náhľad|327x327bod|Aachenské evanjeliá, začiatok 9. storočia, cirkevná pokladnica Palatínskej kaplnky Karola Veľkého, dnes Aachenský dóm, Aachen, Nemecko. Karolínske umenie pochádza z Franskej ríše z obdobia dlhého približne 120 rokov, od roku 780 do roku 900 – počas vlády Karola Veľkého a jeho bezprostredných dedičov – ľudovo známom ako karolínska renesancia. Umenie bolo vytvorené dvorským kruhom a pre dvorský kruh a skupinu dôležitých kláštorov pod cisárskym patronátom. Pozostatky mimo tohto očarovaného kruhu ukazujú značný pokles kvality spracovania a sofistikovanosti dizajnu. Umenie vznikalo vo viacerých centrách na území dnešného Francúzska, Nemecka, Rakúska, severného Talianska a Nizozemska a prostredníctvom kontinentálnych misijných centier získalo značný vplyv od Inzulárneho umenia Britských ostrovov, ako aj od mnohých byzantských umelcov, ktorí zrejme žili v karolínskych centrách.
V severnej Európe sa po prvýkrát uskutočnil dôkladný pokus o oživenie a napodobnenie klasických stredomorských umeleckých foriem a štýlov, ktorý viedol k zmiešaniu klasických a severských prvkov v prepychovom a dôstojnom štýle, najmä vniesol na sever sebavedomie v zobrazovaní ľudskej postavy a pripravil pôdu pre vzostup románskeho a nakoniec gotického umenia na Západe. Karolínska éra je súčasťou obdobia stredovekého umenia, ktoré sa niekedy nazýva „predrománske“. Po pomerne chaotickom období nasledujúcom po karolínskom období nová dynastia Ottonovcov oživila cisárske umenie približne od roku 950, pričom stavala na karolínskom štýle a ďalej ho rozvíjala v otonskom umení.
Prehľad náhľad|257x257bod|Lothairov krištáľ, rytý horský krištáľ, polovica 9. storočia. náhľad|360x360bod|Slonovinová plaketa, pravdepodobne z obálky knihy, Remeš, koniec 9. storočia, s dvoma scénami zo života svätého Remigia a krstu Chlodvika. Keďže karolínsky dvor založil ríšu takú veľkú ako vtedajšia Byzantská ríša a svojou veľkosťou konkuroval starej Západorímskej ríši, musel si byť vedomý, že mu chýba umelecký štýl, ktorý by sa vyrovnal tomuto alebo dokonca post-antickému (alebo „sub-antickému“, ako ho nazýval Ernst Kitzinger) umeniu, ktoré sa stále produkovalo v malých množstvách v Ríme a niekoľkých ďalších centrách v Taliansku, a ktoré Karol Veľký poznal zo svojich vojenských ťažení a kde bol v roku 800 korunovaný za cisára Svätej rímskej ríše v Ríme.
Ako symbolický predstaviteľ Ríma sa snažil o renovatio (oživenie) rímskej kultúry a vzdelania na Západe a potreboval umenie schopné rozprávať príbehy a zobrazovať postavy s účinnosťou, akú ornamentálne umenie z obdobia germánskej migrácie nedokázalo. Chcel sa etablovať ako dedič veľkých vládcov minulosti, napodobňovať a symbolicky spájať umelecké úspechy ranej kresťanskej a byzantskej kultúry so svojimi vlastnými.
Bolo to však viac než len vedomá túžba oživiť starovekú rímsku kultúru. Počas vlády Karola Veľkého rozdeľovala Byzantskú ríšu kontroverzia okolo byzantského ikonoklasmu. Podporoval dôsledné odmietanie západnej cirkvi nasledovať ikonoklazmus; Libri Carolini vymedzuje postoj jeho dvorného kruhu, nepochybne pod jeho vedením. Bez akýchkoľvek zábran vyplývajúcich z kultúrnej pamäti stredomorského pohanského modlárstva predstavil prvú kresťanskú monumentálnu náboženskú sochu, významný precedens pre západné umenie.
Zachovalo sa pochopiteľné množstvo karolínskych iluminovaných rukopisov a malých sôch, väčšinou zo slonoviny, ale oveľa menej príkladov kovových prác, mozaík, fresiek a iných druhov prác. Mnohé rukopisy sú najmä kópiami alebo reinterpretáciami neskoroantických alebo byzantských modelov, takmer všetky sú dnes stratené, a povaha vplyvu konkrétnych modelov na jednotlivé karolínske diela zostáva trvalou témou v dejinách umenia. Okrem týchto vplyvov extravagantná energia Inzulárneho umenia dodala karolínskej tvorbe určitý nádych, ktorý niekedy používal prepletenú výzdobu a opatrnejšie nasledoval ostrovnú slobodu tým, že umožňoval výzdobe rozprestierať sa okolo a do textu na stránke rukopisu.
