Boje pri Dobrej Nive, Sáse a Pliešovciach boli bojové aktivity odohrávajúce sa v tomto priestore počas Slovenského národného povstania, krátko po začiatku nemeckej generálnej ofenzívy proti povstaniu. Dňa 20. októbra prenikli do tohto priestoru jednotky bojovej skupiny „Schill“, čím priamo ohrozil Zvolen. Následný protiútoku 2. česko-slovenskej paradesantnej brigády a ďalších podporných jednotiek sa napriek počiatočnému úspechu musel zastaviť, nakoľko sa zhoršila situácia povstalcov na inch úsekoch frontu.
Predohra Dňa 8. októbra 1944 vydalo velenie nemeckých okupačných síl rozkaz, aby údolie rieky Hron prevzali jednotky Divízie Tatra. Bojová skupina „Schill“ sa mala presunúť viac na juh a ovládnuť priestor Banskej Štiavnice, čo sa jej v nasledujúcich dňoch pred začiatkom chystanej záverečnej ofenzívy proti povstaleckému územiu aj podarilo.
Avízo na blížiace sa udalosti dostali obyvatelia Babinej už 12. októbra popoludní, keď dvaja Cigáni za úplatu 500 korún previedli asi dvadsaťčlennú nemeckú hliadku po lesnom chodníku z obce Kolpachy do Babinej. Keď esesáci zo Schillu zistili, že v dedine sa nenachádza žiadna vojenská ani partizánska jednotka, obsadili niekoľko domov a Kostol sv. Mikuláša. Ich príchod miestnych obyvateľov natoľko vydesil, že sa rozutekali po okolí. Povstalecký strážny oddiel nachádzajúci sa v neďalekých Pliešovciach však nepriateľskú hliadku po krátkej prestrelke z Babinej vyhnal.
V potýčke zahynuli traja slovenskí vojaci. Nemecké straty boli nepomerne vyššie: štyria mŕtvi, sedem ranených a štyria zajatí. Cigánov, ktorí esesákov sprevádzali, zatkli a po krátkom vyšetrovaní zastrelili.
Dňa 18. októbra 1944 spustilo velenie nemeckých okupačných síl generálnu ofenzívu proti povstania. Do ofenzívy boli zapojené aj jednotky bojovej skupiny „Schill“. Veliteľ skupiny SS-Stubaf. Klotz do útoku na smere Sv. Antol – Žibritov – Krupina nasadil I. prápor, 2/708 protitankovú rotu, čatu „Cramer“ a ženijnú čatu „Hradischko“. Delostreleckú podporu útočiacim jednotkám poskytli húfnice batérie „Lindtner“, ktoré zaujali palebné postavenie v lokalite Drieňov na juhovýchodnom okraji Banskej Štiavnice. Zabezpečením krídel útočiacich jednotiek a čistením dobytého územia boli poverení príslušníci II. práporu. Zosilnený prápor „Wildner“ zo 14. ukrajinskej granátnickej SS divízie postupoval v druhom slede spolu so zvyšnými časťami skupiny „Schill“.
Spomenutý smer zabezpečovali slabé povstalecké jednotky. Šlo o partizánsky zväzok „Alexander Nevskij“, oddiel francúzskych partizánov zosilnený slovenskou rotou (rtn. Viliam Hanák), V. kremnický partizánsky oddiel (Gejza Lacko) a samostatná pešia rota „Jánoš“. Nakoľko týchto dovedna 2000 mužov disponovalo minimálnym množstvom ťažkých zbraní, venovalo preto zvýšenú pozornosť deštrukcii mostov, kladeniu mínových polí a budovaniu cestných zátaras.
Na juhozápadnom smere sa generálna ofenzíva okupačných síl začala 18. októbra 1944 o 4.30 hod. Jednotky „Schill“ za podpory niekoľkých stíhačov tankov Hetzer začali postupovať od Sv. Antola smerom na Žibritov. Útok bol podporený štyrmi stíhacími bombardérmi Hs 129B-2. Povstalecká protivzdušná obrana jeden bombardér zostrelila a horiaci stroj sa zrútil pri Kremnici.
Útočníci najskôr vnikli do zalesneného údolia, cez ktoré prechádzala strmá cesta do Žibritova. Povstalci ju zablokovali siedmimi zamínovanými zátarasami. Pri ich ničení zasiahla viacerých nemeckých vojakov paľba pechotných zbraní obrancov. Najväčšie straty útočníkom spôsobili míny v drevených puzdrách s mimoriadne citlivou rozbuškou. Ženistom sa podarilo uvoľniť cestu za pomoci stíhačov Hetzer, ktoré mohli vďaka svojim neveľkým rozmerom obratne manévrovať i v úzkych lesných priesekoch, no súčasne spôsobili aj straty v ich radoch.
