Sedmohradské kniežatstvo v rokoch 1570 až 1711 bol štátny útvar na území terajšieho Rumunska. Roku 1570 bol samotný región povýšený na kniežatstvo a to práve vtedy, keď nadobudla platnosť Speyerská zmluva uzavretá medzi diplomaciou cisára a kráľa Maximiliána II. Habsburského na jednej strane a kniežaťom Jánom II. Žigmundom Zápoľským. Práve táto zmluva mala za následok rozpad Uhorského kráľovstva na tri časti a to po vojenskom obsadení Budína armádou osmanských Turkov. Sedmohradsko sa stalo kniežatstvom, lenže osmanský sultán mal naďalej právomoc jednak pre potvrdenie voľby kniežaťa ale aj zahraničnopolitické rozhodnutie. Roku 1696 došlo k tomu, že práve domáci knieža Michal II. Apafi bol donútený vzdať sa kniežacieho stolca, ktorý si napokon prisvojil habsburský cisár Leopold I. Panovnícky dvor vo Viedni tak dôsledne prevzal vládu nad územím kniežatstva, čím postupne skoncoval s jeho autonómiou.

Geografia Sedmohradské kniežatstvo bolo tou krajinou, ktorá zahŕňala územie historického regiónu Sedmohradsko, Zátisie ale aj mesto Temešvár s jeho priľahlým okolím a severovýchodné stolice.

Práve historické Sedmohradsko bolo jadrom nového kniežatstva. Nachádzalo sa na juhovýchode bývalého Uhorska. Zo severnej, východnej a južnej časti bol región ohraničený pohorím Karpaty. Západnú hranicu predstavovala časť Rudohoria.

Terén sa vyznačoval veľkou členitosťou. Horské oblasti boli riedko osídlené a často viedli k skomplikovaniu obchodného spojenia so západnými časťami kniežatstva. Na druhej strane bol však región známy vďaka početným baniam, v ktorých bolo možné ťažiť a spracovať nerastné suroviny ako zlato, železná ruda alebo soľ. Okrem iného mal tento región kľúčový význam pre bohaté saské mestá na obchodnej ceste smerom z Balkánu.

Politická štruktúra

Vnútorná politika kniežatstva Sedmohradské kniežatstvo bolo známe ako poloautonómna súčasť Uhorského kráľovstva. Zároveň sa dostalo do určitej sféry Osmanskej ríše. V období po roku 1547 vystupovalo ako samostatné kniežatstvo. Roku 1606 však habsburský cisár z Viedne síce uznal jeho suverenitu. Po čase však cisárska vláda Habsburgovcov striedavo uznávala alebo odmietla uznať suverenitu kniežatstva a to podľa danej geopolitickej situácie.

Hlavná (ústredná) moc bola tou, ktorú reprezentoval panovník, pričom ten od roku 1570 niesol titulatúru kniežaťa. Panovník mal taktiež k dispozícii poradný orgán, ktorým bola Kniežacia rada. Išlo o veľký celok z magnátov, príslušníkov troch stavov (národov) a cudzincov.

V kniežatstve však chýbal najvyšší stavovský orgán, čím sa posilnila ústredná moc na úkor záujmov stavov. Jediný ústredný orgán predstavovala Kniežacia tabuľa. Podobne ako v Uhorskom kráľovstve, tak rovnako na území Sedmohradského kniežatstva bol hlavným prostriedkom na presadzovanie záujmov stavov snem. Ten bol jednokomorový. Zasadali v ňom členovia Kniežacej rady a Kniežacej tabule. Samotný snem, ktorého poslanci sa stretávali niekoľko ráz v roku, mal na jednej strane síce menšie právomoci než na pôde Uhorského kráľovstva, lenže na druhej strane sa vyhol potýčke s panovníkom. Hlavné slovo a moc v oblastiach stolíc mali župani a to na úkor volených delegátov a stavov.

Zahraničná politika Sedmohradské kniežatstvo udržiavalo silnejšie diplomatické styky iba s vladárskymi delegáciami Valašska a Moldavska. Patrila sem taktiež Republika oboch národov ale v prvom rade Osmanská ríša. Práve osmanský sultán potvrdzoval voľbu kniežaťa ale aj iné kľúčové zahraničnopolitické rozhodnutie, čo znamenalo obmedzenie suverenity dŕžavy.

Obyvateľstvo

Národnosti a ich kultúra Sedmohradsko malo v čase prológu raného novoveku takmer milión obyvateľov. Tí boli rozdelení do troch privilegovaných národov. Boli to Uhri, Sasi a Sikuli. Z etnického hľadiska to boli práve Maďari, ktorí ako národ predstavovali približne polovicu populácie. Obývali veľkú časť územia Partia, pričom išlo o časť dnešného stredného Rumunska a sikuľské stolice (východná časť Sedmohradska, v súčasnosti stredné Rumunsko). Uhri sa delili na aristokraciu a šľachtu. Práve územie siedmich stolíc bolo tým, kde disponovali samosprávou, ktorá sa podobala na práve uhorským pomerom.