S koncom karolínskej vlády okolo roku 900 vysokokvalitná umelecká produkcia v ríši výrazne upadla na približne tri generácie. Koncom 10. storočia s clunyjským reformným hnutím a oživením ducha pre myšlienku ríše sa umelecká produkcia opäť začala. Nové predrománske štýly sa objavili v Nemecku s otonským umením nasledujúcej stabilnej dynastie, v Anglicku s neskorým anglosaským umením po odstránení hrozby zo strany Vikingov a v Španielsku.
Iluminované rukopisy vľavo|náhľad|Drogov sakramentár, okolo roku 850: historicky zaznamenaná iniciála „C“ obsahuje Nanebovstúpenie Krista. Text je napísaný zlatým atramentom. (Bibliothèque nationale de France) Najpočetnejšími dochovanými dielami karolínskej renesancie sú iluminované rukopisy. Zachovalo sa množstvo luxusných rukopisov, prevažne evanjelií, zdobených relatívne malým počtom celostránkových miniatúr, často vrátane portrétov evanjelistov, a honosných kánonických tabuliek, ktoré nasledujú precedens ostrovného Inzulárneho umenia Británie a Írska. Naratívne obrazy a najmä cykly sú zriedkavejšie, ale existuje ich veľa, prevažne zo Starého zákona, najmä z knihy Genezis; scény Nového zákona sa častejšie nachádzajú na slonovinových reliéfoch na obálkach. Boli prijaté nadrozmerné a silne zdobené iniciály ostrovného umenia a historizovaná iniciála sa ďalej rozvíjala, pričom malé naratívne scény sa prvýkrát objavili ku koncu obdobia – najmä v Drogovom sakramentári. Luxusné rukopisy dostali pokladové väzby alebo bohaté obálky s drahokamami osadenými zlatom a vyrezávanými slonovinovými panelmi a rovnako ako v ostrovnom umení boli prestížnymi predmetmi uchovávanými v kostole alebo pokladnici a odlišnou triedou predmetov od pracovných rukopisov uchovávaných v knižnici, kde mohli byť niektoré iniciály zdobené a na niekoľkých miestach pridané kresby perom. Niekoľko najvýznamnejších cisárskych rukopisov bolo napísaných na purpurovom pergamene. Bernský Physiologus je relatívne vzácnym príkladom svetského rukopisu bohato ilustrovaného plne maľovanými miniatúrami, ktorý sa nachádza medzi týmito dvoma triedami a možno bol vytvorený pre súkromnú knižnicu významnej osoby, rovnako ako vatikánsky Terencius. Utrechtský žaltár stojí osamote ako veľmi bohato ilustrovaná knižničná verzia Žalmov, vyhotovená perom a farbou a takmer určite skopírovaná z oveľa staršieho rukopisu.
Iné liturgické diela boli niekedy vytvorené v luxusných rukopisoch, ako napríklad sakramentáre, ale žiadna karolínska Biblia nie je tak bohato zdobená ako neskoroantické exempláre, ktoré sa zachovali vo fragmentoch. Učebné knihy, ako sú teologické, historické, literárne a vedecké diela od starovekých autorov, boli kopírované a vo všeobecnosti ilustrované iba atramentom, ak vôbec. Chronografia z roku 354 bola neskororímsky rukopis, ktorý bol zrejme prepisovaný v karolínskom období, hoci sa zdá, že táto kópia sa v 17. storočí stratila.
