Izabela Jagelovská (* 18. január 1519, Krakov – † 15. september 1559, Alba Iulia) bola rodom poľská princezná, manželka uhorského protikráľa Jána Zápoľského.
Biografia
Pôvod a mladosť Izabela sa narodila ako najstaršia zo šiestich detí poľského kráľa Žigmunda I. Starého a jeho druhej manželky Bony Sforza, vojvodkyne z Milána a Bari. Detstvo strávila s rodičmi a bratom v meste Krakov ale aj na území Litvy. Jej matka, pôvodom z Apeninského polostrova, ju naučila taliansky jazyk, pričom ju vychovala v duchu renesancie. Ako matkino obľúbené dieťa dostala všestranné vzdelanie spoločne s bratom Žigmundom Augustom. Okrem rodnej poľštiny ovládala latinský, taliansky a nemecký jazyk.
Manželské vzťahy Manželstvo Izabely bolo – na rozdiel od jej mladších sestier – pro poľskú kráľovnú záležitosťou najvyššieho významu. Prvé návrhy Izabelinho sobáša boli v spojitosti s plánovaným zväzom poľsko-francúzskym, ktorý mal byť uzavretý proti Habsburgovcom. Francúzske posolstvo sondovalo v roku 1523 možnosť budúceho sobáša Izabely a princa Henricha, mladšieho brata francúzskeho kráľa Františka I. Obe deti mali v tých časoch sotva štyri roky a manželstvo by malo iba politický charakter: Henrich dostal od otca titul milánského vojvodu a František vyhlásil nároky na toto panstvo. Izabela zase bola po matke najstaršou vnučkou právoplatného milánského vojvodu (Bona Sforza bola dcérou Giana Galeazza Sforzy, ktorého neoprávnene vlády zbavil jeho strýko Ludovico Sforza) a ako taká by posilnila francúzske práva a nároky k tomuto titulu. Na jar roku 1524 však podpísaná manželská zmluva medzi dynastiou Jagelovcov a Valois nenašla naplnenie v dôsledku zmeny politických pomerov po veľké porážke vojsk Francúzskeho kráľovstva v bitke pri Pavii. Podobne nedošlo k uskutočneniu dohovorov, ktoré plánovala stará matka a menovkyňa princeznej a to Izabela Aragónska, ktorá chcela vydať vnučku za jedného z bratrancov svojho zosnulého manžela a to Maria Sforzu. Ten bol roku 1521 dosadený Habsburgovcami na trón milánského vojvodstva, neistá situácia slabého vojvodu však Žigmunda I. Starého od tohto sobáša odradzovala. Sama Bona Sforza zase pro dcéru medzi talianskymi kniežatami navrhovala Federica II. Gonzagu, od roku 1530 mantovského vojvodu, ten však – zrejme pod vplyvom habsburskej diplomacie – rozhodol pre iný výber. Bona mohla – navyše naklonená Habsburgovcom – vidieť dobre sobáš dcéry s niektorým z habsburských arcivojvodov, čo by bolo pro Izabelu i celou jej rodinu veľmi prestížne spojení, Habsburgovci však nemali záujem o spojenie tohto typu a namiesto toho začali dohody o príprave sobáša Jagelovskej so Savojskými. Dôvodom neskoršieho záujmu Habsburgovcov, cisára Karola V. a jeho brata Ferdinanda o Izabelinu ruku bolo to, že medzi uchádzačmi o sobáš s poľskou princeznou sa objavil Ján Zápoľský, uhorský kráľ, ktorý s nimi viedol ozbrojený boj o uhorský trón.