Napoludnie sa Nemci prebojovali do otvoreného terénu pred Žibritovom, no v ďalšom mínovom prišli o dva Hetzery. Po prechode cez potok a vjazde do mínového poľa vyletel jeden do povetria a druhému explózia ťažko poškodila podvozok. Ostatným obrneným vozidlám, pechote a ženistom sa však podarilo vniknúť do dediny a po krátkom boji ju dobyť.
Paralelne s čelným útokom na Žibritov sa menšia nemecká jednotka presunula lesnými chodníkmi z Kolpách k horskej dedine Šváb nachádzajúcej sa 2 km severovýchodne od Žibritova, kde sídlil štáb zväzku „Alexander Nevskij“. Jeho ochranu mal zabezpečovať 2. oddiel (kapitán Boris Antonovič Solimonov), ale partizánov nečakaný príchod esesákov natoľko prekvapil, že sa po krátkej prestrelke rozpŕchli. V dedine sa Nemci takmer dopustili zločinu. Od povraždenia miestnych obyvateľov napokon upustili. Popravili jedného slovenského partizána a dedinu len vypálili.
Okamžite po obsadení Žibritova začali jednotky „Schill“ postupovať ďalej na Krupinu. Ná výraznejší odpor narazili až pred mestom, kde sa esesákom do cesty postavil oddiel francúzskych partizánov z 1. partizánskej brigády M. R. Štefánika. Po zotmení nepriateľ Krupinu obsadil. Pádu mesta nedokázal zabrániť ani príchod bojovej súpravy pancierového vlaku Štefánik.
Priebeh bojov Od 13. októbra 1944 zabezpečovala obranu priestoru Babina - Pliešovce - Sása podskupina „Korda“ (mjr. Alexander Korda). Podskupina zahŕňala 25. peší prápor „Hron“ (kpt. Peter Jeleník), 28. peší prápor „Latorica“ (kpt. Juraj Laurinec) a 3. samostatný delostrelecký oddiel „Bystrá“ (kpt. Juraj Kosorinský). Po páde Krupiny k nej VČSA pričlenilo protitankovú rotu „Urban“ (kpt. žand. Alexander Urban), ktorá podchytila z Krupiny ustupujúcich francúzskych partizánov a partizánsku brigádu „Nálepka“. Partizáni však krátko po príchode na front nečakane narazili na nepriateľa, utrpeli vysoké straty a ustúpili, pričom strhli aj časť armádnych jednotiek podskupiny „Korda“.
Postup skupiny „Schill“ na sever údolím Krupinice prebiehal bez väčších komplikácií, lebo civilné obyvateľstvo upozornilo okupantov na zamínované úseky cesty. Povstalci takisto doplatili na chýbajúce zabezpečenie svojich krídel. Príslušníci II. práporu skupiny „Schill“ a zosilnený prápor „Wildner“ vďaka tomu prenikli bez odporu cez zalesnené kopce po oboch stranách údolia Krupinice až k Babinej. Do rána 20. októbra 1944 obsadili okupanti nielen Babinú a prenikli na Dobrú Nivu. Súčasne sa útočná skupina zložené z troch útočných diel a asi 40 vojakov z práporu „Wildner“ postupom cez Senohrad zmocnila Oremovho Lazu, kde rozprášili partizánov a 1/25 pešiu rotu (npor. Jozef Urban). Celkove tak sa tak prenikom do Pliešoviec a Sásy zmocnili celého priestoru Babina - Pliešovce - Sása. Obsadili aj strategickú kótu 460,0 Svätá Anna.
Slabé povstalecké jednotky veliteľa Oremovho Lazu ustúpili na Starú Hutu a Vígľaš. Podľa to mali byť utekajúci partizáni, ktorí k úteku strhli aj niektoré armádne jednotky. Na Oremovom Laze útočníci oslobodili tam internované desiatky ukrajinských rodín, z ktorých mnohé mali príbuzných, ktorí slúžili v 14. ukrajinskej granátnickej SS divízii. Útočníci ale najmä získali možnosť postupovať najkratšou cestou na Zvolen, od ktorého sa nachádzali asi 15 km. Súčasne mohli ísť cez Kalinku na Vígľaš a odrezať tak časť 18. prápor „Váh“ (kpt. Florián Juračka) na Podkriváni. Jednotky „Schillu“ však postup zastavili a ráno 20. októbra 1944 zaujali obranu návršiach severne a východne od Babinej, pričom v Sáse a Pliešovciach zostali vysunuté malé hliadky.
V súlade s plánom ofenzívy generál Höfle pravdepodobne počítal s tým, že prienik skupiny „Schill“ do bezprostrednej blízkosti Zvolena prinúti velenie 1. česko-slovenskej armády , aby proti nej nasadilo podstatnú časť svojich záloh. Ďalší postup Klotzových jednotiek na tomto smere by bol preto veľmi riskantný. Na dôvažok viazaním rezerv 1. ČSAS v priestore Dobrej Nivy a obchvatom (cez Oremov Laz, Starú Hutu a Vígľaš) pozícií 18. pešieho práporu „Váh“ (kpt. Florián Juračka) pri Podkriváni mohla skupina „Schill“ výrazne uľahčiť pripravovaný útok ľavého krídla divízie „Horst Wessel“ na smere Lučenec – Detva.
