Rusko-poľská vojna v rokoch 1605 až 1618 bola ozbrojeným konfliktom medzi Ruským cárstvom na jednej strane a Poľsko-litovským kráľovstvom na strane druhej v oblasti východnej Európy. Príčinou vypuknutia tejto vojny bolo bezvládie na cárskom panovníckom dvore po skone panovníka Borisa Fiodoroviča Godunova, pričom práve poľsko-litovský kráľ menom Žigmund III. Vasa prejavil záujem o post vládcu Moskovskej Rusy. Roku 1610 sa časť ruskej šľachty rozhodla odovzdať panovnícke insígnie Vladislavovi IV. ako synovi poľsko-litovského kráľa Žigmunda III. Vasu, čo bolo opätovne sprevádzané ďalším vojenským zásahom poľských husárov. Východiskom sa napokon stala korunovácia Michaila Fiodoroviča Romanova, ktorý roku 1613 zasadol na cársky panovnícky stolec. Rusko-poľská vojna v rokoch 1605 až 1618, ktorá trvala spolu až 13 rokov, sa napokon skončila uzavretím prímeria zo dňa 3. januára roku 1619 v Deuline.
Skon Ivana IV. Hrozného a jeho neduživý syn Roku 1584 skonal cár Ivan IV. Hrozný. Novým nástupcom sa stal jeho dvadsaťosemročný syn menom Fiodor. Sám bol ten typ človeka, ktorý trávil oveľa viac svojho času rozjímaním a modlením za bránami kláštora či kostola než aby mal riešiť diplomatické záležitosti ako vladár. Jeho cynický otec však zlomil jeho vôľu natoľko, že sa nemohol stať suverénom, ktorý by zasadol na cársky stolec.
Nový panovník a obdobie lepších časov Cár Fiodor I. však nebol vôbec schopný vládnuť nad územím Moskovskej Rusi. Sám hľadal nového vládcu, ktorým sa napokon stal jeho švagor menom Boris Godunov. Ten pôsobil v období od roku 1581 ako bojar a člen osobných vojenských strážcov už zosnulého cára Ivana IV. Hrozného. Boris Godunov sa stal krajinským správcom a v istom zmysle „spoluvládcom“ slabomyseľného cára Fiodora I.
Napriek tomu, že sa vyznačoval ako negramotný a zároveň nie príliš majetný, keďže jeho rodové korene patrili mimo rodokmeňa dynastie Rjurikovcov či Romanovcov, dokázal byť šikovným diplomatom. Roku 1587 uzavrel prímerie s Poľsko-litovským kráľovstvom. Ruské cárstvo získalo pod vládu späť územia, ktoré stratilo ešte v čase Livónskej vojny. Okrem tohto bol Ruskému cárstvu vrátený prístup k vodám Fínskeho zálivu. O dva roky neskôr, presnejšie roku 1589, presadil úspešne povýšenie moskovského metropolitu na post patriarchu, v dôsledku čoho došlo k vymaneniu ruskej pravoslávnej cirkvi zo závislosti na Konštantínopole.
V januári roku 1598 zomrel slabomyseľný a zároveň bezdetný cár Fiodor I. Cárovná Irina napokon predala vládu Borisovi Godunovi ako jej vlastnému bratovi a uchýlila sa do kláštora.
Kto bol mních Grigorij Otrepjev ? Ešte v máji roku 1591 došlo k tomu, že v Ugliči skonal druhý syn cára Ivana IV. Hrozného, ktorým bol Uara-Dmitrij. Mal vtedy iba osem rokov, pričom často trpel epilepsiou. Pravdepodobne si počas záchvatu podrezal vlastné hrdlo. Následne sa vynorili správy o tom, že Dmitrij stále žije a skrýva sa pred verejnosťou. Po viac než desiatich rokoch však prišiel na poľský kráľovský dvor taký človek, ktorý o sebe tvrdil, že je skutočným preživším cárovičom.
Grigorij Otrepjev sa narodil pravdepodobne niekedy po roku 1575, čo znamenalo, že ešte pred úmrtím cára Borisa Godunova a začatím vojny mal približne tridsať rokov. V čase svojej skorej mladosti pôsobil v službách bojarského rodu Romanovcov. Sám sa vyznačoval dobrodružnou povahou. Nakoniec sa dostal do kláštora. Tam prijal meno Grigorij.
Múdry a obratný Otrepjev sa spolu s ostatnými pravoslávnymi kňazmi dostával do Čudova pri Kremli. Tam sa dozvedel o skone akéhosi nového cároviča. Pravdepodobne vedel o tejto udalosti priveľa. Práve to bol dôvod, prečo mu napokon zo strany rostovského biskupa hrozilo zatknutie, v dôsledku čoho napokon vo februári roku 1604 odišiel z Moskvy do Novgorodu Severského a následne smerom do Kyjeva. Odtiaľ sa dostal až na územie Poľska. Práve tam skoncoval s mníšskym menom a identitou. Vyslovil katolíckemu kňazovi počas spovede o tom, že on sám je cárovič Dmitrij.
