Dr. h. c. MUDr. Ján Gunčaga (* 15. júl 1923, Staškov† 4. február 2010) bol slovenský lekár (endokrinológ a osteológ), predstaviteľ katolíckeho laického apoštolátu a kresťanského slovenského exilu po roku 1968.

Bol predsedom Ústredia slovenskej kresťanskej inteligencie (ÚSKI).

Trnavskou univerzitou v Trnave mu bol v roku 2000 udelený čestný titul doctor honoris causa „za vedecko-výskumnú činnosť v medicíne, ako aj za bohatú osvetovú prácu medzi zahraničnými Slovákmi“. ÚSKI udelilo Gunčagovi Cyrilo-metodskú medailu.

Život Narodil sa v roku 1923 v Staškove. Jeho otcom bol Jakub Gunčaga a matkou Jozefína, rodená Nekorancová. Z prvého manželstva mal Jakub päť detí, z druhého ďalších päť, z ktorých Ján bol najstarší. Po smrti otca v roku 1941 zostala starostlivosť o rodinu na Jánovi, ktorý začal už ako desaťročný popri škole pracovať ako pastier na Morave (Lyžbice, Vendryně a Zákopčie). V rokoch 1937 až 1939 pracoval tiež ako sezónny poľnohospodársky pracovník v Šišme a Krásnej Lipe. Počas druhej svetovej vojny potom pracoval ako stavebný robotník v Lipsku.

V Čadci vychodil meštiansku školu a následne nastúpil na Obchodnú akadémiu v Martine. Tam sa Gunčaga pod vplyvom kňaza Jozefa Valka zapojil do laického apoštolátu. Toto prostredie neskôr zásadne formovalo jeho celoživotnú angažovanosť.

V roku 1948 získal Gunčaga maturitu v Bratislave a následne nastúpil na Lekársku fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Po prevzatí moci komunistami začal byť prenasledovaný pre svoje kresťanské presvedčenie a činnosť v laickom apoštoláte. Bola mu ponúknutá spolupráca s tajnou službou, čo naoko prijal, no spoluprácu okamžite priznal svojím známym. Podľa správy krajskej zložky Štátnej bezpečnosti tým prezradil tajné informácie, v dôsledku čoho malo dôjsť k zahladeniu stôp trestných činov a sťaženiu vyšetrovania skupiny okolo Silvestra Krčméryho. Krátko na to bol Gunčaga zatknutý. Nasledujúce dva roky bol vo väzbe kruto vypočúvaný a mučený. Na súde 26. až 30. apríla 1954 v Bratislave bol odsúdený za účasť na ilegálnych schôdzkach, ktorých účelom bolo založiť ilegálne krúžky šíriace údajne protištátne katolícke myšlienky. Trest odňatia slobody strávil vo väzeniach v Bratislave, Ilave, Prahe na Pankráci a v táboroch v Jáchymove a Příbrami. V „dôsledku amnestie zo dňa 4. mája 1953“ bol 20. júna 1955 prepustený na slobodu.

Po prepustení pracoval ako robotník a zdravotný laborant v nemocnici v Banskej Bystrici (19561964). V decembri 1955 sa zosobášil s Oľgou, rodenou Reichlovou, s ktorou mal neskôr dve deti: Jána a Janu. V 50. rokoch 20. storočia mu nebolo dovolené dokončiť si štúdiá, situácia sa zmenila až po politickom odmäku v 60. rokoch. Štúdiá medicíny tak dokončil postupne v Bratislave, Berlíne a Krakove (1964 až 1966). Naďalej sa angažoval aj v kresťanskom spoločenstve. V roku 1968 sa stal ústredným predstaviteľom hnutia Dielo koncilovej obnovy, ktoré malo byť znovuoživením laického apoštolátu v ČSR. Nádeje v tomto smere však prinieslo potlačenie Pražskej jari. Po okupácii Československa odišiel spolu rodinou do exilu vo Švajčiarsku. V ČSR bol Gunčaga medzitým v neprítomnosti 19. júna 1970 odsúdený na 10 mesiacov nepodmienečného trestu odňatia slobody a na prepadnutie majetku za ilegálne opustenie ČSSR.

V rokoch 1968 až 1974 pôsobil ako endokrinológ na univerzitnej klinike v Bazileji a venoval sa výskumu v oblasti osteológie. V tejto oblasti napísal desiatky vedeckých prác a učebníc. Od roku 1974 do 1983 pracoval vo farmaceutickej spoločnosti Hoffmann-La Roche, kde viedol klinické štúdie na univerzitách v Európe, Kanade a USA.

Od roku 1971 do 1989 bol predsedom Ústredia slovenských katolíckych intelektuálov (ÚSKI), ktoré je súčasťou medzinárodného hnutia Pax Romana. Z tejto pozície sa tiež angažoval v exilových činnostiach. Okrem organizovania stretnutí publikoval napríklad v časopise Hlasy s Ríma. Časťou exilu bol však odmietaný pre jeho chladný postoj k radikálnemu nacionalizmu.

Po roku 1989 sa vrátil na Slovensko, kde do roku 1998 pôsobil ako predseda Ústredia slovenskej kresťanskej inteligencie, neskôr ako jeho čestný predseda. Organizoval politické semináre, konferencie a vzdelávacie podujatia pre mladú kresťanskú inteligenciu. V tomto období napísal aj viacero duchovných kníh.

22. mája 2000 mu bol Trnavskou univerzitou v Trnave udelený čestný titul doctor honoris causa.

Zomrel 4. februára 2010 vo veku 86 rokov. Je pochovaný na cintoríne v Oberwile.

Dielo Popri publicistickej činnosti doma i v zahraničí sa venoval otázkam kristianizácie svetských povolaní, formovaniu angažovaných kresťanov a politickej filozofii. V tejto oblasti publikoval viaceré knihy, medzi nimi:

Nekonvenčný kresťan (Lúč, Bratislava, 1997) Nekonvenčná politika a slovenská identita (Vydavateľstvo Michala Vaška, Prešov, 1998) Laik ako kresťan z povolania (Vydavateľstvo Michala Vaška, Prešov, 1999) anglické vydanie: Laity as Christian by Profession (Vydavateľstvo Michala Vaška, Prešov, 2000)

Referencie

Ďalšia literatúra

Kategória:Osobnosti zo Staškova Kategória:Slovenskí autori náučnej literatúry Kategória:Slovenskí náboženskí spisovatelia Kategória:Slovenskí endokrinológovia Kategória:Slovenskí osteológovia Kategória:Slovenskí emigranti a exulanti Kategória:Politickí väzni komunistického režimu v Česko-Slovensku Kategória:Držitelia čestných doktorátov Trnavskej univerzity v Trnave