej ríše rímskej, z ktorých mnohé boli pomerne malé a bezmocné, vytváralo vysoko konkurenčný politický systém, v ktorom rôzne kniežacie rody bojovali o výhody jeden voči druhému, často prostredníctvom politických manželstiev.
Pre menšie nemecké kniežacie rody bol výhodný sobáš jedným z najlepších prostriedkov na presadenie svojich záujmov a mladá Žofia bola počas celého detstva pripravovaná na to, aby sa stala manželkou mocného panovníka a zlepšila tak postavenie svojho rodu. Žofia okrem rodnej nemčiny ovládala aj francúzštinu, ktorá bola v 18. storočí jazykom európskej elity. Mladej Žofii sa dostalo štandardného vzdelania pre nemeckú princeznú 18. storočia, ktoré sa sústreďovalo na etiketu, francúzštinu a luteránsku teológiu.
Katarína sa prvýkrát stretla so svojím budúcim manželom a bratrancom z druhého kolena, budúcim ruským cárom Petrom III., keď mala 10 rokov, v roku 1739. Na základe jej spisov sa jej Peter po stretnutí zdal odporný. Nepáčila sa jej jeho bledá pleť a jeho záľuba v alkohole. Neskôr napísala, že ona bývala na jednom konci zámku a Peter na druhom.
Manželstvo a vláda Petra III. vľavo|náhľad|Mladá Katarína krátko po príchode do Ruska, autor Louis Caravaque, 1745, Gatčinský palác Výber Žofie za manželku budúceho cára bol dôsledkom Lopuchinovnej aféry, na ktorej sa aktívne podieľali gróf Jean Armand de Lestocq a pruský kráľ Fridrich Veľký. Cieľom bolo posilniť priateľstvo medzi Pruskom a Ruskom, oslabiť vplyv Rakúska a zvrhnúť kancelára Alexeja Bestuževa-Rjumina, známeho straníka rakúskeho spojenectva, na ktorého sa spoliehala vládnuca ruská cárovná Alžbeta. Diplomatická intriga zlyhala najmä vďaka zásahu Žofiinej matky Johany Alžbety Holštajnsko-Gottorpskej.
Historické správy vykresľujú Johanu ako chladnú, krutú ženu, ktorá milovala klebety a dvorské intrigy. Jej túžba po sláve sa sústredila na vyhliadky jej dcéry stať sa ruskou cárovnou, no Johana rozzúrila aj Alžbetu, ktorá ju nakoniec vykázala z krajiny pre údajnú špionáž v prospech kráľa Fridricha. Alžbeta dobre poznala rodinu a mala v úmysle vydať sa za Johaninho brata Kristiána Augusta (Karl August von Holstein). Ten však v roku 1727 zomrel na kiahne skôr, ako sa svadba mohla uskutočniť. Napriek Johaninmu zasahovaniu si Alžbeta Žofiu veľmi obľúbila a Žofia a Peter sa nakoniec v roku 1745 zosobášili. náhľad|Portrét veľkokňažnej Jekateriny Alexejevny (budúcej Kataríny Veľkej) v čase jej svadby, autor Georg Christoph Grooth, 1745, Ermitáž Keď Žofia v roku 1744 ako 15-ročná prišla do Ruska, vynaložila všetko úsilie, aby sa zapáčila nielen Alžbete, ale aj jej manželovi Alexejovi Razumovskému a celému ruskému ľudu. Horlivo sa venovala učeniu ruského jazyka, pričom ponocovala a opakovala si učivo vo svojej spálni. Pobyt do noci v krutej ruskej zime jej spôsobil, že ochorela na zápal pľúc, hoci prežila a uzdravila sa. Vo svojich pamätiach napísala, že sa vtedy rozhodla urobiť všetko, čo bolo potrebné, a vyznávať vieru vo všetko, čo sa od nej vyžadovalo, aby sa stala spôsobilou nosiť korunu. Hoci ovládala jazyk, zachovala si nemecký prízvuk, ktorý sa jej nikdy nepodarilo odstrániť.
Žofia vo svojich pamätiach spomína, že hneď po príchode do Ruska ochorela na zápal pohrudnice, ktorý ju takmer zabil. Za to, že prežila, vďačí častému púšťaniu krvi; za jediný deň jej urobili štyri flebotómie. Odpor jej matky voči tejto praxi jej však priniesol nepriazeň cárovnej. Keď Žofiina situácia vyzerala zúfalo, matka chcela, aby ju spovedal luteránsky pastor. Žofia sa však prebrala z delíria a povedala: "Nechcem žiadneho luterána, chcem svojho pravoslávneho otca [duchovného]". To zvýšilo jej popularitu u cárovnej a celého dvora. Alžbeta si Žofiu veľmi obľúbila a vnímala ju potom ako dcéru.