Poľsko-litovský kráľ menom Žigmund III. Vasa určil „ruskému dedičovi trónu“ ročný dôchodok až 40 000 zlatých. Váhal však, či by bolo vhodné ho podporiť pre zisk cárskeho stolca. Vtedy panoval totiž názor o tom, že Poľsko-litovské kráľovstvo potrebovalo viac-menej podporu Ruského cárstva proti vojenskej hrozbe zo strany Švédskeho impéria a Osmanskej ríše, než s ním viesť ozbrojené boje.
Napokon sa podarilo vyriešiť tieto problémy, keď poľsko-litovský kráľ Žigmund III. Vasa zoznámil „cároviča Dmitrija“ s magnátom Jerzym Mniškovom. Ten následne prejavil podporu „cároviča“ tým, že vyhľadal ľudí, ktorí si zvolili to, že spolu s ním budú „hľadať šťastie v Rusku“. Grigorij Otrepjev sa po tomto odobral smerom do Samboru. Tam sa v júni roku 1604 oženil s Marinou Mniškovou. Po sobáši sľúbil poľskému magnátovi to, že po ovládnutí cárskeho panovníckeho stolca vyplatí magnátovi milión zlatých dukátov a dá mu do dedičnej držby územie Smolenského a Severského kniežatstva.
Hladomor Roku 1600 postihol územie Ruského cárstva veľký hladomor. Ďalšie roky sa prejavili silným suchom a mrazom. Ceny obilia tak stúpli na desaťnásobok. V rokoch 1601 až 1603 došlo k vrcholu samotnej krízy. Poddaný ľud utekal z dedín smerom do miest. Tam však ľudia postupne zomierali. Iba v meste Moskva došlo k pochovaniu až 120 000 obetí hladomoru.
Skon Godunova a dynastická kríza V apríli roku 1605 zomrel ruský cár Boris Fiodorovič Godunov. Nástupcom sa stal jeho šestnásťročný syn Fiodor Godunov. V skutočnosti bol však bez akejkoľvek šľachtickej alebo vojenskej podpory. Začiatkom júna roku 1605 bol napokon zbavený trónu a po niekoľkých dňoch so svojou sestrou uškrtený.
Zbrojenie samozvanca „Lžidimitrija I." a prológ vojny V júni roku 1604 zorganizoval poľský magnát Jerzy Mniszech (Mnišek) vojsko v sile 1 600 žoldnierov. V auguste roku 1604 sa cárovič Dmitrij už ako Lžidimitrij I. pohol na čele tejto armády smerom k rieke Dneper. Po kratšom čase, presnejšie, v októbri roku 1604, došlo poľské vojsko až do Kyjeva. Tam sa k nemu pripojili kozácke oddiely.
Dňa 21. júla roku 1605 vstúpili do Moskvy vojská, ktoré viedol „cár Dmitrij I.“ Presne v ten deň bol slávnostne korunovaný za cára. Z kľúčových osobností na panovníckom dvore sa proti jeho vláde vzoprel iba moskovský patriarcha Iov, ktorého cár napokon prepustil z náboženskej služby a poslal do kláštora.
„Samozvanec“ na tróne a jeho zosadenie náhľad|Cár Lžidimitrij I. Samozvanec pred útekom z okna. Obraz od Karola Weniga z roku 1879. Nový cár sa na panovníckom stolci prejavil ako skutočne inteligentný človek. Známy bol svojou štedrosťou voči bojarom a obyvateľom mesta Moskva. Po mesiaci panovania však nastal na cárskom dvore veľký zvrat. Dmitrij I. začal nazývať pravoslávnych veriacich za kacírov. Zároveň porušoval dávne zvyky, ktoré sa u cára dodržiavali podľa pravoslávneho rítu. Nadšenie z jeho panovania ešte z čias apríla roku 1605 sa u poddanského ľudu začalo vytrácať. Sám sa rozhodol túto situáciu zvrátiť tým, že dňa 8. mája roku 1606 usporiadal bohatý svadobný sobáš s „kacírskou defkou“ (tak ju prezývali obyvatelia mesta Moskva) a to Marinou Mniškovou. Po takmer dvoch týždňoch a to dňa 17. mája roku 1605 došlo k násilnému vtrhnutiu bojarov a ich prívržencov na čele s Vasiljom Šujským do Kremľa. Cieľom bojarského veľmoža a jeho sympatizantov bolo doslova skoncovať s vládou „cára“ Dmitrija. Ten sa napokon rozhodol, že si zachráni vlastný život útekom z okna panovníckeho paláca. Po páde sa však zranil. Následne bol nájdený ukrajinskými strelcami a zabitý. Po jeho skone však udrel v meste silný mráz, pričom obyvatelia verili, že ide o nadprirodzenú silu „cára“. Jeho telo bolo následne vykopané a spálené. Prach z kostí bol nanesený do dela a vystrelený tým smerom, odkiaľ Dmitrij prišiel.
Traja cárovia (?) a nové zmätky Po zvrhnutí vlády „cára Dmitrija“ bol dňa 1. júna roku 1606 v Uspenskom chráme korunovaný za cára bojar menom Vasilij Šujskij. Cárska autorita sa však zrútila. Sám panoval v prostredí bez vážnosti a úcty.
