Peter Zrínsky (, ; * 6. jún 1621, Vrbovec, Chorvátske kráľovstvo† 30. apríl 1671, Viedenské Nové Mesto, Habsburská monarchia) bol v rokoch 1665 až 1670 chorvátskym bánom.
Pôvod a vzdelanie (1630 až 1637) Peter Zrínsky sa v čase skonu vlastného otca Juraja V. Zrínskeho stal ešte v detskom veku nominálnym kapitánom panstva Legrad v oblasti Medzimuria. Práve podľa rady uhorského kardinála Petra Pázmaňa sa spolu so starším bratom Mikulášom Zrínskym začal roku 1630 vzdelávať u jezuitských učiteľov v meste Graz. Ďalšiu etapu vzdelania absolvoval na pôde Jezuitského kolégia v Trnave. V sprievode kanonika Mateja Senkvinčiho odcestoval po čase so starším bratom smerom na Apeninský polostrov. Tam študoval odbor vojenská veda a delostrelectvo.
Prvé roky na bojovom poli (1637 až 1658) Po návrate na územie Chorvátskeho kráľovstva roku 1637 sa pri Kaniži dostal do bojovej potýčky s osmanskými vojakmi. Vzhľadom na okupáciu pôdy pri meste Rijeka bol však obvinený z vlastizrady. Po krátkom čase bol napokon omilostený. Roku 1647 bol vymenovaný za vrchného kapitána žumberackých uskokov (ozbrojenci ako pôvodní utečenci z oblastí pod okupáciou osmanských Turkov) Práve s nimi sa zúčastnil poslednej etapy Tridsaťročnej vojny. V rokoch 1647 až 1648 sa Peter Zrínsky objavil na nemeckom a českom bojisku.
Roku 1649 viedol chorvátske vojenské oddiely, vďaka ktorým porazil Osmanov pri Slunji. Následne roku 1654, teda v čase vypuknutia osmansko-benátskej vojny podporoval benátskych ozbrojencov jednak na súši ale aj vo vodách mora, čím spôsoboval osmanským oddielom veľké zásobovacie škody. Po návrate do rodnej vlasti roku 1655 zvíťazil ako veliteľ chorvátskych vojakov nad osmanskými janičiarmi pri Perušići v Like. Roku 1658 bol vymenovaný za kapitána Ogulina a Senja. Zároveň sa dočkal titulatúry kapitána pre celú oblasť Prímorska.
Ešte skôr než sa mu podarilo dostať na viaceré bojiská proti osmanským vojakom, sa roku 1641 oženil s Annou Katarínou Frankopánovou.
Turkobijec Zrínsky (1663 až 1664)
Dňa 25. septembra roku 1663 sa vojenská posádka uhorských žoldnierov pod velením tamojšieho kapitána Adama Forgáča napokon vzdala osmanským janičiarom. Stalo sa tak až po takmer štyridsiatich dňoch vzdoru uhorských vojakov. Medzitým sa však chorvátskym oddielom pod velením Zrínskeho podarilo dňa 16. októbra roku 1663 dosiahnuť veľké vojenské víťazstvo nad osmanskými janičiarmi pri Jurjevi Stijen v blízkosti mesta Otočac. To však nezabránilo tomu, že v Hornom Uhorsku došlo k strate uhorských vojenských kapitánov v kontrole nad ďalšími pevnosťami. Dňa 13. októbra roku 1663 kapitulovali uhorskí vojaci v Nitre. O takmer mesiac neskôr, presnejšie dňa 2. novembra roku 1663 opustili uhorské oddiely pevnosť Levice.
Pobúrenie voči mierovej zmluve (1664 až 1666)
Dňa 10. augusta roku 1664 podpísala habsburská delegácia na čele s cisárom a kráľom Leopoldom I. Habsburským mierovú zmluvu s osmanskými diplomantmi v meste Vašvár. Samotný mier vyvolal veľkú vlnu nespokojnosti. Bol narýchlo uzavretý a to dokonca bez vedomia a súhlasu predstaviteľov uhorskej šľachty. Uhorskí krajinskí hodnostári sa jednoznačne postavili proti tomu, aby do Uhorska prišli žoldnieri z krajín Rímsko-nemeckej ríše. Samotný uhorský palatín František Vešeléni uviedol to, že známe boli ich doslova neznesiteľné prechmaty voči poddaným.
Postupne došlo k tomu, že sa formovala opozícia magnátov, ktorí si za cieľ zvolili skoncovať s vládou dynastie Habsburgovcov na pôde Uhorska. Hlavným organizátorom bol uhorský palatín menom František Vešeléni, ktorý spolupracoval s ostrihomským arcibiskupom Jurajom Lipajom ale aj chorvátskym bánom Mikulášom Zrínskym. K týmto šľachticom sa napokon pridal taktiež bohatý východouhorský veľmož menom František I. Rákoci.
Odbor proti cisárovi a skon (1666 až 1671)
Dňa 1. marca roku 1666 sa uskutočnil svadobný sobáš v dedine Zborov a to medzi uhorským veľmožom Františkom I. Rákocim a Helenou Zrínskou ako dcérou Petra Zrínskeho. Počas svadobnej hostiny, ktorá trvala až mesiac, došlo k tomu, že práve Peter Zrínsky oboznámil svojho zaťa o plánoch uhorských magnátov. Dňa 5. apríla roku 1666 začali Peter Zrínsky a František Vešeléni v Štubnianskych Tepliciach (v súčasnosti Turčianske Teplice) organizovať politické rokovania, v dôsledku čoho tak začalo magnátske hnutie známe ako Vešeléniho sprisahanie.
