náhľad|264x264bod|Karolínska ríša okolo roku 814.
Karolínska ríša (800 – 887) bola ríša ovládaná Frankami v západnej a strednej Európe počas raného stredoveku. Vládla v nej Karolovci, ktorí vládli ako králi Frankov od roku 751 a ako králi Longobardov v Taliansku od roku 774. V roku 800 pápež Lev III. korunoval kráľa Karola Veľkého za rímskeho cisára výmenou za politickú ochranu, pričom ignoroval univerzalistické nároky oslabenej Byzantskej ríše. Karolínska ríša sa niekedy považuje za prvú fázu v dejinách Svätej rímskej ríše.
Po občianskej vojne v rokoch 840 až 843, ktorá nasledovala po smrti cisára Ľudovíta I. Pobožného, bola ríša rozdelená na autonómne kráľovstvá, pričom jeden kráľ bol stále uznávaný ako cisár, ale mimo svojho vlastného kráľovstva mal malú autoritu. Jednota ríše a dedičné právo Karolovcov boli naďalej uznávané. V roku 884 Karol Tučný naposledy zjednotil všetky karolovské kráľovstvá, ale v roku 887 ho franská šľachta zosadila a v roku 888 zomrel, čím sa ríša okamžite rozpadla. Keďže jediným zostávajúcim legitímnym mužom v dynastii bolo dieťa, šľachta volila regionálnych kráľov mimo dynastie alebo, v prípade východného kráľovstva, nelegitímneho karolovského kráľa. Nelegitímna línia vládla na východe až do roku 911, zatiaľ čo v západnom kráľovstve bola legitímna dynastia Karolovcov obnovená v roku 898 a vládla do roku 987 s prerušením od roku 922 do roku 936.
Počet obyvateľov ríše bol približne 10 až 20 miliónov. Jej srdcom bola Francia, územie medzi Loirou a Rýnom, kde sa nachádzalo mesto Aachen, ktoré si Karol Veľký vybral za svoje hlavné sídlo. Na juhu prekračovala Pyreneje a hraničila s Córdobským emirátom a (po roku 824) s Pamplonským kráľovstvom; na severe hraničila s kráľovstvom Dánov; na západe mala krátku pozemnú hranicu s Bretónskom, ktoré bolo neskôr zredukované na tributárny štát; a na východe mala dlhú hranicu so Slovanmi a Avarmi, ktorí boli nakoniec porazení a ich územie bolo začlenené do ríše. V južnom Taliansku boli nároky Karolovcov na moc spochybňované Byzantíncami a zvyškami Longobardského kráľovstva v kniežatstve Benevento. Vo svojej dobe bola známa pod rôznymi latinskými názvami; termín „Karolínska ríša“ vznikol neskôr.
Dejiny
Vzostup Karolovcov (732 – 768)
Hoci sa Karol Martel rozhodol neprijať titul kráľa (ako by to urobil jeho syn Pipin III.) alebo cisára (ako jeho vnuk Karol Veľký), bol absolútnym vládcom prakticky celej dnešnej kontinentálnej západnej Európy severne od Pyrenejí. Po jeho smrti boli významným prírastkom franských kráľovstviev iba zostávajúce saské kráľovstvá (ktoré čiastočne dobyl), Lombardsko a Španielska marka.
Martel si upevnil miesto v histórii obranou kresťanskej Európy proti moslimskej armáde v bitke pri Tours v roku 732. Iberskí Saracéni spojili berberskú ľahkú jazdu s ťažkou arabskou jazdou, aby vytvorili impozantnú armádu, ktorá takmer nikdy nebola porazená. Kresťanské európske sily medzitým nemali mocný nástroj – strmeň. Vďaka tomuto víťazstvu si Karol vyslúžil priezvisko Martel („Kladivo“). Britský historik z 18. storočia Edward Gibbon nazýva Martela „najvyšším kniežaťom svojej doby“.
Pipin III. prijal nomináciu za kráľa od pápeža Zachariáša okolo roku 741. Vláda Karola Veľkého sa začala v roku 768 po Pipinovej smrti. Po smrti svojho brata Karlomana I. prevzal kontrolu nad kráľovstvom, keďže obaja bratia spoločne zdedili kráľovstvo svojho otca.
Vláda Karola Veľkého (768 – 814) náhľad|204x204bod|Brošňa Dorestad, cloisonné šperk v karolínskom štýle z obdobia okolo roku 800. Nájdená v Holandsku v roku 1969. Karolínska ríša počas vlády Karola Veľkého pokrývala väčšinu západnej Európy, rovnako ako kedysi Rímska ríša. Na rozdiel od Rimanov, ktorých imperiálne výpravy medzi riekami Rýn a Labe trvali menej ako 20 rokov, kým ich neprerušila katastrofa v Teutoburskom lese (9 n. l.), Karol Veľký porazil germánsky odpor a trvalejšie rozšíril svoju ríšu až po Labe, čím ovplyvnil udalosti takmer až po eurázijské stepi. Karol Veľký bol korunovaný za rímskeho cisára v roku 800.