V auguste roku 1606 vypuklo v Putivle roľnícke povstanie na čele s Ivanom Bolotnikovom. Jeho vojenskými spojencami boli ozbrojení kozáci. Prívrženci Bolotnikova tiahli smerom cez Jelec a Kalugu do Tuly. Cieľom Bolotnikova a jeho povstalcov bol ozbrojený útok na Moskvu. Ten však vyšiel bez úspechu. Bolotnikove vojská boli odrazené. Sám Bolotnikov bol napokon v novembri roku 1607 popravený oslepením a po tomto akte utopením.
Roku 1608 sa zhromaždilo nové poľské vojsko na čele s ďalším „samozvancom“, ktorým bol Lžidimitrj II. On sám si na čele vojakov zvolil vojenské obsadenie Moskvy a zisk cárskeho trónu. To mu sa mu však nepodarilo. Jeho armáda sa zastavila pri Tušine, kde narazila na jasný odpor tamojšieho obyvateľstva. Moskva mu teda odmietla otvoriť mestské brány.
Medzitým poľsko-litovský kráľ menom Žigmund III. Vasa viedol diplomatické rokovania spolu s ruskými bojarmi v Moskve o zosadení a vypudení „cárika“ Šujského. Zároveň s nimi dohadoval dokonca popravu Lžidimitrija II. Okrem iného viedol rozhovory o korunovácii syna, kráľoviča Vladislava. V skutočnosti sám Žigmund III. Vasa mal v pláne získať vládu ako cár nad ruským územím.
Lžidimitrij bol medzitým zavraždený vlastnými ozbrojencami, ktorí boli zároveň jeho telesnými strážcami. Poľsko-litovské vojská v tom istom čase obľahli mesto Moskva na znak podpory ruských stúpencov kráľa Žigmunda III. Vasu. Po určitom čase sa však ukázalo to, že poľský politický zámer, ktorého cieľom bolo ovládnutie cárskeho trónu narazil na silnejúci odpor celej krajiny.
Poľsko-litovské vojsko bližšie k Moskve Dňa 11. marca roku 1609 začala poľsko-litovská armáda obliehať kľúčové mesto Smolensk.
Nasledovala ďalší ozbrojený stret pri Klušyne. Stalo sa tak dňa 4. júla roku 1610, keď poľské vojsko pod velením hajtmana Stanislawa Zolkiewského zvíťazilo až nad päťnásobnou ruskou prevahou, ktorú viedol Dmitrij Šujský. Ten sa usiloval o to, aby bola prerazená dlhá poľská blokáda mesta Smolensk. V dôsledku nadchádzajúcej vojenskej porážky ruských oddielov sa ruskí bojari odhodlali zosadiť cára Valilija Šujského. Po tomto akte otvorili brány Moskvy poľským vojskám. Zosadený ruský cár Vasilij Šujskij bol vydaný do poľského zajatia.
O rok a takmer sedem mesiacov neskôr, presnejšie dňa 28. augusta roku 1610, povolali ruskí bojari Vladislava, syna poľsko-litovského kráľa Žigmunda III. Vasu na cársky trón. Musel však prijať pravoslávnu vieru a ukončiť výboje na území Ruského cárstva. Poľsko-litovský kráľ však tento akt jasne odmietol. Vydal rozkaz pre ďalšie vojenské obliehanie mesta Smolensk. Sám vystúpil s nárokmi pre panovanie v Moskve. Jeho syn, neskorší poľsko-litovský kráľ Vladislav IV. Vasa si následne začal odvodzovať svoje nároky na cársky titul.
Dňa 13. júna roku 1611 sa podarilo poľsko-litovskej armáde dobyť a získať mesto Smolensk. Stalo sa tak až po takmer dvoch rokoch ostreľovania mesta poľsko-litovskými oddielmi. Mesto bolo následne pripojené k územiu Litovského kniežatstva. Bol to rozhodujúci úspech vo vojne proti Moskve.
Obrat Dňa 26. októbra roku 1612 došlo k vojenskej kapitulácii poľsko-litovskej armády priamo v Moskovskom Kremli, ktorý bol obliehaný vojskom ruských bojarov. Znamenalo to tak definitívny koniec vojenských pokusov poľskej dynastie Vasa pre zisk cárskeho vladárskeho trónu. Predošlá voľba poľského kráľoviča Vladislava bola vyhlásená ako neplatná. Vojenská porážka poľsko-litovských oddielov tak prispela k nástupu dynastie Romanovcov.
Roku 1613 bol za cára korunovaný Michail Fiodorovič Romanov.
náhľad|479x479bod|Vojvodca menom Kuzma Minin (vpravo) a Dmitrij Požarskij v boji poľským okupantom.
Posledné boje a konečný mier Ešte v rokoch 1617 až 1618 viedol poľsko-litovský kráľovič menom Vladislav z dynastie Vasa spolu s litovským hajtmanom Jánom Chodkiewiczom armádu, ktorá útočila na mesto Moskva. Cieľom bolo presadiť Vladislavove politické nároky na cársky panovnícky stolec.