Bulharská pravoslávna cirkev (), právne patriarchát Bulharska (), je autokefálna východná pravoslávna cirkev so sídlom v Bulharsku. Je to prvý stredoveký uznaný patriarchát mimo pentarchie a najstaršia slovanská pravoslávna cirkev s približne 6 miliónmi členov v Bulharsku a 1,5 až 2 miliónmi členov v mnohých ďalších európskych krajinách, Ázii, Amerike, Austrálii a na Novom Zélande. Za autokefálnu ju v roku 1945 uznal Ekumenický patriarchát Konštantínopolu.Ecumenical Patriarchate, ECUMENICAL PATRIARCHATE-Patriarchate of Bulgaria (gréčtina), 30 April 2020
História Rané kresťanstvo vľavo|náhľad|250x250bod|Rotunda sv. Juraja (4. storočie), Sofia vľavo|náhľad|250x250bod|Bazilika svätej Sofie (4.6. storočie), Sofia vľavo|náhľad|250x250bod|Bazilika svätej Sofie (5. – 6. storočie), Nesebar Bulharská pravoslávna cirkev má svoj pôvod v prosperujúcich kresťanských komunitách a kostoloch založených v juhovýchodnej Európe už v prvých storočiach kresťanskej éry. Kresťanstvo priniesli do tráckych krajín apoštoli Pavol a Ondrej v 1. storočí, keď vznikli prvé organizované kresťanské komunity. Začiatkom 4. storočia sa kresťanstvo stalo dominantným náboženstvom v regióne. Mestá ako Serdica (Sofia), Philipopolis (Plovdiv), Odessos (Varna), Durostorum (Silistra) a Adrianopol (Edirne) boli významnými centrami kresťanstva v Rímskej ríši.
Kláštor svätého Atanáza, prvý kresťanský kláštor v Európe, založil v roku 344 v Trácii svätý Atanáz neďaleko dnešného Čirpanu v Bulharsku po Serdickom koncile a Serdickom edikte.
Nájazdy a vpády do rímskych provincií v 4. a 5. storočí spôsobili značné škody cirkevnej organizácii kresťanskej cirkvi v bulharských krajinách, no nezničili ju. Kubrat a Organa boli obaja spoločne pokrstení v Konštantínopole a z prežívajúcich kresťanských komunít si kresťanstvo našlo cestu k miestnemu bulharsko-slovanskému obyvateľstvu. Do polovice 9. storočia bola väčšina starých Slovanov, najmä tých, ktorí žili v Trácii a Macedónii pod východorímskou nadvládou, pokresťančená. Kresťanské náboženstvo sa tešilo určitému úspechu aj medzi bulharskou šľachtou, pričom medzi touto skupinou boli zaznamenané konverzie. Až po oficiálnom prijatí kresťanstva Prvou bulharskou ríšou za vlády Borisa I. v roku 865 však vznikol nezávislý bulharský cirkevný subjekt.
Založenie Boris I. veril, že kultúrny pokrok, zvrchovanosť a prestíž kresťanského Bulharska sa dajú dosiahnuť prostredníctvom osvieteného duchovenstva riadeného autokefálnou cirkvou. Za týmto účelom päť rokov manévroval medzi konštantínopolským patriarchom a rímskym pápežom, až kým v roku 870 Štvrtý konštantínopolský koncil neudelil Bulharom autonómne bulharské arcibiskupstvo. Arcibiskupstvo malo sídlo v bulharskom hlavnom meste Pliska a jeho diecéza pokrývala celé územie bulharského štátu. Spor medzi Rímom a Konštantínopolom sa vyriešil tým, že bulharské arcibiskupstvo bolo zaradené pod jurisdikciu konštantínopolského patriarchu, od ktorého získalo svojho prvého prímasa, duchovenstvo a teologické knihy. vľavo|náhľad|300x300bod|Keramická ikona sv. Teodora, z kláštora svätého Panteleimóna,Preslav, okolo roku 900, Národné archeologické múzeum, Sofia Hoci arcibiskupstvo požívalo úplnú vnútornú autonómiu, ciele Borisa I. sa sotva naplnili. Grécka liturgia, ktorú slúžili byzantskí duchovní, nepodporila ani kultúrny rozvoj Bulharov, ani konsolidáciu Bulharskej ríše; nakoniec by viedla k strate identity ľudu aj štátnosti Bulharska.
V súlade s byzantskou teóriou „Imperium sine Patriarcha non staret“, ktorá hovorila, že medzi ríšou a patriarchátom by mal existovať úzky vzťah, Boris I. privítal príchod učeníkov nedávno zosnulých svätých Cyrila a Metoda v roku 886 ako príležitosť. Boris I. ich poveril výučbou budúceho bulharského duchovenstva v hlaholike a slovanskej liturgii, ktorú pripravil Cyril. Liturgia bola založená na ľudovom jazyku raných Slovanov z oblasti Solúna. V roku 893 Boris I. vyhnal grécke duchovenstvo z krajiny a nariadil nahradiť grécky jazyk slovansko-bulharským ľudovým jazykom.
