náhľad|Schéma teórie Weismannovej bariéry Augusta Weismanna. Dedičný materiál, zárodočná plazma, je obmedzený na pohlavné žľazy. Somatické bunky (tela) sa v každej generácii znovu vyvíjajú zo zárodočnej plazmy. Weismannova bariéra (tiež Weismannovská bariéra) je striktné genetické odddelenie germinálnej bunkovej línie (z ktorej vznikajú pohlavné bunky) a somatickej bunkovej línie (z ktorej vznikajú všetky ostatné bunky tela) u mnohobunkových živočíchov. Dôsledkom je, že získané vlastnosti organizmu v priebehu života sa nemôžu prenášať do ďalšej generácie. Z toho dôvodu je Weismannova bariéra ďalším protidôkazom lamarkizmu, ktorého myšlienkou bolo, že vlastnosti získané v príbehu života je možné geneticky prenášať do ďalších generácií.
Weismannova bariéra sa vyskytuje u takých organizmov, ktoré už v skorom štádiu ontogenézy diferencujú línie buniek, z ktorých budu vznikať pohlavné bunky. Weismannova bariéra sa vyskytuje u všetkých významnejších živočíšnych skupín, čiže aj u človeka. Už vo včasnom štádiu ontogenézy diferencujú germinálne bunkové línie stavovce a článkonožce, u ktorých je teda prítomná Weismannova bariéra. Zaujímavým pozorovaním je, že práve organizmy s Weissmanovou bariérou dosiahli najvyšší evolučný úspech, najmä najvyšší počet odštiepných druhov. Dôvodom je, že včasná diferenciácia germinálnej línie zabraňuje vnútroorganizmovej kompetícii medzi jednotlivými bunkovými líniami, čo umožňuje vznik veľkých komplexných organizmov zložených z mnohých buniek, ktoré behom svojho delenia v priebehu ontogenézy musia prostredníctvom somatických mutácií nahromadiť veľké množstvo genetickej variability.
Organizmy bez Weismannovej bariéry Rastliny a huby vďaka existencii bunkových stien včasnú diferenciáciu buniek germinálnej línie vôbec nerealizujú. Rastlinné a fungálne bunky majú zamedzený pohyb, čím je výrazne obmedzená vnútroorganizmová kompetícia. Dôsledkom absencie Weismannovej bariéry je fakt, že u rastlín a húb dochádza ku dedeniu získaných znakov.
Absencia Weismannovej bariéry a možnosť vnútroindividuálnej selekcie bunkových línií u týchto organizmov umožňuje, aby podliehali lamarkistickej mikroevolúcii. Týmto sa organizmy, ktoré nie sú schopné pohybu v priestore, prispôsobujú účelne a dedične miestu, na ktorom rastú.
Retrovírusy a Weismannova bariéra Retrovírusy môžu narušovať Weismannovu bariéru. Pre retrovírusy je podstatné, aby sa nerozmnožovali iba v somatických bunkách, ale aby sa dostali aj do germinálnej línie a integrovali svoj genóm do jadrovej DNA budúcich pohlavných buniek. Dôkazom tejto snahy retrovírusov je, že u cicavcov je najväčšie množstvo retrovírusových viriónov práve v tkanivách nadsemnníka.
Retrovírusy obsahujú vo svojom genóme okrem svojich génov aj kusy DNA z hostiteľského organizmu. Retrovírusy tak môžu preniesť časť cudzej DNA medzi somatickými a geminálnymi bunkami. Experimentálnym dôkazom prenosu génov zo somatickej do germinálnej línie buniek prostredníctvom retrovírusov sa zaoberal imunológ E. J. Steele.
Referencie
Pozri aj
August Weismann
lamarkizmus neodarvinizmus germinálna bunková línia somatická bunková línia
Kategória:Evolúcia Kategória:Evolučná biológia