Bedřich Reicin (* 29. september 1911, Přerov† 3. december 1952, Praha), pôvodným menom Friedrich Reinzinger, bol česko-slovenský vojak, divízny generál, agent NKVD, prednosta Obranného spravodajstva (OBZ) a 5. oddelenia Hlavného štábu. Bol popravený ako jeden z členov tzv. protištátneho sprisahaneckého centra Rudolfa Slánského.
Ako veliteľ založil ťažisko práce OBZ na provokáciách a na vykonštruovaných súdnych procesoch s nekomunistickými alebo protikomunistickými vojakmi československej armády. Osobne dával rozkazy na fyzické a psychické týranie obvinených. Špekuluje sa, že stál za smrťou generálmajora Antonína Sochora. Bol spolutvorcom čistiek elity armády, napr. justičnej vraždy generála Heliodora Píku a vykonštruovaných procesov s generálmi Karlom Janouškom a Karlom Kutlvašrom.
Život Mladosť Bedřich Reicin sa narodil 29. septembra 1911 v Přerove v chudobných pomeroch. V osobnom dotazníku z roku 1947 uviedol desať súrodencov. Rodina sa prisťahovala v roku 1908 z ukrajinského Žitomíru. Otec Bedřicha Reicina Vítězslav bol kantorom židovskej náboženskej obce v Strážnici, následne v Plzni, kde v roku 1927 zomrel; jeho brat Oskar žil v Sovietskom zväze ešte v čase 2. svetovej vojny. Matka Hermína, rodená Weissová, narodená v roku 1888 zahynula v roku 1944 v Osvienčime.
Bedřich Reicin navštevoval v rokoch 19171921 všeobecnú školu a v rokoch 19221926 reálne gymnázium v Plzni. Od roku 1927 študoval na nemeckej obchodnej akadémii, odkiaľ bol však z politických dôvodov vylúčený. Od svojej mladosti bol horlivým propagátorom komunizmu. Do organizácie mládeže KSČ vstúpil 1. februára 1926. V roku 1927 sa stal vedúcim pionierskych oddielov v celom Plzenskom kraji. Za agilné pôsobenie v pionierskom hnutí si vyslúžil prezývku „Kinderfricek“, ktorá mu zostala až do konca života. Podľa svojho vyjadrenia sa v roku 1928 na krajskej konferencii KSČ aktívne zúčastnil boja s opozíciou v strane a ako vedúci pionierskeho hnutia v Plzenskom kraji sa v roku 1928 zúčastnil exkurzie do ZSSR. Sovietsky zväz navštívil aj v nasledujúcom roku ako zástupca KSČ na medzinárodnej konferencii vedúcich pionierskeho hnutia v Moskve.
Od svojich sedemnástich rokoch bol viackrát zadržaný políciou. Podľa protokolu Policajného riaditeľstva v Prahe z 29. marca 1929 bol políciou zatknutý za zbitie tajomníka Medzinárodného všeodborového združenia Mendla v Prahe v Ječnej ulici. Činu sa dopustil spoločne s poslucháčom právnickej fakulty Františkom Austerlitzom a Karlom Šaškom. Svoju príslušnosť ku komunistickej mládeži a činnosť v nej prísne tajil, nefiguroval v strane pod vlastným menom a schôdzí strany, verejných prejavov, sa nezúčastňoval, takže na seba neupozornil. Od roku 1929 Reicin pracoval ako platený funkcionár KSČ. Na jeseň 1929 sa Reicin stretol pri štrajku baníkov s Juliom Fučíkom a jeho ženou Gustou.
V roku 1931 prešiel z práce v pionierskom hnutí do Komsomolu. V jeho ústredí v nasledujúcom období pôsobil vo funkciách agitačnopropagačného referenta, referenta pre masové organizácie a redaktora Mladej gardy. V roku 1934 sa stal krajským sekretárom mládeže v Ostrave a v Tepliciach. V roku 1936 prešiel od práce s mládežou k práci v aparáte KSČ. Stal sa tajomníkom Agitpropu na ústrednom sekretariáte KSČ. V roku 1938 pracoval až do zákazu vydávania Rudého práva v októbri 1938 v jeho športovej redakcii. Súčasne pôsobil aj v Haló novinách.
