Partizánska brigáda Pavel, v povojnových časoch v rôznej literatúre nazývaná aj Hornonitriansky prápor, Partizánska brigáda kpt. Trojana, Hornonitrianska partizánska brigáda Pavelkpt. J. Trojana, Hornonitrianska partizánska brigáda kpt. J. Trojana, resp. Hornonitrianska partizánska brigáda A. Grznára bol partizánsky oddiel sformovaný v Baťovanoch od roku 1943. Na rozdiel od partizánskych oddielov založených organizátorskými skupinami vyslanými zo Sovietskeho zväzu išlo primárne o slovenský partizánsky oddiel (veliteľom počas povstania bol Jozef TrojanČech), hoci sa na jeho formovaní podieľali aj sovietski vojnoví zajatciutečenci z nemeckých zajateckých táborov. Oddiel pôsobil najmä v obrane na Ponitrí proti nemeckej skupine SS Schill v smere NitraTopoľčanyBaťovany. Ako jediná partizánska brigáda bola uznaná vojenským ústredím a čs. vládou a zároveň uznávala autoritu velenia 1. československej armády na Slovensku. Po znovusformovaní bol jeden z oddielov 2. októbra 1944 včlenený ako 3. samostatný prápor do 2. československej paradesantnej brigády v počte 250 mužov.
Po ústupe SNP do hôr sa presunula brigáda naspäť na Ponitrie a napokon sa koncom decembra 1944 príslušníci oddielu pridali k Nitrianskej partizánskej brigáde ako tretí Hornonitriansky prápor. Veliteľom zostal Jozef Trojan. Oddiel 13.14. februára 1945 spolu Nitrianskou partizánskou brigádou prešiel cez Hron a spojil sa s Červenou armádou. Jeden z oddielov následne pôsobil v rámci Červenej armády až do 12. apríla 1945.
Tienistou stránkou brigády Pavel je účasť niektorých jej členov na zastrelení štyroch pracovníkov Baťových závodov, ktorí boli podozriví z kolaborácie s Nemcami. Veliteľ brigády Jozef Trojan sa stal riaditeľom bývalých Baťových závodov v Baťovanoch a poslancom Dočasného národného zhromaždenia, aby bol v 50. rokoch popravený vo vykonštruovanom procese. Pri pokuse o rehabilitáciu však nebol Jozef Trojan rehabilitovaný úplne. Najvyšší súd ČSFR v rozsudku z 28. augusta 1992 konštatoval, že trestná činnosť Trojana pri návode na vraždu „nebola vykonštruovaná, ale naopak, bola plne preukázaná“.
História brigády Vznik ozbrojenej skupiny Prvá ozbrojená partizánska „družina“ na Ponitrí bola sformovaná začiatkom roka 1943. Skupinu tvorili Albín Grznár, František a Jozef Hagara, Karol a Peter Ivanka, Ľudovít Zimerman, Jozef Školka, Karol Beliansky, Peter Hladký, Jozef Plško, Imrich Chalmovský, František Konečný, L. Kučera, L. Rosák, politicky alebo rasovo prenasledovaní slovenskí občania, jeden nezistený príslušník poľskej národnosti. K nim pribudli zbehovia zo slovenskej armády Jozef Kmeť, Richard Bosák a neskôr Rudolf Jašík. Od jesene 1943 sa pripojili František Mišeje a Dominik Lastovka. V priebehu mesiacov apríla až októbra 1943 k partizánskej skupine Albína Grznára pribudli aj viacerí sovietski vojnoví zajatci, ktorým sa podaril útek z nemeckých zajateckých táborov (medzi nimi kpt. I. J. Šabla a npor. I. J. Časnyk). Skupina vybudovala tábor v horách nad obcou Horná Ves.
Začiatkom septembra 1943, po úteku zo zajateckého tábora v Mníchove, prešiel na územie Slovenska gardový npor. Pavel Alexandrovič Baranov. Koncom septembra sa dostal do okresu Bánovce nad Bebravou, kde sa ho ujali ilegálni pracovníci z obce Miezgovce vedení Michalom Kováčikom, ktorí mu vybavili doklady a umožnili mu nadviazať spojenie s kpt. I. J. Šablom a npor. I. J. Časnykom. Na Vianoce 1943 zahájil Baranov spoluprácu s Albínom Grznárom.
Paralelne vyvíjal v regióne odbojové aktivity bývalý funkcionár agrárnej strany Dr. Ján Ševčík, ktorý nadviazal spojenie a spoluprácu s dôstojníkmi slovenskej armády s plk. Jánom Imrom, plk. Viliamom Talským. Skupina plánovala takisto organizovať partizánske oddiely, pričom na západnom Slovensku počítala s Jozefom Trojanom.
