Kurt Werner Tutter (* 12. december 1909, Smíchov† 9. marec 1983, Bad Kötzting) bol česko-nemecký politik, nacista, príslušník NSDAP a SS, vojnový zločinec druhej svetovej vojny, po vojne agent ŠtB v Západnom Nemecku.

Život Mladosť Narodil sa na pražskom Smíchove ako syn Konrada Tuttera a jeho manželky Mety, rodenej Meissnerovej. Jeho rodičia boli českí Nemci, pôvodne pochádzajúci z juhočeskej Dolní Radoune pri Jindřichovom Hradci. Vyštudoval inžinierstvo, ovládal osem jazykov. Oženil sa s Ilse, rodenou Lügnerovou, s ktorou mal dvoch synov a dcéru.

Prvá republika Za prvej republiky bol zamestnaný ako technický štátny úradník, stále viac sa však politicky angažoval v nemeckých nacionalistických kruhoch. Od roku 1934 bol polícii známy ako príslušník Sudetonemeckého domáceho frontu, roku 1935 pretvorené v Sudetonemeckú stranu (SdP). Tutter pôsobil ako predseda jej pražského mestského združenia a bol tiež propagačným manažérom a tlačovým hovorcom SdP. Prednášal na straníckych podujatiach, organizoval rečnícke kurzy a pôsobil ako redaktor novín „Der Ruf“ a „Nachrichtenblatt der Sudetendeutsche Heimatfront“. Na mesačnej schôdzi pražského okresného združenia SdP vedenej Tutterom, konanej pod heslom „Boj za práva a česť nemeckého robotníka i odkazy organizácie“ dňa 25. novembra 1936 v Nemeckom dome v Prahe poslanec Národného zhromaždenia Georg Wollner predniesol pred asi 800 účastníkmi nenávistný prejav proti československému štátu a stretnutie bolo nútene rozohnané četníctvom. V komunálnych voľbách 22. mája 1938 bol Tutter zvolený do pražského zastupiteľstva na kandidátke SdP (spolu s Jozefom Pfitznerom a Fritzom Pawellkom).

Po Mníchovskej dohode sa Tutter s rodinou v novembri 1938 presťahoval do Liberca, ktorý sa po zábore Sudet stal súčasťou Nacistického Nemecka. Tu získal miesto poradcu na Ríšskom úrade pre propagandu, v skutočnosti tu však pracoval pre nemeckú vojenskú rozviedku Abwehr. V súvislosti s okolnosťami dopravnej nehody, ktorej sa zúčastnil, musel Tutter v roku 1939 opustiť Sudety a vrátil sa do Prahy, po nemeckej okupácii hlavného mesta Protektorátu Čechy a Morava, kde pôsobil ako tlmočník a organizátor konferencií.

Druhá svetová vojna Po zahájení druhej svetovej vojny slúžil Tutter ako spravodajca kontrarozviedky Abwehr v Taliansku, Juhoslávii, Bulharsku, Rumunsku a Turecku. Následne bol povolaný na východný front, kde bol zranený pri bojoch na Kaukaze. Od januára 1943 bol ako príslušník II. oddelenia Abwehru pridelený k divízii Brandenburg. V rámci reorganizácie Abwehru Otto Skorzenym sa Tutter v roku 1944 stal členom jednotky SS-Einheit Südost vytvorenej z divízie Brandenburg. Z tejto jednotky následne vzniklo bojové zoskupenie SS „Josef“, vytvorené v Badene pri Viedni pre boj proti partizánom v Protektoráte Čechy a Morava a na Slovensku pod velením SS-Obersturmführera Waltera Pawlofského, tvorené predovšetkým vojakmi z radov českých a slovenských Nemcov, Hlinkovej gardy a mladistvých príslušníkov Hlinkovej mládeže. Potom, čo bolo operačné velenie SS premiestnené na Slovensko a v obci Sekule neďaleko Senice bolo zriadené výcvikové stredisko pre boj zblízka, sebaobranu, ničenie budov a mostov a prípravu atentátu, bol zástupcom veliteľa Pawlofského menovaný SS-Oberscharführer Tutter. Počas tzv. „praktickej časti výcviku“ došlo na Slovensku k najmenej 44 vraždám.

8. novembra protipartizánska jednotka Josef vydávajúca sa za partizánov zavraždila za osobnej Tutterovej účasti 4 partizánov a 7 civilistov na šípkovskej samote Lupenice. Ďalší siedmi civilisti boli zabití 10. novembra výbuchom nastraženej míny pri otváraní Bučkovej koliby na Lupeniciach, keď prišli vziať mŕtvoly spoluobčanov. 13. novembra bola obec Šípkov jednotkou Jozef prepadnutá a v tzv. „Židovni“ boli upálení ďalší 4 civilisti. Protipartizánska akcia bola motivovaná snahou získať archív a majetok prezidenta Jozefa Tisa ukoristený partizánskou jednotkou brigády Jána Žižku.

