Sir John Davidson Beazley (* 13. september 1885, Glasgow† 6. máj 1970, Oxford) bol britský klasický archeológ a historik umenia, známy najmä svojou prácou na identifikácii a klasifikácii starovekých atických váz podľa ich umeleckého štýlu. Metóda pripisovania váz jednotlivým maliarom, ktorá je platná i dnes, siaha až k nemu.

John D. Beazley sa narodil v Glasgowe ako syn interiérového dizajnéra Murray Beazleyho a jeho manželky Mary Catherine Beazleyovej, ktorá pracovala ako zdravotná sestra. Spočiatku navštevoval školu kráľa Eduarda VI. v Southamptone a Christ's Hospital (verejnú školu - anglickú internátnu školu pre žiakov vo veku 11 – 18 rokov) v Horshame a neskôr študoval na Balliol College na Oxfordskej univerzite. V Oxforde nadviazal blízky vzťah s britským dramatikom Jamesom Elroyom Fleckerom (1884 – 1915) a pestoval s ním estetický životný štýl, inšpirovaný Oscarom Wildom. Ich spolužiak T. E. Lawrence tvrdil, že v tom čase Beazley prejavoval skôr talent umelca ako vedca. Po roku strávenom na Britskej škole v Aténach sa v roku 1908 vrátil do Oxfordu, kde pôsobil ako študent a tútor na prestížnej Christ Church College.

Beazley v roku 1908 v časopise Journal of Hellenic Studies publikoval svoj prvý článok o troch gréckych vázach z múzea umenia a archeológie (Ashmolean Museum) pri Oxfordskej univerzite a v roku 1910 článok „Kleofrades“, v ktorom predstavil myšlienku priradiť väčšinu zobrazení na červenofigúrových atických vázach jednotlivým maliarom, a postaviť túto štúdiu na rovnakú úroveň aké malo talianske renesančné maliarstvo. Beazley sa venoval štúdiu atických váz, oblasti, ktorú už založili nemeckí vedci ako Adolf Furtwängler a Paul Hartwig. Vyvinul metódu, čiastočne inšpirovanú prácou Giovanniho Morelliho o talianskych renesančných maľbách, pomocou ktorej dokázal objaviť, identifikovať a usporiadať rôzne školy, štýly, majstrov a žiakov na atických červenofigúrových vázach. V roku 1910 odišiel do Paríža študovať zbierky Louvru a v rokoch 1911 – 1912 navštívil múzeá vo Francúzsku, Nemecku a Taliansku. V roku 1914 podnikol svoju prvú cestu do Spojených štátov. Počas prvej svetovej vojny slúžil ako poručík v Kráľovskej námornej dobrovoľníckej zálohe. Po skončení vojny pokračoval vo vyučovaní na Oxfordskej Christ Church College, kde bol v roku 1920 menovaný univerzitným lektorom gréckych váz (ang. University Lecturer in Greek Vases). V roku 1919 sa oženil s Marie Bloomfieldovou (vojnovou vdovou), ktorá sa stala jeho cennou spolupracovníčkou, najmä vynikajúcou fotografkou gréckych váz.

V roku 1925 sa stal profesorom klasickej archeológie a umenia na Oxfordskej univerzite (ang. Lincoln Professor of Classical Archaeology and Art), kde vyučoval grécku archeológiu až do roku 1946. Počas týchto rokov urobil z Oxfordu veľké svetové centrum pre štúdium gréckeho umenia. V roku 1941 odmietol pozvanie Kalifornskej univerzity v Berkeley (mohol sa stať Sather profesorom), aby počas vojny neopustil Spojené kráľovstvo. V roku 1946 odišiel do New Yorku na pozvanie Gisely Richterovej, kurátorky oddelenia gréckeho a rímskeho umenia v Metropolitnom múzeu. Tam sa stretol s D. von Bothmerom, asistentom G. Richterovej, ktorý bol jeho študentom v Oxforde. V roku 1949 prijal ponuku stať sa Sather profesorom v Berkeley. V roku 1964 na žiadosť A. D. Trendalla odcestoval do Austrálie a na Nový Zéland, kde predniesol svoju poslednú verejnú prednášku o Berlínskom maliarovi.

J. D. Beazley vychoval mnoho žiakov, medzi nimi H. Paynea, ktorý s ním spolupracoval na zväzku Corpus Vasorum Antiquorum a v roku 1929 sa stal riaditeľom Britskej školy v Aténach; L. Brown, autor knihy Etruský lev (The Etruscan Lion), je ďalším z jeho študentov; D. von Bothmer, ktorý si vybudoval kariéru v Metropolitnom múzeu v New Yorku, bol jedným z jeho študentov v Oxforde. A. D. Trendall, ktorý navštevoval jeho prednášky, aplikoval jeho metódy na maľované vázy z južného Talianska. Unikátna zbierka fotografií, kresieb a poznámok k vázam, ktorú zhromaždil počas svojho života, bola odkázaná Oxfordskej univerzite. Svoju rozsiahlu zbierku starožitností zveril aj Ashmoleovmu múzeu. Jeho celé dielo obsahuje 275 publikácií. Použitím metódy, ktorú vyvinul G. Morelli na identifikáciu autorov malieb na základe štúdia detailov, sa J. D. Beazley snažil identifikovať všetkých maliarov atických červenofigúrnych váz. Od roku 1927 bol členom Britskej akadémie, čestným viceprezidentom Gréckej archeologickej spoločnosti, čestným členom mnohých akadémií v Európe a Spojených štátoch.

Vybrané diela Attic Red-figured Vases in American Museums, 1918 The Lewes House Collection of Ancient Gems, 1920 Attische Vasenmaler des rotfigurigen Stils, 1925 chapters on archaic and classical painting and sculpture in volumes IV, V and VI of the Cambridge Ancient History Corpus Vasorum Antiquorum, Oxford 1 and 2, 1927 – 1931 Greek Vases in Poland, 1928 avec L. D. Caskey, Attic Vase-Painting in the Museum of Fine Arts, Boston, I-1931, II-1954, III-1963 Campana Fragments in Florence, 1933 Etruscan Vase-Painting, Oxford Monographs in Classical Archaeology, 1947 The World of the Etruscan Miror, 1950 Attic Red-Figure Vase-Painters, tri zväzky 1942, 2. vydanie 1963 Etruscan Vase Painting, Oxford, 1947 Attic Black-figure Vase-painters, Oxford, 1956

Referencie

Pozri tiež John Boardman

Iné projekty

Kategória:Britskí archeológovia Kategória:Britskí historici umenia Kategória:Vyučujúci na University of Oxford Kategória:Členovia British Academy Kategória:Členovia American Academy of Arts and Sciences Kategória:Zahraniční členovia American Philosophical Society Kategória:Absolventi Oxfordskej univerzity Kategória:Osobnosti z Glasgowa