Na jar 1944 zahájila ÚŠB na Ponitrí rozsiahle zatýkanie ilegálnych pracovníkov. František Hagara ušiel do hôr a zoskupil partizánsky oddiel, ktorý prijal názov Vtáčnik. Karolovi Ivankovi sa po zatknutí podarilo ujsť a 27. apríla sa stretol s Albínom Grznárom (toho pred zatknutím varovali a stihol tiež ujsť) v doline Suť nad Veľkými Uhercami. Postupne sa pridávali ďalší ilegálni pracovníci, vojenskí zbehovia. Skupina bola podporovaná a zásobovaná baťovianskou skupinou sformovanou v Baťovej škole práce. Zapojením Jozefa Trojana, vedúceho činiteľa v komplexe Baťovej spoločnosti, získala skupina rozsiahlu materiálnu, finančnú, ale vďaka jeho konexiám aj organizačnú podporu. Cez Trojana bolo zabezpečené zásobovanie potravinami, šatstvom a obuvou. V skladoch veľkostatku spravovaného J. Trojanom mala Grznárova skupina už pred Povstaním uskladnené menšie množstvo zbraní.
Paralelne prebiehali rokovania a schôdze ohľadom charakteru odboja, počas ktorých sa zlaďovali stanoviská ľavicovokomunisticky orientovaných odbojárov s občianskym táborom.
2. apríla 1944 sa na podnet Grznára a Baranova uskutočnila v lese pod „Chĺnkom“ „Medziokresná konferencia ilegálnych pracovníkov“ s účasťou bezmála 200 delegátov z okresov Topoľčany, Prievidza, Bánovce n/Bebravou, Trenčín a Nitra. Bol ustanovený Župný výbor (komunistickej) strany a stanovené organizačné úlohy. 24. apríla bol veliteľom vznikajúcich partizánskych oddielov menovaný Pavel Alexandrovič Baranov, postupne vznikol štáb v zložení zástupca veliteľa kpt. ČA Ivan Jevtuchovič Šabla, politický komisár Albín Grznár, náčelník štábu npor. Ivan Jakovič Časnyk.
Rozrastajúci sa partizánsky tábor pod Buchlovom sa stal málo bezpečným, takže v máji sa partizáni presunuli z Vtáčnika do Strážovských vrchov, do priestoru GápelDolné Vrchy, kde bol polesným Viktor Žid, budúci partizán.
Dňa 30. mája boli partizáni Baranov, Ľudovít Zimerman a Ján Gavura počas schôdze vo Veľkých Uherciach zatknutí. Následne viacerí ilegálni pracovníci odišli do hôr v obavách o vyzradenie a partizánsky tábor sa z oblasti GápelDolné Vrchy presunul k obci Kšinná. Ilegálna a organizátorská práca však pokračovala ďalej za účasti nových členov. Koncom júna 1944 sa konala schôdza u farára Augusta Pozdecha v prítomnosti Dr. Jána Ševčíka, Dr. Karola Kocha, Oldřicha Seilera, Jozefa Trojana a podplukovníka Kišša-Kalinu. Preberala sa príprava Povstania, kde mjr. Kovačovič bol poverený prípravou Povstania v Bratislave a podplukovník Kišš-Kalina bol vymenovaný za veliteľa západnej oblasti, kam patrili posádky Bratislava, Trnava, Hlohovec, Nitra a Topoľčany.
Pre povstaleckú akciu na hornom Ponitrí mal mimoriadny význam príchod budúceho povstaleckého veliteľa kpt. Adolfa Weinholda. 1. júna 1944 odovzdal úrad v Podbrezovej stotníkovi zbrojnej služby Karolovi Remencovi a nastúpil do Zemianskych Kostolian. Ako veliteľ zbrojného skladu slovenskej armády mal pôsobnosť pre Nováky, Bošany a Topoľčany. Weinhold okamžite po príchode zorganizoval lojálnu skupinu antifašisticky orientovaných dôstojníkov a nadviazal spojenie s predstaviteľmi miestneho ilegálneho odboja i partizánskeho hnutia. Boli to npor. Jozef Hurta, npor. Rudolf Kolník, MUDr. Cmarko, npor. N. Olas a ďalší. Podobne ako v Podbrezovej aj tu vytvoril pre potreby povstaleckého Vojenského ústredia rezervné sklady zbraní a streliva.
24. augusta 1944 odišla skupina 36 pracovníkov Baťových závodov v Baťovanoch pod vedením Františka Svorada do Banskej Bystrice za ku kpt. Milanom Polákom s tým, že sa dajú k dispozícii povstaleckému vedeniu. K stretnutiu nedošlo, cestou späť sa skupina ale dostala do kontaktu s partizánskou spojkou, ktorá ich odviedla do štábu Veličkovej brigády v Sklabini. Spolu s touto skupinou sa dostal k Žingorovej skupine aj Rudolf Jašík. Mínerský oddiel „Ladislav“ z 1. čs. partizánskej brigády M. R. Štefánika, ktorého veliteľom bol npor. L. Peške a jadro tvorili Handlovčania, poškodil 24. augusta 1944 ráno kraľoviansky tunel a večer toho istého dňa tunel na trati Handlová – Horná Štubňa. Táto živelná deštrukčná akcia následne negatívne ovplyvnila neskoršiu povstaleckú obranu Ponitria, ktoré stratilo železničné spojenie so stredným Slovenskom.