Centrá iluminácie Predpokladá sa, že karolínske rukopisy boli prevažne alebo výlučne vytvorené duchovnými v niekoľkých dielňach v Karolovskej ríši, pričom každá mala svoj vlastný štýl, ktorý sa vyvinul na základe umelcov a vplyvov daného miesta a času. Rukopisy často obsahujú nápisy, nie nevyhnutne súčasné, o tom, kto si ich objednal a ktorému kostolu alebo kláštoru boli darované, ale málo dátumov alebo mien a miest tých, ktorí ich vytvorili. Zachované rukopisy boli pridelené a často prerozdelené do dielní vedcami a kontroverzie sprevádzajúce tento proces do značnej miery utíchli. Najstaršou dielňou bola Dvorská škola Karola Veľkého; potom remešský štýl, ktorý sa stal najvplyvnejším v karolínskom období; tourónsky štýl; Drogov štýl; a nakoniec Dvorská škola Karola Plešatého. Toto sú hlavné centrá, ale existovali aj iné, charakterizované umeleckými dielami, ktoré tam boli vytvorené. vľavo|náhľad|Lorschské evanjeliá, 778–820, Dvorná škola Karola Veľkého. Dvorská škola Karola Veľkého (známa aj ako Adská škola) vytvorila najstaršie rukopisy vrátane Godescalkovho evanjeliára (781 – 783); Lorschských evanjelií (778 – 820); Adských evanjelií; Soissonsských evanjelií; Harleyho zlatých evanjelií (800 – 820); a Viedenských korunovačných evanjelií; celkovo sa zvyčajne uznáva desať rukopisov. Rukopisy Dvorskej školy boli zdobené a okázalé a pripomínali slonovinové dekorácie a mozaiky zo 6. storočia z Ravenny v Taliansku. Boli to najstaršie karolínske rukopisy a iniciovali oživenie rímskeho klasicizmu, no stále si zachovávali tradície umenia obdobia sťahovania národov (merovejského a ostrovného Inzulárneho) vo svojej podstate lineárnej prezentácie bez ohľadu na objem a priestorové vzťahy.
Začiatkom 9. storočia zhromaždil remešský arcibiskup Ebbo v Hautvillers (neďaleko Remeša) umelcov a premenil karolínske umenie na niečo úplne nové. Ebbov evanjeliár (816 – 835) bol namaľovaný rýchlymi, sviežimi a živými ťahmi štetca, ktoré evokovali inšpiráciu a energiu neznámu v klasických stredomorských formách. Medzi ďalšie knihy spojené s remešskou školou patrí Utrechtský žaltár, ktorý bol možno najdôležitejším zo všetkých karolínskych rukopisov, a Bernský Physiologus, najstaršie latinské vydanie kresťanského alegorického textu o zvieratách. Expresívne animácie remešskej školy, najmä Utrechtský žaltár s jeho naturalistickými expresívnymi kresbami figúrok, mali vplyv na severné stredoveké umenie po stáročia až do románskeho obdobia.
V kláštore sv. Martina z Tours sa vyvinul ďalší štýl, v ktorom boli veľké Biblie ilustrované na základe neskoroantických biblických ilustrácií. Boli vytvorené tri veľké tourónske Biblie, posledný a najlepší exemplár bol vyhotovený okolo roku 845/846 pre Karola II. Plešatého a nazýval sa Viviánska Biblia. Tourská škola bola prerušená inváziou Normanov v roku 853, ale jej štýl už zanechal trvalú stopu v iných centrách Karolínskej ríše. náhľad|Z Utrechtského žaltára boli naturalistické a energické kresby figúrok z 9. storočia úplne nové a v neskorších obdobiach sa stali najvplyvnejšou inováciou karolínskeho umenia. Metská diecéza bola ďalším centrom karolínskeho umenia. Medzi rokmi 850 a 855 bol pre biskupa Droga vyrobený sakramentár s názvom Drogov sakramentár. Iluminované „historizované“ zdobené iniciály (pozri obrázok na tejto stránke) mali mať vplyv na románske obdobie a boli harmonickým spojením klasického písma s figurálnymi výjavmi.
V druhej polovici 9. storočia pokračovali tradície prvej polovice. Pre Karola II. Plešatého bolo vyrobených niekoľko bohato zdobených Biblií, ktoré spájali neskoroantické formy so štýlmi vyvinutými v Remeši a Tours. V tomto období sa na severe Francúzska objavil francúzsko-saský štýl, ktorý integroval hiberno-saské prepletanie a prežil všetky ostatné karolínske štýly až do nasledujúceho storočia.
Karol II. Plešatý, rovnako ako jeho starý otec, založil aj dvornú školu. Jej umiestnenie je neisté, ale pripisuje sa jej niekoľko rukopisov, pričom Codex Aureus sv. Emeráma (870) je posledný a najpozoruhodnejší. Obsahoval prvky tourónskeho a remešského štýlu, ale splynul so štýlom, ktorý charakterizoval formálnejšie rukopisy dvorskej školy Karola Veľkého.
Po smrti Karola II. Plešatého sa ochrana rukopisov znížila, čo signalizovalo začiatok konca, ale niektoré práce ešte nejaký čas pokračovali. Opátstvo svätého Havla v švajčiarskom St. Gallen vytvorilo Folchardov žaltár (872) a Zlatý žaltár (883). Tento galský štýl bol jedinečný, ale chýbala mu úroveň technického majstrovstva, aká sa vyskytovala v iných regiónoch.
Iné projekty
Zdroj
Kategória:Predrománske umenie