V apríli roku 1930 sa ocitol vo väzbe Policajného riaditeľstva v Bratislave za organizovanie ilegálnej komunistickej školy Mladých pionierov. 23. apríla 1931 bol zatknutý v Přerove, kde sa zúčastnil kurzu komunistickej strany. V policajných protokoloch zo 6. mája 1931 sa uvádza: Bez akejkoľvek preháňania možno povedať, že Bedřicha Reicina treba pokladať za živel tunajším štátnym záujmom krajne nebezpečný. Prípis Policajného riaditeľstva v Plzni z 3. mája 1932 uvádza, že „Fricek“ volá sa správne Bedřich Reicin a používa aj krycie meno Kubíček. Reicin používal aj doklady na meno Bruno Tyras. V marci 1934 bol pod týmto menom zatknutý na tajnej komunistickej schôdzi v Kadani a mesiac držaný vo vyšetrovacej väzbe. Pri domovej prehliadke boli u neho nájdené kompromitujúce materiály, na základe čoho boli Votruba aj Reicin označení za veľmi nebezpečných komunistov a bokom platených agitátorov. Prepustený bol na základe sľubu, že sa už podobného konania nedopustí, následne však naňho boli vydané zatykače Krajskými trestnými súdmi v Moste a v Plzni za porušenie zákona o ochrane republiky. Veľmi často sa v policajných protokoloch v súvislosti s Reicinovou činnosťou sa objavuje aj meno jeho budúcej manželky Josefy Barešovej ako horlivej stúpenkyne hnutia komunistického.
30. marca 1935 podalo Policajné riaditeľstvo v Prahe na Bedřicha Reicina trestné oznámenie z podozrenia na vyzvedačstvo v prospech sovietskych spravodajských služieb. Pri domovej prehliadke u jeho priateľky Josefy Barešové, s ktorou žil, boli zabavené materiály týkajúce sa ilegálnej komunistickej činnosti. Štátne zastupiteľstvo v Prahe nakoniec odmietlo začať trestné stíhanie pre nedostatok dôkazov.
Za politickú činnosť v období predmníchovskej republiky bola niekoľkokrát trestaná aj Reicinova žena. Už v roku 1929 vo väzení strávila tri mesiace. V nasledujúcich rokoch bola trestaná väčšinou za účasť na demonštráciách. So svojou budúcou manželkou sa Reicin zoznámil v roku 1930 na schôdzi komunistickej mládeže. Josefa Barešová vtedy zastávala funkciu vedúcu Priekopníkov v komunistickej mládeži. Spájala ich pevná viera v komunistické ideály. Reicin uvádza, že do roku 1940 bol zatknutý a väznený štrnásťkrát.
Nemecká okupácia Po zákaze činnosti komunistickej strany dňa 22. októbra 1938 odišli jej vedúci predstavitelia do Moskvy a zriadili zahraničné vedenie KSČ na čele s Klementom Gottwaldom, Jánom Švermom, Rudolfom Slánským, Václavom Kopeckým, Čeňkom Hruškom, Rudolfom Vetiškom. Bedřich Reicin zostal v Čechách. Po rozpustení KSČ a zastavení Rudého práva až do 15. marca 1939 spolupracoval s Juliusom Fučíkom na využívaní existujúcich legálnych tlačových možnosti na šírenie určených informácií a správ. Novinárskou činnosťou sa zaoberal až do dňa okupácie, kedy ju po dohode s Fučíkom ukončil. Po príchode Nemcov niekoľko dní nespal vo svojom byte z obavy pred zatknutím. Napriek tomu bol českou políciou zatknutý a takmer mesiac väznený v Bartolomejskej ulici. Reicin vo svojich výpovediach uvádza, že bol zatknutý 20. marca 1939.
Z pravidelného hlásenia pražského Gestapa z apríla 1939 vyplýva, že malo informácie o tom, že Reicin je funkcionárom KSČ židovského pôvodu. Napriek tomu bol z preventívnej väzby po dohode medzi policajným prezídiom a zástupcami Gestapa z Prahy 18. apríla 1939 prepustený. Medzitým plzenské policajné riaditeľstvo žiadalo o jeho prevoz do Plzne za účelom výsluchu na tamojšej úradovni Gestapa. Bol preto 27. apríla 1939 opäť zatknutý a vypočúvaný gestapom. Česká polícia nebola o dôvodoch zatknutia ani o výsledkoch výsluchov informovaná.
Gestapo Reicina po zatknutí umiestnilo do väznice na Pankráci a v priebehu väznenia ho niekoľkokrát odviezlo do Petschkovho paláca na výsluchy. O jeho správaní svedčili spoluväzni jeho švagor Karel Brandejs a František Pokorný. Podľa svedectiev zaobchádzalo Gestapo s Reicinom pri výsluchoch rovnako ako s ostatnými väzňami. Dokonca mu vyrazili dva zuby. Sám Reicin sa zmienil o tom, ako sa k nemu na Gestape správali, iba v rozhovoroch s Gustou a Juliom Fučíkovými a s Gustavom Barešom v Sovietskom zväze. Pri výsluchu gestapáci uvádzali Reicinovi mená funkcionárov KSČ a pri vyslovení každého z nich dostal od vyšetrovateľa facku. Reicinov spoluväzeň Pokorný vo svojich výpovediach uviedol, že Reicin bol veľmi bojazlivý a jeho správanie zbabelé. Po prvom výsluchu v Petschkovom paláci sa vrátil celý vystrašený. večer. Z výsluchu sa vracal vždy plný strachu a vyhlasoval, že bude odstrelený a že vyšetrujúci sudca stále na ňom žiada, aby vymenoval ozbrojené skupiny komunistickej strany. Reicinova manželka mala obavy z toho, že jej manžel je mäkkej povahy a že pri výsluchu prezradí všetko, na čo sa ho spýtajú, a môže tak priviesť niektorých ľudí do nešťastia. Až do Reicinovho prepustenia udržovala s Pokorným milostný pomer.