Vláda Karola Veľkého bola obdobím takmer neustálych vojen, účastnil sa každoročných vojenských výprav, mnohé viedol osobne. V roku 774 porazil Longobardské kráľovstvo a pripojil ho k svojej doméne tým, že sa vyhlásil za „kráľa Longobardov“. Neskôr v roku 778 viedol neúspešné ťaženie do Španielska, ktoré sa skončilo bitkou v Roncevauxskom priesmyku, ktorá sa považuje za najväčšiu porážku Karola Veľkého. Potom rozšíril svoju územnú štruktúru do Bavorska po tom, čo v roku 794 prinútil bavorského vojvodu Tassila III. vzdať sa akéhokoľvek nároku na svoj titul. Karolov syn Pipin dostal v roku 795 rozkaz viesť vojenskú výpravu proti Avarom, pretože Karol Veľký bol zaneprázdnený saskými povstaniami. Avarská konfederácia nakoniec skončila v roku 803 po tom, čo Karol Veľký poslal bavorskú armádu do Panónie. Dobyl aj saské územia vo vojnách a povstaniach, ktoré sa odohrali v rokoch 772 až 804, s udalosťami ako masaker vo Verdene v roku 782 a kodifikácia Lex Saxonum v roku 802.
Pred smrťou Karola Veľkého bola ríša rozdelená medzi rôznych členov Karolovskej dynastie. Medzi nich patril syn Karola kráľ Karol Mladší, ktorý dostal Neustriu; kráľ Ľudovít Pobožný, ktorý dostal Akvitánsko; a kráľ Pipin, ktorý dostal Taliansko. Pipin zomrel v roku 810 s nemanželským synom Bernardom a Karol zomrel v roku 811 bez dedičov. Hoci Bernard sa stal Pipinovým nástupcom ako taliansky kráľ, Ľudovít sa v roku 813 stal spolucisárom a ríša prešla na neho smrťou Karola Veľkého v zime roku 814. náhľad|259x259bod|Karolínska ríša v čase svojho najväčšieho rozsahu (814) a jej neskoršie rozdelenie Verdunskou mierovou zmluvou (843).
Vláda Ľudovíta Pobožného a občianska vojna (814 – 843) Vláda Ľudovíta Pobožného ako cisára bola neočakávaná; ako tretí syn Karola Veľkého bol pôvodne korunovaný za kráľa Akvitánska vo veku troch rokov. Smrťou svojich starších súrodencov sa z „chlapca, ktorý sa stal kráľom, stal muž, ktorý sa stal cisárom“. Hoci jeho vládu väčšinou zatienil dynastický boj a následná občianska vojna, ako hovorí jeho prívlastok, veľmi sa zaujímal o náboženské záležitosti. Jednou z prvých vecí, ktoré urobil, bolo „vládnutie ľudu zákonom a bohatstvom svojej zbožnosti“, konkrétne obnovou kostolov. „Astronóm“ (neznámy anonymný autor Vita Hludovici) uvádza, že počas svojho kraľovania v Akvitánisku, „rozvíjal štúdium čítania a spevu, ako aj porozumenie božským a svetským listom rýchlejšie, ako by sa dalo myslieť“. Vynaložil tiež značné úsilie na obnovu mnohých kláštorov, ktoré zanikli pred jeho vládou, a tiež na zakladanie nových.
Vláda Ľudovíta Pobožného postrádala istotu; často musel bojovať o udržanie kontroly nad ríšou. Hneď ako sa dozvedel o smrti Karola Veľkého, ponáhľal sa do Aachenu, kde vyhnal mnohých dôveryhodných radcov Karola Veľkého, ako napríklad jedného s menom Wala. Wala a jeho súrodenci boli deťmi najmladšieho syna Karola Martela, a preto predstavovali hrozbu ako potenciálna alternatívna vládnuca rodina. Kláštorný exil bol taktikou, ktorú Ľudovít Pobožný hojne používal na posilnenie svojho postavenia a odstránenie potenciálnych rivalov. V roku 817 sa proti nemu vzbúril jeho synovec, kráľ Bernard z Talianska, pretože nebol spokojný s tým, že je vazalom Lotara, Ľudovítovho najstaršieho syna. Povstanie Ľudovít rýchlo potlačil a v roku 818 bol Bernard zajatý a potrestaný – trest smrti bol zmiernený na oslepenie. Trauma z tohto zákroku ho však o dva dni neskôr zabila. Taliansko sa vrátilo pod cisársku kontrolu. V roku 822 Ľudovítovo pokánie za Bernardovu smrť výrazne znížilo jeho prestíž ako cisára v očiach šľachty.