Autokefália a patriarchát Po dvoch rozhodujúcich víťazstvách Bulharska nad Byzantíncami pri Acheloji (neďaleko dnešného mesta Pomorie) a Katasyrtai (neďaleko Konštantínopolu) vláda na cirkevnom a národnom koncile konanom v roku 919 vyhlásila autonómne Bulharské arcibiskupstvo za autokefálne a povýšila ho na patriarchát. Po tom, čo Bulharsko a Byzantská ríša v roku 927 podpísali mierovú zmluvu, ktorá ukončila 20-ročnú vojnu medzi nimi, Konštantínopolský patriarchát uznal autokefálny status Bulharskej pravoslávnej cirkvi a uznal jej patriarchálnu dôstojnosť.
Bulharský patriarchát bol prvou autokefálnou slovanskou pravoslávnou cirkvou, ktorá predchádzala autokefálii Srbskej pravoslávnej cirkvi (1219) o 292 rokov a Ruskej pravoslávnej cirkvi (1596) o 662 rokov. Bol to šiesty patriarchát po pentarchátoch Ríma, Konštantínopolu, Alexandrie, Antiochie a Jeruzalema. Sídlom patriarchátu bolo nové bulharské hlavné mesto Preslav. Patriarcha pravdepodobne sídlil v meste Drastar (Silistra), starom kresťanskom centre známom svojimi mučeníkmi a kresťanskými tradíciami.
Ochridské arcibiskupstvo 5. apríla 972 byzantský cisár Ján I. Tzimiskes dobyl a vypálil Preslav a zajal bulharského cára Borisa II. Patriarchovi Damianovi sa podarilo utiecť, najprv do Sredeca (Sofie) v západnom Bulharsku. V nasledujúcich rokoch zostalo sídlo bulharských patriarchov úzko späté s vývojom vojny medzi ďalšou bulharskou kráľovskou dynastiou, Komitopulmi, a Byzantskou ríšou . Patriarcha German postupne sídlil v stredovekých bulharských mestách Maglene (Almópia) a Vodene (Edessa) (obe v dnešnom severozápadnom Grécku) a Prespa (v dnešnom južnom Severnom Macedónsku). Okolo roku 990 sa ďalší patriarcha Filip presťahoval do Ochridu (v dnešnom juhozápadnom Severnom Macedónsku), ktorý sa stal trvalým sídlom patriarchátu.
Po tom, čo Bulharsko v roku 1018 padlo pod byzantskú nadvládu, cisár Bazil II. Boulgaroktonos („Bulharobijca“) uznal autokefálny status Bulharskej pravoslávnej cirkvi. Jeho vláda špeciálnymi listinami (kráľovskými dekrétmi) stanovila jej hranice, diecézy, majetky a ďalšie privilégiá. Zbavil cirkev jej patriarchálneho titulu a znížil ju na úroveň arcibiskupstva. Hoci prvý vymenovaný arcibiskup (Ján Debarský) bol Bulhar, jeho vybraní nástupcovia, ako aj celé vyššie duchovenstvo, boli byzantskí. Mnísi a radoví kňazi boli naďalej prevažne bulharskí. Arcibiskupstvo si do veľkej miery zachovalo svoj národný charakter, zachovávalo slovanskú liturgiu a naďalej prispievalo k rozvoju bulharskej literatúry. Autokefálnosť Ochridského arcibiskupstva zostala rešpektovaná počas období byzantskej, bulharskej, srbskej a osmanskej nadvlády. Cirkev existovala až do roku 1767, keď ju zrušila Osmanská ríša, ktorá v tom čase vládla jej územiu.
Tărnovský patriarchát V dôsledku úspešného povstania bratov Petra IV. a Ivana Asena I. v rokoch 1185/1186 boli položené základy Druhej bulharskej ríše s hlavným mestom Tărnovo. V súlade so zásadou Borisa I., že zvrchovanosť štátu je neoddeliteľne spojená s autokefálnosťou cirkvi, títo dvaja bratia okamžite podnikli kroky na obnovenie bulharského patriarchátu. V roku 1186 pôvodne založili nezávislé arcibiskupstvo v Tărnove. Trvalo takmer 50 rokov boja, kým toto arcibiskupstvo získalo uznanie a povýšenie na patriarchát podľa kánonického poriadku. Nasledujúc príklad Borisa I., bulharský cár Kalojan roky tackloval medzi konštantínopolským patriarchom a pápežom Inocentom III. Nakoniec v roku 1203 pápež Inocent III. vyhlásil tărnovského arcibiskupa Vasilija za „prímasa a arcibiskupa celého Bulharska a Valašska“. Spojenie s rímskokatolíckou cirkvou trvalo viac ako dve desaťročia. vľavo|náhľad|357x357bod|Cár Ivan Alexander (13311371), ilustrácia zo štyroch evanjelií cára Ivana Alexandra (Londýnske evanjelium), okolo roku 1356, Britská knižnica Za vlády cára Ivana Asena II. (1218 – 1241) sa vytvorili podmienky na ukončenie únie s Rímom a na uznanie autokefálneho statusu Bulharskej pravoslávnej cirkvi. V roku 1235 bol v meste Lampsakos zvolaný cirkevný koncil. Pod vedením konštantínopolského patriarchu Germana II. a so súhlasom všetkých východných patriarchov koncil potvrdil patriarchálnu hodnosť Bulharskej pravoslávnej cirkvi a vysvätil bulharského arcibiskupa Germana za patriarchu.