Sikulovia boli známi vďaka tomu, že podobne ako pri Uhroch, tak pri nich bol dorozumievacím jazykom maďarčina. Samotní Sikuli si odvodzovali svoj pôvod od starovekých Hunov. Bolo u nich dané to, že mohli byť oslobodení od platenia daní. Podľa dobových zákonov z Tripartita vydaného roku 1514 boli súčasťou uhorskej šľachty, pričom svoje privilégiá mali možnosť presadiť doslova na celom území Uhorského kráľovstva. Keďže samotní Sikuli boli osobne slobodní, ich odlišným znakom bola veľkosť osobného majetku a postavenie v armáde. Práve podľa tejto črty sa u nich utvorili tri spoločenské skupiny. Prvú tvorili najbohatší, presnejšie prímori. Boli to bojovníci so sprievodom. Ďalšiu spoločenskú skupinu Sikuľov predstavovali prilipilli, teda jazdci, ktorí bojovali s vlastným koňom. Napokon tretiu spoločenskú skupinu tvorili pixidarii, presnejšie kopijníci, ktorí bojovali ako pešiaci.

Saskí Nemci predstavovali približne desatinu obyvateľstva Sedmohradska. Ich pomenovanie bolo odvodené od Saského práva ešte z čias stredoveku. Tí boli populačne rozšírení v mestách ako Sibiň, Bistrica a Brašov. Boli známi ako vyspelí poľnohospodári a obchodníci. Z hľadiska poddanských pomerov sa vyznačovali ako tí, ktorí mali osobnú slobodu. Zároveň mali povinnosť zúčastniť sa vojenskej služby na obranu krajiny. Na druhej strane si však mohli taktiež prenajať žoldnierov.

Ďalším, presnejšie druhým najviac početným národom boli Rumuni, ktorí prichádzali do Sedmohradska ešte spred niekoľkých storočí z oblasti Valašska a Moldavska. Práve z týchto oblastí prichádzali z dôvodu strachu a obáv pred plienením vojsk osmanských Turkov. Rumuni však na rozdiel od predošlých národností boli medzi neprivilegovanými obyvateľmi. Výnimkou boli zemania, ktorí obývali územie Huňadskej stolice. Venovali sa kočovnému chovu oviec. Na čele ich komunít stáli kenezi, ktorí ich zastupovali vo vzťahoch s vrchnosťou, pričom zároveň mali pod kontrolou nižšie súdne právomoci. Samotní prisťahovalci rumunskej národnosti našli miesto usadenia v južných oblastiach, presnejšie v predhorí Karpát, ale aj v strede krajiny, ktorou bolo Rudohorie. Zároveň prenikali do saských stolíc a Partia. Rumuni ako národ pre svoje ortodoxné vyznanie napokon nesplynuli s maďarskými a nemeckými sedliakmi. Podarilo sa im vytvoriť vlastné komunity. Tie postupne pre vyššiu reprodukciu prevyšovali domáce obyvateľstvo.

Konfesionálne pomery Od čias polovice 16. storočia sa z územia Švajčiarska smerom do Uhorska dostali prvé náboženské myšlienky kalvinizmu. Išlo o oveľa radikálnejší náboženský smer než ten protestantský prezentovaný Martinom Lutherom. Prvý hlásateľ kalvinistického učenia bol Martin Kalmančehy známy ako kanonik v meste Alba Iulia. Z územia Republiky oboch národov prenikol taktiež ďalší náboženský smer a to presnejšie sektársky antritrinitarizmus alebo prezývaný unitarizmus. Jeho vierouka znamenala popieranie viery v Božskú Trojicu.

Západní náboženskí reformátori mali zásluhu v tom, že práve ich slovom prenikli do Sedmohradska taktiež myšlienky sobotizmu. Toto náboženské učenie stálo na myšlienkach, ktoré hlásali príchod Spasiteľa a svätenie soboty. Zároveň sobotisti boli tými, ktorí taktiež popierali vieru vo Svätú Trojicu. Väčší počet prívržencov získalo toto náboženské učenie v prvej polovici 17. storočia.

Rumuni však predstavovali tú skupinu veriacich, ktorá sa konfesijne priklonila ortodoxnej viere.

Hospodárstvo a ekonomika Hlavnú obživu kniežatstva predstavovalo poľnohospodárstvo. Jeho výkonnosť však bola oproti Uhorskému kráľovstvu na nižšom mieste. Bol to priamy dôsledok horších prírodných podmienok a členitosti povrchu. Rozsiahle feudálne panstvá sa vytvorili iba na území Partia, pričom práve tam sa veľká časť obyvateľstva venovala chovom hovädzieho dobytka.