Školiace stredisko Sekule bolo uzavreté na jar 1945 a účastníci boli rozdelení do niekoľkých bojových skupín. Tutter za svoju službu v Abwehri dostal Železný kríž I. triedy.

Tutter bol následne menovaný za veliteľa skupiny s operačným priestorom na Morave S tou sa v apríli 1945 presunul cez Třešť a Valašské Meziříčí do Vizovíc, aby tu skupina v rámci operácie „Auerhahn“ spolu s gestapom a pravidelnými divíziami SS zakročila proti silnejúcim akciám 1. československej partizánskej brigády Jána Žižku na Valašsku. Večer 18. apríla 1945 prečítal Tutter svojim mužom operačný rozkaz pre budúci deň k zajatiu partizánov a ich pomocníkov na Ploštine. V poludňajších hodinách 19. apríla 1945 dorazilo komando „Josef“ do Ploštiny, kde vypálilo osem z desiatich domov a zavraždilo 24 ľudí. Velenie komanda, vrátane Tuttera, sa potom 23. apríla 1945 zapojilo do ďalšej operácie proti partizánom, pri ktorej bolo v dedine Prlov pri Vsetíne zavraždených 21 osôb a vypálených niekoľko domov.

Po vojne Po ukončení operácie „Auerhahn“ sa Tutter vrátil k svojej rodine do Prahy. Tam bol ako Nemec a ríšsky občan v máji 1945 zatknutý a krátko nato deportovaný do Bavorska.

V Bavorsku sa Tutter s rodinou usadil vo Weißenstadte, kde získal pozíciu na bavorskom ministerstve poľnohospodárstva. V septembri 1946 ho však zatkla americká rozviedka a na žiadosť československého generála Bohuslava Ečera ho v novembri 1946 vydala do Československa. V žiadosti o vydanie bol uvedený dôvod, že Tutter počas SNP v 1944 spôsobil smrť mnohým československým občanom tým, že ich udal gestapu. Tu bol súdený pred retribučným ľudovým tribunálom v Bratislave, pričom predmetom obžaloby však neboli vojnové zločiny v Ploštine a Prlove resp. akékoľvek vraždy alebo zabitia, ale iba jeho práca inštruktora a vedúceho výcvikového tábora v Sekuliach. 28. apríla 1948 ho odsúdil bratislavský Ľudový súd iba na šesť rokov väzenia len za kolaboráciu, z čoho český spisovateľ a historik Luděk Navara usudzuje na zmanipulovaný proces. Trest si Tutter odpykal ako väzeň č. 6358 v slovenskej väznici Leopoldov.

Po prepustení z väzenia bol Tutter v roku 1952 odvezený do zberného tábora Ostrava-Kunčičky . Odtiaľ bol niekoľkokrát prevezený do Prahy k „výsluchom“, pravdepodobne však išlo o náborové pohovory k československej Štátnej bezpečnosti.

Agentom ŠtB v Západnom Nemecku Tutter sa v roku 1954 vrátil k svojej rodine do Weißenstadtu ako tzv. Spätheimkehrer (neskorý navrátilec), už ako agent ŠtB s krycím menom Konrad II. Neskôr sa presťahoval do Frankfurtu nad Mohanom, kde pracoval ako obchodník. V ŠtB bol jeho československou spojkou major František Šulc, ktorý sa s Tutterom schádzal zvyčajne vo Viedni.

Potom, čo bol na vrchole Hohenbogen zriadený záchytný systém NATO pre telekomunikačný sektor „F“, sa Tutter v roku 1962 stal civilným zamestnancom Bundeswehru ako radista pri leteckom telekomunikačnom pluku 72 a na základe toho sa presťahoval do Kötztingu, neďaleko západočeskej hranice s Československom. Správy o krycích rotách nemeckej spravodajskej služby, organizačný plán a zoznam personálu Leteckého telekomunikačného pluku Bundeswehru 72, ktorý bol vytvorený na zachytenie rádiového spojenia medzi pilotmi ČSSR a NDR, odovzdal ŠtB v decembri 1962. V roku 1966 podalo pražské štátne zastupiteľstvo na Tuttera obžalobu za masaker na Ploštine. Štátna bezpečnosť pri vyšetrovaní ocenila cennú spoluprácu s Tutterom a námestník ministra vnútra Jaroslav Klíma zariadil prostredníctvom námestníka generálneho prokurátora ČSSR Jaroslava Davida uzavretie prípadu Tutter/Pawlowski z dôvodu možného ohrozenia záujmov ČSSR v zahraničí. V januári 1969 dostal Tutter nové krycie meno, Dietrich .