Napriek zmenšeniu hraníc diecézy Tărnovského patriarchátu na konci 13. storočia zostala jeho autorita vo východnom pravoslávnom svete vysoká. Tărnovský patriarcha potvrdil patriarchálnu dôstojnosť Srbskej pravoslávnej cirkvi v roku 1346 napriek protestom Konštantínopolského patriarchátu. Tărnovská literárna škola sa pod krídlami patriarchátu rozvíjala v 14. storočí s učencami ako patriarcha Evtimij, Grigorij Camblak a Konstantin Kostenečki. Značný rozkvet sa zaznamenal v oblasti literatúry, architektúry a maliarstva; prekvitala aj náboženská a teologická literatúra.
Osmanská vláda Tărnovo sa v roku 1393 dostalo pod nadvládu Osmanskej ríše. Osmani poslali patriarchu Evtimija do exilu a autokefálnosť cirkvi bola v nasledujúcom roku zrušená. Cirkev bola organizačne začlenená do Ekumenického patriarchátu. V roku 1394 Svätá synoda Ekumenického patriarchátu udelila metropolitovi Moldavska Jeremiášovi povolenie, „aby sa s Božou pomocou presťahoval do svätej Turnovskej cirkvi a aby mu bolo dovolené slobodne a bez obmedzení vykonávať všetko, čo sa na preláta patrí“. Okolo roku 1416 bolo územie Turnovského patriarchátu úplne podriadené Ekumenickému patriarchátu. Druhé bulharské náboženské centrum Ochridské arcibiskupstvoprežilo do roku 1767. vpravo|náhľad|299x299bod|Ikona sv. Juraja, novomučeníka zo Sofie, z 19. storočia Po poprave mnohých vodcov bulharskej pravoslávnej cirkvi bola táto cirkev plne podriadená konštantínopolskému patriarchovi. Millet systém v Osmanskej ríši udeľoval konštantínopolskému patriarchovi a diecéznym metropolitom množstvo dôležitých občianskych a súdnych funkcií. Po tom, čo boli na začiatku osmanského obdobia vysokopostavení bulharskí cirkevní duchovní nahradení gréckymi, bolo bulharské obyvateľstvo vystavené dvojitému útlakupoliticky Osmanmi a kultúrne gréckym duchovenstvom. S nástupom gréckeho nacionalizmu v druhej polovici 18. storočia duchovenstvo vnucovalo vznikajúcej bulharskej buržoázii grécky jazyk a grécke povedomie. Využívalo Konštantínopolský patriarchát na asimiláciu iných národov. Koncom 18. a začiatkom 19. storočia duchovenstvo otvorilo množstvo škôl, v ktorých sa ako vyučovací jazyk vyučovalo v gréckom jazyku namiesto bulharského; takmer zakázalo liturgiu v bulharskom jazyku. Tieto činy ohrozovali prežitie Bulharov ako samostatného národa a ľudu s vlastnou, odlišnou národnou kultúrou.
Počas stáročí osmanskej nadvlády zohrávali pravoslávne kláštory kľúčovú úlohu v zachovaní bulharského jazyka a bulharského národného povedomia. Obzvlášť dôležité boli kláštory Zograph a Chilandar na vrchu Athos, ako aj monastiery Rila, Trojan, Etropole, Drjanovo, Čerepiš a Dragalevci v Bulharsku. Mnísi si v kláštoroch dokázali zachovať svoj národný charakter a pokračovať v tradíciách slovanskej liturgie a bulharskej literatúry. Pokračovali v prevádzke kláštorných škôl a vykonávali ďalšie vzdelávacie aktivity, čím sa podarilo udržať plameň bulharskej kultúry horiaci.
Bulharský exarchát náhľad|250x250bod|Kostol zo 17. storočia v Arbanasi. V roku 1762 napísal svätý Paisij Chilendarski (17221773), mních z juhozápadného bulharského mesta Bansko, krátke historické dielo. Bolo to prvé dielo napísané v modernom bulharskom jazyku a zároveň prvá výzva k národnému prebudeniu. V diele Istoria Slavianobolgarska () Paisij nabádal svojich krajanov, aby sa zbavili podriadenosti gréckemu jazyku a kultúre. Príklad Paisija nasledovalo množstvo ďalších aktivistov vrátane svätého Sofronija z Vracy (17391813), hieromonacha Spiridona z Gabrova, hieromonacha Joakima Kărčovského (zomrel okolo roku 1820) a hieromonacha Kirila Pejčinoviča (zomrel v roku 1845).