Anna Rosina Listiusová (* okolo 1580, asi Kittsee (Kopčany), Rakúsko† asi 1643, Šintava, habsburské Uhorsko) bola uhorská šľachtičná, barónka, manželka palatína Stanislava III. Thurza a Juraja Pográniho. Bola správkyňou šintavského panstva. Pre sériu vrážd a ich čiastočne bosorácke pozadie býva prezývaná aj ako „kráľovná čarodejníc“ alebo „šintavská bosorka“.

Je známa pre kruté až sadistické zaobchádzanie so svojimi poddanými a ich opakované vraždy. V roku 1637 bolapodobne ako Alžbeta Bátoriováodsúdená na trest smrti, stratu cti a majetkov. Boli jej dokázané vraždy 12 ľudí zo Šintavy a okolia. Panovník Ferdinand III. ju však omilostil a zmenil jej trest na doživotné väzenie.

Objavuje sa vo viacerých dielach slovenskej beletrie (diela Andreja Štiavnického či Ohnivé znamenie od Juraja Červenáka)

Život

Pôvod O živote Anny Rosiny Listiusovej sa s istotou mnoho nevie. Pochádzala z (pôvodne rakúskeho) rodu Listiusovcov, ktorý postupne získal panstvá aj v Uhorsku. Jej otcom bol Ján Listius. Žiaden prameň neuvádza výslovne dátum jej narodenia. Narodila sa niekedy okolo roku 1580. Matkou Anny mala byť podľa tradičnej mienky Anna Neuhasová. Tá však bola už raz vydatá za Jána Krištofa von Zinzendorf († 1591) a mala s ním dve deti: Jána Bernarda (15811591) a Juraja Krištofa (15831616). V roku 1597 sa mala Anna Neuhasová vydať za Jána Listiusa. Ak sú tieto údaje pravdivé, Anna Neuhasová pravdepodobne Anninou matkou nebola a je možné, že ňou bola prvá manželka Jána Listiusa.

Manželka Stanislava Turza a Juraja Pográniho vľavo|náhľad|Stanislav III. Turzo, prvý manžel Anny Listiusovej Anna vyrastala v katolíckom prostredí, jej rodina bola spriaznená s arcibiskupom Mikulášom Oláhom. 5. apríla 1598 si však za manžela vzala vplyvného protestantského šľachtica Stanislava III. Turza. Nie je isté, či mal pár katolícky alebo evanjelický sobáš, počas manželstva však Anna Listiusová konvertovala na protestantizmus. S Turzom mala celkovo sedem detí, no Pavol, Alžbeta a Štefan zomreli v detskom veku. So svojimi deťmi nemala zrejme príliš dobré vzťahy.

V roku 1625 Turzo po 27 rokoch manželstva zomrel a Anna sa znovu vydala, tento raz za Juraja Pográniho, protitureckého bojovníka a kapitána. Dôvod manželstva nie je známy a proti manželstvu vystupovali aj Listiusovej deti. Od roku 1628 žili manželia oddelene a Juraj Pográni zakrátko na to ochorel a nasledujúceho roku zomrel opustený. Listiusová manžela ani len nepochovala a pohreb vykonali až na nariadenie súdu v Dvorníkoch. V priebehu niekoľkých nasledujúcich rokov zomreli aj Listiusovej deti, s ktorými mala dlhodobo problematické vzťahy. Svoju dcéru Evu napríklad v roku 1627 prinútila (ešte ako maloletúštrnásťročnú) sa vydať a keď mala o pár mesiacov porodiť, povedala Listiusová podľa svedectva: „Nechcem, aby ho z nej vybrali, ale nechaj, nech v nej zomrie, nech nezostane potomok z mojej krvi dcére kata.“ Dcéra i dieťa zomreli a po roku 1635 zostala žiť už len sama Listiusová.

Proces s Listiusovou náhľad|Palatín Mikuláš Esterházi, ktorý začal proces s Listiusovovou a dedením získal jej panstvo 29. júna 1637 nariadil palatín Mikuláš Esterházi vyšetrovanie vo veci Listiusovej postupne odhaľovaných zločinov. Šľachtičná sa mala dopúšťať násilia a vrážd na súčasných alebo niekdajších sluhoch a poddaných na jej dvoroch v Šintave, Hlohovci, Pustých Sadoch a v Nových Zámkoch. Niektoré obete nechala pochovať v Pate. Vo veci bolo vypočuté množstvo svedkov, aspoň tretinu tvorili šľachtici.

Podľa Baltazára Kováča mala Listiusová tendencie k násiliu už za života Stanislava Turza. Keď sa okolo roku 1620 akejsi práčke rozplakalo v kolíske dieťa, Anna ho mala v záchvate hnevu udrieť tak silno, že zomrelo. K vybranému služobníctvu sa mala podľa svedectiev správať veľmi kruto, biť ich, bičovať a rôznymi spôsobmi im ubližovať, až kým v bolestiach nezomreli. K jej zrejme poslednému činu malo dôjsť v roku 1636 alebo začiatkom roka 1637, keď spôsobila smrť slúžke Kataríne Deliovej a starej zemianke Magdaléne Sölöšiovej. Viacerí svedkovia spomínali aj údajné Listiusovej bosoráctvo. Keďže minimálne tri ženy mala barónka zavraždiť podľa výpovedí v piatok pred sviatkom svätého Jána (teda pred letným slnovratom), nie je vylúčené, že niektoré vraždy naozaj súviseli s jej vierou a sklonmi k bosoráctvu.

Podľa Márie Letzovej trpela Listiusová psychickou chorobou: „Dnes by sme túto diagnózu mohli označiť za patologickú poruchu osobnosti. Najskôr by mohlo ísť agresívny sadizmus, vzhľadom na výber nevinných obetí a ich ukrutné mučenie. Do úvahy prichádza aj bipolárna afektívna porucha, teda maniodepresívna psychóza, ktorá sa prejavuje striedaním hypomanického obdobia.“

Listiusová bola odsúdená k strate hlavy, cti a majetku. K vykonaniu trestu smrti však nedošlo. 22. marca 1638 dostala od cisára Ferdinanda III. milosť. Majetkom však už disponovať naďalej nemohla a Šintavský hrad na základe dedičských nárokov svojej manželky už od roku 1640 obýval (a od roku 1642 vlastnil) Mikuláš Esterházi. Listiusová dožila v domácom väzení. Za rok jej smrti sa považuje rok 1643.

Poznámky

Referencie

Ďalšia literatúra (podrobnejšie opisy rodinných väzieb, vrážd a vyšetrovania)

Kategória:Sérioví vrahovia Kategória:Odsúdení na trest smrti Kategória:Uhorskí šľachtici Kategória:Narodenia v 16. storočí Kategória:Úmrtia v 1643 Kategória:Turzovci Kategória:Osobnosti z Kittsee