Dňa 12. januára 1972 bola v bezpečnostnej bráne budovy ústredia telekomunikačného sektora F nájdená stratená obálka obsahujúca náčrt vojenského zariadenia, rozvrhy smien, telefónny zoznam, popis vybavenia odpočúvacieho vozidla MAN 5t a strojopisný list so zjavne podozrivým obsahom. Tutter bol tiež terčom vyšetrovania západonemeckého Štátneho úradu kriminálnej polície a Vojenskej kontrarozviedky (MAD), pretože patril do skupiny ľudí, ktorí už predtým touto bránou prešli. Výsluchový protokol ukazuje, že Tutter už predtým slúžil ako zdroj v iných operáciách MADGrp VI a pravdepodobne tiež slúžil ako agent MAD. Tutterovi sa však podarilo presunúť podozrenie na civilného zamestnanca údržby závodu, na ktorého písacom stroji bol list napísaný. V roku 1974 potom odišiel do dôchodku.

Vo svojom domovskom Kötztingu bol Tutter päť rokov členom mestskej rady za CSU, ďalej členom rady protestantskej cirkvi, predsedom miestnej skupiny Sudetonemeckého krajanského združenia a vedúcim miestneho centra pre vzdelávanie dospelých. Kvôli svojej rôznorodej sociálnej angažovanosti bol cenený ako vážený občan mesta, a keď tu 9. marca 1983 zomrel a bol tu pochovaný, stretlo sa to so značnou pozornosťou verejnosti.

Stotožnenie a krytie orgánmi ČSSR Identita veliteľa zoskupenia SS „Josef“ bola zrejme orgánom ČSSR známa už dlhšiu dobu. Tieto znalosti boli pravdepodobne tiež základom pre Tutterov nábor na agenta Štátnej bezpečnosti ČSSR. Mená tých, ktorí boli zodpovední za vypálenie ich domov a smrť ich známych a príbuzných, boli pozostalým z vypálených dedín utajené.

Román Smrť sa volá Engelchen od slovenského spisovateľa Ladislava Mňačka, vydaný v roku 1959, ktorý literárne pojednáva o udalostiach na Ploštine, dáva osobe zodpovednej za masaker meno „Engelchen“ a dôstojník SS je popísaný ako výrobca huslí z Klingenthalu. Zostáva nejasné, či úplne odlišný pôvod pripisovaný vojnovému zločincovi v literárnej fikcii bol úmyselný alebo náhodný.

Definitívne sa informácie o činoch SS dostali na povrch pri procese s členmi oddielu „Edelweiss“ v Banskej Bystrici v roku 1962. Vyšetrovacie spisy z rokov 1966 až 1974 obsahovali minimálne 18 výpovedí proti Tutterovi. Na základe toho 15. februára 1966 rozhodol vyšetrovateľ Noga rozhodol o podaní obžaloby. Oficiálny vedikt zástupcu generálnej prokuratúry ale nariadil vyšetrovanie prerušiť.

Potom, čo boli po zásahu ŠtB obvinenia proti Tutterovi v roku 1966 stiahnuté, publikoval Roman Cílek 28. februára 1969 v novinách „Hlas revolúcie“ text o vojnových zločinoch spáchaných jednotkou SS "Josef" na Ploštine a Prlove, kde boli spomenuté aj mená Walter Pawlofski a Werner Tutter. Tutterovo meno spomína Cílek znovu v roku 1985 v súvislosti s vypálením Prlova v knihe Smrť na prahu života, rovnako tak vo svojej knihe Ploština z roku 1990 uvádza SS-Oberscharführera Tuttera ako inštruktora masakru. O Tutterovej osobe však neexistovalo žiadne verejné povedomie a prenasledovanie Cílka komunistickými orgánmi nebolo žiaduce.

Denník Mladá fronta DNES v novembri 2000 uviedol, že vojnového zločinca Kurta Wernera Tuttera roky kryli členovia čs. štátnej komisie pre stíhanie vojnových zločincov Jaroslav David a Jaroslav Klíma. Úrad pre dokumentáciu a vyšetrovanie zločinov komunizmu potom Davida a Klímu obvinil z prekročenia právomoci verejného činiteľa a marenia trestu vo funkcii. Redaktor Mladej fronty DNES Luděk Navara prípad Tutter ďalej skúmal a svoje poznatky zverejnil v roku 2002 v knihe „Smrt si říká Tutter“, na základe ktorej bol roku 2005 Českou televíziou vytvorený dokumentárny film.

Správy v českých médiách prinútili nemeckého germanistu a slavistu Winfrieda Baumanna, pochádzajúceho z Kötztingu, k zameraniu sa na osobnosť niekdajšieho kötztingerského občana Kurta Wernera Tuttera, ktorý odhalil jeho totožnosť s vojnovým zločincom. 9. marca 2001 denník „Straubinger Tagblatt“ publikoval Baumannov celostránkový článok od pod názvom „Nacistický zločinec a vrcholný agent ČSSR žil v Kötztingu 20 rokov bez ťažkostí“, čo samotnom v Kötztingu vyvolalo značný rozruch.

Referencie

Literatúra

Zdroj

Kategória:Agenti ŠtB Kategória:Dôstojníci SS Kategória:Členovia NSDAP Kategória:Osobnosti SNP Kategória:Nacisti Kategória:Nemecké vojenské osobnosti Kategória:Nemecké osobnosti druhej svetovej vojny Kategória:Vojnoví zločinci