Protiútok Prvý protiútok podnikli príslušníci podskupiny „Korda“ už 20. septembra 1944 o deviatej hodine, keď zaútočili na kótu Svätá Anna, no boli odrazení. Pancierový vlak IPV-I Štefánik ostreľoval guľometné hniezda na Svätej Anne a popoludní podporoval ďalší útok na strategickú výšinu. Povstalci ani tentoraz neuspeli a paľba nemeckého delostrelectva spôsobila medzi pechotou mjr. Kordu taký chaos, že sa dala na útek.
Protitanková rota „Urban“, ktorá mala podniknúť obchvat nepriateľského ľavého krídla a útočila v priestore kóty Svätá Anna, musela ustúpiť do lesa Šibeničný vrch a stratila kontakt s vlastnými jednotkami a zostala na niekoľko hodín odrezaná v lesoch na západ od Dobrej Nivy. V ohrození sa ocitol i pancierový vlak, nakoľko tri bombardéry Si 204E poškodili trať neďaleko železničnej zastávky Breziny. Pancierový vlak sa v tom čase nachádzal asi 2 km južnejšie pri obci Podzámčok a len vďaka pohotovému zásahu opravárskej čaty sa mohol po polnoci vrátiť do Zvolena.
Vo večerných hodinách 20. októbra 1944 vydal generál Viest rozkaz, aby sa 2. česko-slovenská samostatná paradesantná brigáda (2. ČSSPB) presunula z Badína v troch prúdoch do Dobrej Nivy, Sásy a Pliešoviec, vyčistila tieto obce a nepriateľa zatlačila ho ku Krupine. Brigáda mala 21. augusta o 11.00 hod. vyraziť do útoku v smere Breziny - Dobrá Niva s úlohou zmocniť sa Šofibergu, kóta 521, Sv. Anny, kóta 463 a Brala, kóta 443.
Rozhodnutím veliteľa armády bola paradesantná brigáda rozdelená na tri skupiny, ktoré mali samostatne zaujať východiskové postavenia, každá vo svojom smere. Keďže mali rôzne prístupové cesty k frontu, neprišli včas na miesta a útok sa nemohol začať v stanovený čas.
Prvá skupina (škpt. Stanislav Uchytil), ktorá sa skladala z 1. paradesantného práporu (bez 1/1 paradesantnej roty), dvoch batérií kanónov 76,2 mm a jednej batérie kanónov 45 mm, dostala rozkaz obsadiť Dobrú Nivu a vykonať prieskum na Babinú. Podporovať ju mala tanková čata por. Bodnára. Veliteľ čaty vyslal dva tanky, aby nadviazali kontakt s rotou „Urban“. Počas misie nenarazili na nepriateľské jednotky a rota sa mohla stiahnuť do obranných pozícií.
Úlohou druhej skupiny (škpt. František Vrzala), zloženej z 2. paradesantného práporu a 3. samostatného práporu, bolo prehradiť smer Zvolen – Kráľová.
Tretia skupina (škpt. Oldřich Talášek), pozostávajúca z 1/1 paradesantnej roty, jednej batérie kanónov 76,2mm, dvoch batérií kanónov 45mm a jazdeckej čaty III. taktickej skupiny, sa mala zmocniť Pliešoviec a Sásy a rozvíjať prieskum na Krupinu.
Záloha paradesantnej brigády (npor. Karol Vítek), ktorú tvoril priezvedný oddiel a jedna batéria kanónov 45 mm, zostala na južnom okraji Zvolena.
Spoločne s paradesantnou brigádou sa do pripravovaného protiútoku mal zapojiť aj 3. samostatný delostrelecký oddiel „Bystrá“, protitanková rota „Urban“, pancierový vlak „Štefánik“, dve čaty KPÚV. a dve čaty tankov Práporu útočnej vozby „Vojtech“. Prvej čate, ktorá mala 4 tanky LT vz. 38, velil por. útv. Ľudovít Ruman. Druhej čate, ktorú tvorili 4 tanky LT vz. 38 a 1 tank LT vz. 35, velil por. útv. Štefan Bodnár. Do priestoru bol odvelený aj jediný povstalecký stredný tank P III (PzKpfw. III). Mal novú posádku a veliteľom tanku sa stal čat. ašp. Ján Ďurove.
Do východiskových pozícií sa 2. ČSSPB začala presúvať v skorých ranných hodinách 21. októbra 1944. Nakoľko sa presun prvej skupiny z Badína do Horných Brezín v dôsledku nedostatku nákladných automobilov oneskoril, musel byť začiatok útoku jednotiek škpt. Uchytila posunutý z jedenástej hodiny na 12.30.