Partizánske hnutie dosiahlo rozmery, ktoré už štátna moc nebola schopná mocensky potlačiť, aj preto, že mnohí príslušníci žandárstva, ako napr. v Baťovanoch Štefan Gubek a Jozef Hlatký, v Oslanoch J. Boloček, v Dvorníkoch František Ninis, v Handlovej Scheer, v Ráztočne Trebatický a iní, s partizánskym hnutím aktívne spolupracovali. Signál na zahájenie Povstania sa očakával každú chvíľu.
25. augusta 1944 bol vo večerných hodinách pre všetky vojenské posádky na Slovensku vyhlásený bojový poplach. V zmysle tohto rozkazu kpt. Adolf Weinhold v posádke Zemianske Kostoľany nariadil poplach. Ten sa však ukázal ešte ako predčasný.
Vypuknutie Slovenského národného povstania Na hornej Nitre postupovali partizáni, vojaci, robotníci, komunisti aj občiansky blok spoločne. Po prevzatí hesla „Začnite s vysťahovaním!“ kpt. Weinhold vyhlásil v posádke Zemianske Kostoľany poplach a rozkaz na ozbrojené vystúpenie oznámil aj ilegálnym pracovníkom spolupracujúcich s Jozefom Trojanom. V noci z 29. na 30. augusta partizánska skupina Albína Grznára zišla z hôr a obsadila žandársku stanicu, továrenské objekty v Baťovanoch a v Šimonovanoch vytvorili svoj štáb. Centrom Povstania na hornej Nitre sa tak stali Baťovany a Zemianske Kostoľany. Hagarova partizánska skupina začala mobilizovať ľudí z dedín, zároveň obsadila žandársku stanicu a koncentračný tábor Židov v Novákoch. Po stretnutí A. Grznára, J. Hagaru s kpt. Weinholdom v Zemianskych Kostoľanoch sa začalo s vydávaním zbraní pre partizánov a začali ich okamžite vyvážať. Jedna skupina vyviezla zbrane niekoľko sto metrov od nováckej uhoľnej bane a druhá skupina do Šimonovian k železničnému mostu. Zároveň boli privezené zbrane od mjr. Krátkeho zo zbrojného skladu v Bošanoch. V priebehu dvoch dní bolo na hornej Nitre z vojenských skladov v Zemianskych Kostoľanoch, Bošanoch a Topoľčanoch vyzbrojených niekoľko tisíc ľudí. Odhaduje sa, že do povstaleckých vojenských jednotiek na hornej Nitre nastúpilo viac ako dvetisíc ľudí. Do partizánskych oddielov začali nastupovať dobrovoľníci, pričom aj niektorí mobilizácii podliehajúci vojaci a dôstojníci zostali v partizánskych oddieloch (je to jav typický najmä pre horné Ponitrie) a v rámci týchto bojov po celé trvanie Povstania.
30. augusta 1944 robotníci, ktorí pricestovali do Baťovian vlakom zo smeru od Topoľčian, boli ihneď na stanici partizánmi vyzvaní na chopenie sa zbraní a usmerňovaní na miesto vyzbrojenia pri šimonovianskych mostoch. Vlak zo smeru od Prievidze partizáni zastavili priamo na tomto mieste a cestujúci boli okamžite vyzbrojovaní. Boli vytvárané „roty“ v počte 4080 ľudí, ktoré boli odosielané na smery očakávaného nemeckého postupu. Rotám velili ilegálni pracovníci, záložní dôstojníci i poddôstojníci, ale aj niektorí aktívni dôstojníci, ktorí sa hlásili z jednotlivých vojenských posádok. 30. augusta boli sformované roty por. v zál. Alberta Brnčala, Alexandra Makarenka, Václava Paučeka, kpt. v zál. Viktora Žida, por. Karola Kmeťka, 31. augusta čata pod velením por. Antona Lesýka a ďalšie. Partizánskym rotám velili škpt. Břetislav Chrastina (kr. m. Hanes) a por. v zál. Ing. P. Nemec. Roty boli vyzbrojené puškami čs. výroby vz. 24 a ľahkými guľometmi vz. 27 a ručnými granátmi. Po príchode presúvajúcej sa trnavskej vojenskej posádky, bojové útvary doplnili aj jej príslušníci spolu s výzbrojou. Niektoré roty získali ťažké guľomety, „rota“ por. Lesýka mínomet.
Po vypuknutí Povstania sa do čela partizánov v Baťovanoch dostal namiesto Albína Grznára Jozef Trojan, pričom okolnosti jeho menovania sú nie celkom jasné. Do ďalších veliteľských funkcií boli menovaní mjr. Břetislav Chrastina-Hanes, por. Ing. Pavel Nemec, kpt. Remeň, kpt. Viktor Žid, por. Jozef Baník, por. Albert Brnčal. Albín Grznár sa stal len politickým komisárom, čo nemilo prekvapilo mnohých odbojárov.