Manželstvo s Jánom Zápoľským (1539 až 1540) Ján Zápoľský (* 2. február 1487 – † 22. júl 1540) bol najstarší zo štyroch potomkov uhorského magnáta a palatína Štefana Zápoľského a jeho druhej manželky, tešínskej princeznej Hedvigy. Tá bola dcérou tešínského kniežaťa Přemysla II. O Izabelinu ruku začal usilovať už na počiatku 30. rokov s tým cieľom, aby tento sobáš spečatil poľsko-uhorské spojenectvo, v ktorom Zápoľský dúfal, vojnu proti Habsburgovcom. Už skôr, za panovania Vladislava II. Jagelovského, vydal za Žigmunda Starého svoju mladšiu sestru Barboru, a napokon hodlal znovu prostredníctvom sobáša vzťahy medzi oboma krajinami. Kráľ Žigmund nebol naklonený tomuto manželstvu z dvoch dôvodov. Jednak odmietol vydať dcéru do krajiny ohrozenej vojnou, (Ján Zápoľský dlhodobo viedol vojny – v podstate už od svojej voľby uhorským kráľom po smrti Ľudovíta Jagelovského v bitke pri Moháči – s Habsburgovcami o vládu v Uhorsku), a zároveň sa dištancoval otvorene postaviť sa politike Habsburgovcov. Úporné snahy kráľa Jána boli zakončené úspechom niekoľkých rokoch. Žigmund vyslovil so sobášom súhlas pod podmienkou, ktorá jasne deklarovala, že medzi Jánom a Ferdinandom I. Habsburským dôjde k uzavretiu mieru. K tomu skutočne v roku 1538 došlo uzavretím mierovej zmluvy vo Veľkom Varadíne. Podľa ich dohôd bolo územie Uhorska rozdelené medzi Jána a Ferdinanda, ktorý dostal západnú časť krajiny Ján Zápoľský si zachoval doživotní titul uhorského kráľa, ale jeho nástupcom mal byť Ferdinand a jeho dediči. Tým aktom teda Jánovi potomkovia nemali mať práva pre zisk uhorskej kráľovskej koruny, namiesto toho mali dostať peňažné odstúpenie, kniežací titul a majetky na Spiši.
Po prekonaní týchto prekážok sa dňa 23. februára roku 1539 vydala samotná Izabela za Jana Zápoľského. Jej manžel bol o 32 rokov starší než ona (v čase sobáša mala dvadsať rokov, zatiaľ čo jej ženích mal vek až päťdesiatdva rokov.), predsa však niekoľko mesiacov po svadbe otehotnela a napokon dňa 7. júna roku 1540 porodila v Budíne syna, ktorý dostal meno na počesť otca a deda:
Ján Žigmund Zápoľský (* 7. júl 1540 – † 14. marec 1571), uhorský kráľ v rokoch 1540 až 1570, sedmohradské knieža
Kráľ v tých časoch už pobýval v Sedmohradsku a bol v ťažkom zdravotnom stave. V máji ho postihla mozgová mŕtvica, čím ohrnul na ľavú polovicu tela. Izabela vzhľadom na svoje tehotenstvo nebola o vážnom stave manželova informovaná. Správa o narodení syna bola samozrejme v rýchlosti doručená; kráľ nariadil uskutočnenie osláv, ktorých sa osobne zúčastnil. To mu privodilo zhoršenie jeho stavu ale aj smrť.
Kráľovná vdova Manželova smrť bola pre Izabelu silnou ranou. Manželstvo trvalo sotva rok a pol a mladá kráľovná ešte nedokázala získať na pôde Uhorska žiadny panovnícky post. Jej syn mal iba dva týždne a podľa ustanovení varadínskeho mieru ani on, ani Izabela nemali žiadne právo pre zisk uhorskej kráľovskej koruny. Dodržanie podmienok zmluvy sa však ukázalo obťažným i pre druhú stranu. Ferdinand I. Habsburský nemal ani prostriedky, ani územia, ktorými by dostal svojím povinnostiam zo zmluvy voči Izabele a jej synovi. Kráľovná-vdova navyše nemohla jednoducho opustiť územie Uhorska, keď bola postavená pred fakt, že protihabsbursky naladená uhorská šľachta na národnom zhromaždení vybrala ako ďalšieho kráľa Jána II. Žigmunda. Vtedy Izabela začala so svojimi prívržencami viesť vojnu o dedičstvo svojho manžela, ktoré chcela predať svojmu vlastnému synovi. Musela však počítať s mocnými protivníkmi: arcivojvodom Ferdinandom, tureckým sultánom Sulejmanom a v Uhorsku s vplyvným mníchom, biskupom Veľkého Varadína Jurajom Utešenovičom, hlavným radcom zomrelého kráľa.
V tieni Utešenoviča (1540 až 1551) V rokoch 1540 až 1551 bola Izabela formálnou regentkou Uhorska v mene Jána Žigmunda, zvoleného, ale nekorunovaného kráľa Uhorska. Izabelina vláda bola v tých časoch silne obmedzená, jednak územne ale aj fakticky. Po prvé, keď západnú časť krajiny kontroloval Ferdinand I. Habsburský – podľa dohôd Viedenskej zmluvy z roku 1515 ale aj podľa varadínskeho mieru z roku 1538 ako právoplatný uhorský kráľ. Po druhé, nároky na zvrchovanosť nad dedičstvom Zápoľských i celým Uhorskom vzniesol Sulejman I. Nádherný, ktorý považoval zomrelého kráľa Jána Zápoľského za svojho lenníka. Po tretie, Izabelinu vládu obmedzoval i spoluregent kráľovstva a najtalentovanejší Janov minister, Juraj Utešenovič. Izabela mala v okamihu svojho ovdovenia takmer 21 rokov a veľmi malé politické skúsenosti. Utešenovič svojím silným politickým zázemím odsunul Izabelu na druhé miesto, kdeže ju nútil uznať jeho vládu. Izabela sa však nikdy nepoddala jeho diktátu.