Populačne veľké saské mestá v stoliciach ako napríklad Koložvár, Alba Iulia a Torda boli známe vďaka tomu, že išlo o strediská remesiel a obchodu. Osobitným odvetvím hospodárstva bola banská činnosť, pričom práve bane slúžili na produkciu zlata, farebných kovov a soli. Išlo o oblasť Rudohoria, Južných a Východných Karpát.

Dejiny

Počiatky „samostatnosti“ (1541 – 1570)

Preniknutie moci polmesiaca do Budína a rozdelenie uhorského panstva (august 1541) Bližšie informácie v hlavnom článku: Budínsky pašalík (1541 – 1686)

Dňa 29. augusta roku 1541 sa podarilo armáde osmanských janičiarov pod priamym velením sultána Süleymana I. dobyť mesto Budín. Bývalé hlavné korunovačné mesto uhorských kráľov sa tak stalo sídlom novej provincie, teda pašalíku. Došlo tak k územnému rozpadu stredovekého Uhorska na tri časti. Kráľovské Uhorsko pod korunou rakúskych Habsburgovcov tvorilo územie terajšieho západného a východného Maďarska spolu s dnešným Slovenskom. Stredná časť bola vyhlásená za turecký zábor pod vládou Osmanskej ríše. Sedmohradské kniežatstvo, presnejšie súčasné východné a južné Rumunsko, predstavovalo v tom čase 20 percent z pôvodného stredovekého Uhorska.

Speyerská zmluva a koniec súperenia Zápoľského a Habsburgovcov (1570 – 1571) Dňa 16. augusta roku 1570 došlo k uzavretiu dynastickej zmluvy a to medzi diplomaciou uhorského kráľa Maximiliána I. a sedmohradského kniežaťa Jána II. Žigmunda Zápoľského v Speyeri. Podľa jej podmienok došlo práve k tomu, že rímsko-nemecký cisár Maximilián II. Habsburský (ako uhorský kráľ Maximilián I.) uznal Jána II. Žigmunda za suverénneho panovníka na území Sedmohradska a častiach východného Uhorska. Zároveň to bol Ján II. Žigmund Zápoľský, ktorý sa definitívne zriekol nároku pre uhorský kráľovský stolec. Obaja panovníci zaručili stavom slobodnú voľbu kniežaťa. Práve Drinopolský mier a následne Speyerská mierová zmluva znamenali na diplomaticko-politickom poli to, že práve územie bývalého stredovekého Uhorska zavŕšili jeho rozpad na tri časti.

Mocná podunajská konfederácia (1571 – 1586) V marci roku 1571 predčasne skonal Ján II. Žigmund Zápoľský. Podľa podmienok Speyerskej zmluvy bol za knieža zvolený obratný vojak a politik menom Štefan Bátori zo šomľovskej línie rodu Bátoriovcov. Po vymretí kráľovskej dynastie Jagelovcov na území Republiky oboch národov si predstavitelia nižšej šľachty na čele s kancelárom Janom Zamojskim za kráľa zvolili Štefana Bátoriho s podmienkou, podľa ktorej uzavrie sobáš spolu so sestrou posledného jagelovského panovníka. Zároveň platila zásada, ktorá určovala, že bude sídliť na poľskom území.

Dňa 1. mája 1576 zostal Bátori v meste Krakov, pričom práve tam sa mu podarilo úspešne vytvoriť taktiež sedmohradskú panovnícku kanceláriu. Za správcu Sedmohradského kniežatstva bol určený jeho brat Krištof Bátori. Práve územné spojenie Sedmohradského kniežatstva a Republiky oboch národov do personálnej únie znamenalo na diplomatickom poli posilnenie Sedmohradska.

Samotní Bátori pomýšľal vybudovať z územia terajšieho Poľska, Litvy, taktiež Sedmohradska a Uhorského kráľovstva mocensky silnú konfederáciu, ktorá by skoncovala s panovaním rodu Habsburgovcov ale aj Osmanov. Tento plán sa mu však nepodarilo presadiť a to pre vypuknutie takzvanej livónskej vojny medzi ním a moskovskými armádami na čele s cárom Ivanom IV. Hrozným. Napokon roku 1586 zomrel.

Chaos panovania Žigmunda Bátoriho (1590 – 1606) Dôsledky Pätnásťročnej vojny (1593 až 1606) mali doslova katastrofálny prejav taktiež na pôde Sedmohradského kniežatstva. Veľkým problémom boli potýčky medzi kniežaťom Žigmundom Bátorim a Sikuľmi. Dôvodom bolo odmietnutie reštitúcii kolektívnych šľachtických privilégií. Zároveň to boli práve Sikulovia, ktorí sa dostali do postavenia poddaných. Nespokojnosť potlačili hajdúsi pod velením varadínskeho kapitána Štefana Bočkaja.