V roku 817 Ľudovít Pobožný ustanovil pre svojich synov z prvého manželstva tri karolínske kráľovské tróny: Lotar I. sa stal kráľom Talianska a spolucisárom, Pipin sa stal kráľom Akvitánie a Ľudovít Nemec sa stal kráľom Bavorska. Jeho pokusy v roku 823 zaradiť do závetu svojho štvrtého syna (z druhého manželstva) Karola Holého boli poznačené odporom jeho najstarších synov. Hoci to bol čiastočný dôvod sporov medzi Ľudovítovými synmi, niektorí naznačujú, že to bolo vymenovanie bratranca Karola Veľkého Bernarda zo Septimánie za komorníka, ktoré spôsobilo Lotarovu nespokojnosť, pretože bol v roku 829 zbavený spolucisárstva a bol vyhnaný do Talianska (hoci nie je známe prečo; Astronóm jednoducho uvádza, že Ľudovít „prepustil svojho syna Lotara, aby sa vrátil do Talianska“) a Bernard prevzal jeho miesto ako druhý najvyšší veliteľ po cisárovi. S Bernardovým vplyvom na cisára a cisárovnú sa medzi prominentnou šľachtou rozsievali ďalšie nezhody. Pipin bol nespokojný. V roku 827 bol zapletený do neúspešného vojenského ťaženia a bol unavený z otcovho panovačného zapojenia sa do vlády Akvitánska. Rozhnevaná šľachta preto podporovala Pipina, počas pôstu v roku 830 vypukla občianska vojna a posledné roky Ľudovítovej vlády boli sužované občianskou vojnou.
Krátko po Veľkej noci jeho synovia zaútočili na Ľudovítovo impérium a zosadili ho z trónu v prospech Lotara. Astronóm uvádza, že Ľudovít Pobožný strávil leto v starostlivosti svojho syna, ako cisár len podľa mena. V roku 831 Ľudovít zaútočil na kráľovstvá svojich synov vypracovaním nových plánov nástupníctva. Ľudovít dal Neustriu Pipinovi, zbavil Lotara jeho cisárskeho titulu a udelil Talianske kráľovstvo Karolovi. Ďalšie rozdelenie ríše v roku 832 úplne vylúčilo Pipina a Ľudovíta Nemca, čím sa Lotar a Karol stali jedinými dobrodincami kráľovstva, čo vyvolalo vzburu Pipina a Ľudovíta Nemca v roku 832, po ktorej nasledovala vzbura Lotara v roku 833 a spoločne uväznili Ľudovíta Pobožného a Karola Holého. Lotar priviedol pápeža Gregora IV. z Ríma pod rúškom mediácie, ale jeho skutočnou úlohou bolo legitimizovať vládu Lotara I. a jeho bratov zosadením a exkomunikáciou Ľudovíta.
Do roku 835 bol v rodine uzavretý mier a Ľudovít Pobožný bol znovunavrátený na cisársky trón v kostole svätého Štefana v Metz (Méty). Keď Pipin zomrel v roku 838, Ľudovít korunoval Karola Holého za kráľa Akvitánie, zatiaľ čo šľachta zvolila Pipinovho syna Pipina II., čo bol konflikt, ktorý sa vyriešil až v roku 860 Pipinovou smrťou. Keď Ľudovít Pobožný zomrel v roku 840, Lotar I. si nárokoval celú ríšu bez ohľadu na rozdelenie. V dôsledku toho Karol Holý a Ľudovít Nemec začali vojnu proti Lotarovi. Po prehre v bitke pri Fontenoy v roku 841 Lotar utiekol do svojho hlavného mesta Aachen a zhromaždil novú armádu, ktorá bola slabšia ako armáda mladších bratov. V Štrasburských prísahách v roku 842 sa Karol a Ľudovít dohodli, že vyhlásia Lotara za nespôsobilého na cisársky trón. Toto znamenalo rozdelenie ríše na východ a západ medzi Ľudovítom a Karolom. Štrasburské prísahy, považované za míľnik v európskych dejinách, symbolizujú zrod Francúzska aj Nemecka.
Po Verdunskej zmluve (843 – 877) Rozdelenie Karolínskej ríše bolo definitívne vyriešené v roku 843 tromi synmi Ľudovíta Pobožného vo Verdunskej zmluve. Lotar I. získal cisársky titul, kráľovský majestát Talianska a územie medzi riekami Rýn a Rhôna, súhrnne nazývané Stredofranská ríša. Ľudovítovi Nemcovi bolo zaručené kráľovstvo všetkých krajín východne od Rýna a severne a východne od Talianska, ktoré sa nazývalo Východofranská ríša, ktorá bola predchodcom moderného Nemecka. Karol Holý získal všetky krajiny západne od Rhôny, ktoré sa nazývali Západofranská ríša.
V roku 844 Lotar I. odovzdal Taliansko svojmu najstaršiemu synovi Ľudovítovi II., čím ho v roku 850 urobil spolucisárom. Prümskou zmluvou (855) Lotar rozdelil svoje kráľovstvo na tri časti: talianske územie, ktoré už Ľudovít držal, zostalo jeho, územie bývalého Burgundského kráľovstva bolo udelené jeho tretiemu synovi Karolovi Provensálskemu a zvyšné územie, pre ktoré neexistoval tradičný názov, bolo udelené jeho druhému synovi Lotarovi II., ktorého ríša sa volala Lotharingia.