Jej otec, zbožný nemecký luterán, bol proti tomu, aby jeho dcéra prestúpila na pravoslávnu cirkev. Napriek jeho námietkam prijala 28. júna 1744 ruská pravoslávna cirkev Žofiu za svoju členku. Vtedy prijala nové meno Katarína (Jekaterina alebo Ekaterina) a (umelé) otcovské meno Алексеевна (Alexejevna, dcéra Alexeja), takže bola vo všetkých ohľadoch menovkyňou Kataríny I., matky Alžbety a starej matky Petra III. Nasledujúci rok, 21. augusta 1745, sa v Petrohrade konečne uskutočnil dlho plánovaný dynastický sobáš medzi Katarínou a Petrom. Katarína nedávno dovŕšila 16 rokov. Jej otec na svadbu do Ruska neodcestoval. vľavo|náhľad|Jazdecký portrét veľkokňažnej Jekateriny Alexejevny spred roku 1749 od Georga Christopha Grootha Ženích, vtedy známy ako Peter Holštajnsko-Gottorpský, sa v roku 1739 stal vojvodom z Holštajnska-Gottorpska (leží na severozápade dnešného Nemecka pri hraniciach s Dánskom). Mladomanželia sa usadili v paláci Oranienbaum (Rusko), ktorý zostal sídlom "mladého dvora" dlhé roky. Odtiaľ spravovali vojvodstvo (ktoré zaberalo necelú tretinu dnešného nemeckého štátu Šlezvicko-Holštajnsko, dokonca vrátane tej časti Šlezvicka, ktorú obsadilo Dánsko), aby získali skúsenosti na riadenie Ruska.
Okrem tejto skúsenosti bolo manželstvo neúspešné; kvôli duševnej nezrelosti Petra III. sa roky nekonzumovalo. Po tom, ako si Peter našiel milenku, sa Katarína zaplietla s ďalšími významnými dvornými osobnosťami. Čoskoro si ju obľúbilo niekoľko vplyvných politických skupín, ktoré sa postavili proti jej manželovi. Katarína, nešťastná so svojím manželom, sa stala vášnivou čitateľkou kníh, väčšinou vo francúzštine. Svojho manžela znevažovala pre jeho záľubu v čítaní na jednej strane „luteránskych modlitebných kníh, na druhej strane dejín a súdnych procesov s niektorými diaľkovými lupičmi, ktorí boli obesení alebo zlomení na kolese“.
V tomto období prvýkrát čítala Voltaira a ďalších filozofov francúzskeho osvietenstva. Keď sa naučila po rusky, začala sa čoraz viac zaujímať o literatúru svojej adoptívnej krajiny. Napokon to boli Tacitove Anály, ktoré v jej dospievajúcej mysli spôsobili to, čo nazvala „revolúciou“, pretože Tacitus bol prvým intelektuálom, ktorého čítala a ktorý chápal politiku moci takú, aká je, a nie takú, aká by mala byť. Zapôsobilo na ňu najmä jeho tvrdenie, že ľudia nekonajú z vyznávaných idealistických dôvodov, a namiesto toho sa naučila hľadať „skryté a zainteresované motívy“.
Podľa Alexandra Gercena, ktorý vydal verziu Kataríniných memoárov, mala Katarína prvý sexuálny vzťah so Sergejom Saltykovom počas pobytu v Oranienbaume, keďže jej sobáš s Petrom ešte nebol uzavretý, ako neskôr Katarína tvrdila. Napriek tomu nakoniec zanechala konečné znenie svojich memoárov svojmu synovi, budúcemu Pavlovi I., v ktorom vysvetlila, prečo bol Pavol Petrovým synom. Saltykov bol využitý na to, aby Peter žiarlil, a ona s ním nechcela mať dieťa; Katarína sa chcela sama stať cisárovnou a nechcela ďalšieho následníka trónu; Alžbeta však vydierala Petra a Katarínu, aby tohto následníka splodili. Peter aj Katarína boli zapojení do ruského vojenského sprisahania z roku 1749, ktorého cieľom bolo korunovať Petra (spolu s Katarínou) namiesto Alžbety. V dôsledku tohto sprisahania chcela Alžbeta pravdepodobne odoprieť Kataríne aj Petrovi akékoľvek práva na ruský trón. Alžbeta preto dovolila Kataríne mať sexuálnych milencov až po tom, ako nový zákonný dedič, Katarínin a Petrov syn Pavol, prežil a zdal sa byť silný.
Potom Katarína v priebehu rokov nadviazala sexuálne vzťahy s mnohými mužmi vrátane Stanislava Augusta Poniatovského, Grigorija Grigorjeviča Orlova, Alexandra Vasilčikova, Grigorija Poťomkina, Ivana Rimského-Korsakova a ďalších. Priatelila sa s kňažnou Jekaterinou Voroncovovou-Daškovovou, sestrou oficiálnej milenky svojho manžela. Podľa názoru Daškovovej zoznámila Katarínu s viacerými vplyvnými politickými skupinami, ktoré sa stavali proti jej manželovi; Katarína však bola zapojená do vojenských plánov proti Alžbete s pravdepodobným cieľom zbaviť sa následne Petra III. minimálne od roku 1749.
Povaha Petra III. sa stala pre tých, ktorí bývali v paláci, celkom neznesiteľnou. Ráno vyhlasoval mužskému služobníctvu skúšobné cvičenia, ktoré sa neskôr pripojili ku Kataríne v jej izbe a spievali a tancovali do neskorých hodín.