Rozdelenie a pád Uhorska Prvým problémom, ktorý vyvstal pred Izabelou a Utešenovičom, bola úprava vzťahu s Ferdinandom. Ferdinandovo posolstvo vyslané do Budína Izabela uistila svojou dobrou vôľou a ochotne ovplyvniť ustanovenie zmluvy z roku 1538. V tomto čase však poslala poslov k svojmu vlastnému otcovi, od ktorého žiadala o radu a podporu. Lenže Žigmund I. Starý, ktorý sa v politike radil pre panovníkov neobvyklým etickým kódexom, jej dal najavo, že nemôže podporiť bezprávie, akým bolo prehlásenie Jána Žigmunda kráľom navzdor zmluve s Habsburgovcami. Na druhej strane Izabelin otec neurobil nič proti Ferdinandovi, ktorý vôbec nemal v úmysle splniť svoje záväzky voči mladej vdove a jej synovi. Politika poľského dvora voči Uhorsku sa stala predmetom kritiky na sneme roku 1542. Povrávalo sa, že neobvykle opatrný a pasívni postoj Žigmundov vo veci Zápoľských bol čiastočne dôsledkom jeho vysokého veku (v tých časoch mal už 73 rokov). Kráľ síce vyslal na dvor Sulejmana Nádherného do Istanbulu poľské posolstvo, ktoré malo dohodnúť sultánovu priazeň pre malého Jána Žigmunda, ale na druhej strane krátko nato vyzval dcéru pre opustenie územia Uhorska. Izabela sa však rozhodla Uhorsko neopustiť, nesúhlasil s tím ani Utešenović. Vzdor nabádaním poľského kráľa pre mier krátko nato na Uhorsko uderila habsburská armáda. V októbri roku 1540 habsburské sily stáli pred Budínom, situácie Zápoľských sa stala neudržateľnou a Izabela sa rozhodla vzdať sa Ferdinandovi. Iniciatívu však prevzal Utešenović, ktorý kráľovnú zavrel v domácom väzení, neumožnil jej kontakt s Habsburgom a pozval na pomoc osmanské vojska. Turecké vojská ľsťou premohli rakúske bojové oddiely, pre Uhorsko to však nebola výhra: turecká armáda obsadila hlavné mesto i s centrálnou časťou krajiny. Kráľovnin malý syn bol odvezený do tureckého vojenského tábora a tam predaný samotnému sultánovi. Izabela sa musela so synom vydať do Sedmohradska, ktorý spolu s potiskou časťou Uhorska a východným Slovenskom (vtedy Horné Uhorsko) malo byť od tých čias lénnym územím Osmanskej ríše.
Pobyt v Sedmohradsku Rozdelenie územia Uhorska po roku 1541 sa ukázalo byť trvalým a hranice vtedy ustanovené sa s malými zmenami udržali ďalších 150 rokov. Časť Uhorska, v ktorom Izabela formálne vládla, sa v budúcnosti stalo Sedmohradským kniežatstvom. Za Izabelinho života však bola ona a jej syn titulovaní ako uhorskí panovníci. Vojenské víťazstvo armád osmanských Turkov pri Budíne znamenalo to, že sa z Turkov stala najvýznamnejšia sila v Uhorsku. Politika kráľovnej a Utešenoviča samozrejme i naďalej musela lavírovať medzi Habsburgovcami a sultánom. V prvých rokoch pobytu v Sedmohradsku sa Izabela usilovala o dohodu s Ferdinandom I. a vyjadrovala vôľu opustiť v jej očiach nehostinnú a úbohú krajinu. Napokon však ku konkrétnej dohode nedošlo, okrem iného preto, že ako Utešenovič, tak i jej matka Bona Sforza ju od tohto rozhodnutia odradzovali. Rovnako osobný list Roxolany, manželky Sulejmana I., bol neobvyklým, ale vážnym argumentom pro rozhodnutie zostať na území novej krajiny.
Vnútorná vojna (1549 až 1551)