Pri prepustení z väzenia 14. októbra 1939 dostal Reicin nariadené hlásiť sa každý týždeň na Gestape. Reicin sa podľa svojich slov takto hlásil päťkrát alebo šesťkrát u komisára Elbersa. Keď zistil, že menovaný už na pražskom Gestape nepracuje, prestal tam dochádzať. Gestapo sa o neho ďalej nezaujímalo. V tej dobe bývali Reicinovi v byte Karola Brandejsa. Obaja pracovali ako pomocní robotníci za nízku mzdu. Po prepustení stratil Reicin záujem o činnosť v komunistickej strane a prestal sa stýkať so svojimi bývalými komunistickými spolupracovníkmi.
Emigrácia do Sovietskeho zväzu Reicinova sestra Hilda podala na sovietskom konzuláte žiadosť o udelenie sovietskeho občianstva a o vysťahovaní celej rodiny do ZSSR. Reicin navštívil sovietsky konzulát, kde sa informoval o možnom udelení víza. Jeho žiadosť bola odoslaná do Sovietskeho zväzu a až takmer po roku Reicin dostal pokyn získať pas a povolenie na vysťahovanie cestou Židovskej náboženskej obce. Ako cieľ cesty mal udať Šanghaj s tým, že mu bude udelené prejazdné vízum cez ZSSR. Na radu dr. Ruth Hofferovej, referentky na oddelení sociálnej starostlivosti Židovskej náboženskej obce v Prahe, sa jeho manželka prihlásila jako Židovka s miestom narodenia mimo protektorátu.
Bedřich Reicin absolvoval štandardnú procedúru vysťahovania z protektorátu. Ako nemajetnému mu nebola vymeraná vysťahovalecká daň, musel však zaplatiť stanovené poplatky. Pred odchodom z protektorátu si preto od známych požičal rôzne finančné čiastky, aby mohol stanovené poplatky a výdavky na cestu uhradiť. Karel Brandejs, u ktorého Reicin býval, uviedol, že napríklad od Ing. Hillara Pacanovského si požičal niekoľko tisíc korún, ktoré podľa jeho vyjadrenia nevrátil ani po vojne, po návrate z ZSSR. Reicin s manželkou odišli 11. októbra 1940 transportom spolu s veľkou skupinou nemajetných Židov.
Cesta do Sovietskeho zväzu bola veľkou neznámou. Komplikácie mohli nastať v prípade, že by pri osobnej prehliadke na hraniciach nemeckí úradníci u nich objavili aršíky so sovietskymi vstupnými vízami zašité v podšívke kabátov. Cesta nakoniec prebehla hladko. Z Masarykovej stanice vyrazili v poludňajších hodinách 11. októbra 1940 do Berlína, odtiaľ cez Královec do Vilniusu. Pasová kontrola na nemeckej i sovietskej strane bola bez problémov. Z Vilniusu pokračovali cez Kaunas do Minsku, odkiaľ rýchlikom dorazili 15. októbra do Moskvy. Spolu s ostatnými tranzitnými cestujúcimi boli odvezení pracovníkmi Inturistu do jedného moskovského hotela. V ďalšej ceste už nepokračovali. Bedřich Reicin okamžite odišiel do hotela Lux, kde boli ubytovaní členovia zahraničného vedenia KSČ. Od januára 1941 pôsobil v českej redakcii moskovského rozhlasu a úzko spolupracoval s Rudolfom Slánskym, ktorý stál na čele redakcie, s Ing. Vlastimilom Borkom, Štefanom Raisom, Boženou Machačovou a Bedřichom VodouPexou.
Zatknutie v Sovietskom zväze V rozhlase pôsobil Reicin až do prepadnutia Sovietskeho zväzu nacistickým Nemeckom. 25. júna 1941 bol ako cudzí štátny príslušník a nositeľ protektorátneho pasu zatknutý NKVD. Josefa Reicinová sa snažila dosiahnuť prepustenie svojho manžela. Napísala listy šéfovi Kominterny Georgimu Dimitrovovi a tiež kancelárii J. V. Stalina. Bola dokonca predvolaná do Kremľa, kde však už prebiehala evakuácia a Josefa už nemala možnosť s nikým hovoriť. Napriek mnohonásobnej žiadosti odmietli všetci, na koho sa Reicinova manželka obrátila, intervenovať za jeho prepustenie. Reicin bol internovaný v tábore Oranki, kde sa nachádzali aj ďalší československí občania, držitelia protektorátnych pasov. Odtiaľ boli internovaní presunutí do tábora v Akťubinsku v Strednej Ázii.
Československá vojenská jednotka