Uhorský palatín Vešeléni následne nadviazal písomný styk s francúzskym kráľom Ľudovítom XIV. Dal mu jasne najavo, že podľa práva ius resistendi má šľachta v zmysle Zlatej buly Ondreja II. jasné právo vyjadriť odpor voči panovníkovi. Predostrel mu plán, podľa ktorého chcel do boja proti habsburskému rodu zatiahnuť Sedmohradsko a získať podporu poľského kráľa. Osmanskú ríšu mal v pláne uspokojiť s poplatkom. Francúzskemu kráľovi navyše uviedol v liste to, že by práve jeho syn alebo niekto ďalší ako príbuzný mohol byť ten, kto by získal svätoštefanskú korunu.
Dňa 27. marca roku 1666 však nečakane zomrel uhorský palatín Vešeléni. Dôsledkom boli spory medzi predstaviteľmi odboja. František II. Nádašdy mal v pláne byť uhorským palatínom. Peter Zrínsky prejavil záujem o post zadunajského kapitána. Následne to boli sedmohradskí sprostredkovatelia, ktorí zapojili do odboja Ahmeda Koprülü pašu. Ten však odmietol vyjadriť podporu sprisahancov s výhovorkou, že odmieta porušiť platný Vašvársky mier. Práve prostredníctvom tlmočníka sedmohradských vyjednávačov sa cisársky vyslanec v Istanbule dozvedel o plánoch šľachticov. Francúzske kráľovstvo taktiež prestalo podporovať sprisahancov pre zaneprázdnenie vojny so Španielskym impériom.
V júli roku 1668 sa sprisahanci znovu stretli v Štubnianskych Tepliciach, kde sa zhodli v tom, že i napriek zlyhaniu zahraničnej podpory začnú ozbrojené povstanie. V polovici apríla roku 1669 došlo k zvolaniu porady predstaviteľov hornouhorských stolíc do mesta Prešov a to zo strany cisára Leopolda I. Habsburského. Práve tam dorazili taktiež vyslanci sedmohradského kniežaťa Michala I. Apafiho a kráľovskí komisári. Tí sa jasne postavili proti platnosti Vašvárskeho mieru a žiadali odčinenie prechmatov voči evanjelickým veriacim. Po mesiaci sa napokon zhromaždenie rozišlo bez výsledku.
Vo februári roku 1670 zvolal František Čáky bez kráľovho súhlasu poradu stolíc Horného Uhorska do Košíc so zámienkou boja proti Osmanskej ríši. Padlo rozhodnutie verbovania vojakov do boja proti cisárovi. V marci roku 1670 vypuklo povstanie v Chorvátsku. Peter Zrínsky a František Frankopan povolávali poddaných do boja proti Viedni ale bez väčšieho nadšenia a záujmu. Cisár Leopold I. Habsburský zbavil Zrínskeho hodnosti chorvátskeho bána. Následne sa rozhodol udeliť mu milosť a to po audiencii vo Viedni. Bola to však lesť, keďže práve tam skončil spolu s Františkom Frankopanom vo väzení.
Dňa 30. apríla roku 1671 došlo k poprave Františka II. Nádašdyho, Petra Zrínskeho a Františka Krištofa Frankopana ako čelných predstaviteľov Vešeléniho sprisahania vo Viedenskom Novom Meste. František I. Rákoci bol však na príhovor jezuitov a za zaplatenie kaucie 400 000 zlatých dukátov napokon prepustený.
Šľachtické majetky zosnulého chorvátskeho bána a turkobijca Petra Zrínskeho sa tak následne dostali do držby koruny. Týmto aktom sa veľká časť Chorvátskeho kráľovstva dostala pod správu Palácovej komory.
Referencie
Literatúra BADA, Michal. (2017). Slovenské dejiny II (1526-1780). Bratislava: Literárne informačné centrum. ISBN 978-80-8119-103-9. KRŠAK, Pavol. (2015). Ottov historický atlas Slovensko. 3. vyd. Praha: Ottovo nakladatelství, s.r.o. ISBN 978-80-7360-834-7. MRVA, Ivan – SEGEŠ, Vladimír. (2012). Dejiny Uhorska a Slováci. Bratislava: Perfekt, a.s. ISBN 978-80-8046-586-5. MRVA, Ivan. (2021). Temné storočie (1618 – 1718): Zlomové obdobia slovenských dejín. Bratislava: Perfekt, a.s. ISBN 978-80-8226-021-5. SEGEŠ, Vladimír et al. (2015). Vojenské dejiny Slovenska a Slovákov. Praha: Ottovo nakladatelství, s.r.o. ISBN 978-80-7451-469-2. TURČAN, Vladimír et al. (2007). Dejiny Slovenska – Dátumy, udalosti, osobnosti. Bratislava: Slovart, s.r.o. 978-80-8085-596-3.
Pozri aj Rakúsko-turecká vojna (1663 až 1664) Vašvársky mier Vešeléniho sprisahanie Mikuláš Zrínsky František Krištof Frankopan František II. Nádašdy
Iné projekty
Zdroj Zrinski, Petar IV. – Hrvatska enciklopedija
Peter Kategória:Uhorskí šľachtici Kategória:Chorvátski šľachtici Kategória:Uhorské vojenské osobnosti Kategória:Chorvátske vojenské osobnosti Kategória:Chorvátski básnici Kategória:Barokoví básnici Kategória:Absolventi Trnavskej univerzity (historickej) Kategória:Chorvátski báni Kategória:Popravení sťatím Kategória:Pochovaní v Záhrebskej katedrále Kategória:Osobnosti na chorvátskych bankovkách