Kandži Išiwara (; * 18. január 1889, Šónaj, Jamagata, Japonské cisárstvo – † 15. august 1949, Takase, Jamagata, Japonsko) bol japonský cisársky generál, zástanca panazijizmu, antizápadu a jeden z ľudí zodpovedných za Mukdenský incident.

Bol Todžovým rivalom a jedným z generálov, ktorí verejne oponovali vojne proti Čankajškovi.

Životopis Išiwara začal svoju armádnu kariéru na vojenskej prípravnej škole v Sendai vo veku 13 rokov, po ktorej nasledovali 2 roky na Centrálnej vojenskej prípravnej škole v Tokiu. V roku 1907 vstúpil do vojenskej akadémie ako člen jej 21. ročníka. Akadémiu opustil v júli 1909 s hodnosťou poručíka a pridelením na funkciu veliteľa čaty pešieho pluku v Tóhoku.

Po anexii Kóreji v roku 1910 bol jeho pluk prevezený na polostrov a slúžil v Ch’unch’one v malej posádke. Po dvoch rokoch okupačnej služby sa Ishiwara vrátil do Tóhoku a v roku 1915 zložil skúšky potrebné na prijatie na Armádnu štábnu školu. Mal vynikajúce výsledky, v novembri 1918 promoval ako najlepší vo svojej triede a zaradil sa medzi elitné rady Gunto Gumi, kde dostal cisársky meč.

Išiwara bol trochu bizarný, nekonformný, dalo by sa povedať, že dosť nezávislý duch. Mnohí jeho životopisci poukazujú na to, že hoci mal vynikajúce vzdelanie, sprevádzalo to aj jeho ignorovanie vojenskej precíznosti, ako je jeho oblečenie a vzhľad. Na začiatku svojej kariéry sa ozýval proti nerovnostiam, ktoré vnímal v armáde, napríklad proti tomu, čo považoval za zvýhodňovanie absolventov vysokých škôl. Takéto reči boli dosť bezohľadné. Veľa čítal o politike, náboženstve, histórii a filozofii, zdalo sa, že má dosť nepokojnú myseľ. Jeho správanie priťahovalo pozornosť jeho kolegov, z ktorých mnohí ho považovali za brilantného.

Filozofia vojny Myslel si, že Japonsko zvolilo stratégiu von Moltkeho zničenia, ale Rusko bolo jednoducho príliš veľké na to, aby bolo rýchlym úderom vytlačené z Ázie. Keby sa Rusko lepšie udržalo, veril, že Japonsko by prehralo a len vďaka zvláštnej zhode okolností sa Japonsko vyhlo vojne na vytrvalosť. Išiwara veril, že ak by sa takáto zhoda okolností zopakovala, japonské obranné plánovanie by sa muselo dramaticky zmeniť, aby vychádzalo z reality moderného vojen. To ho viedlo k dôkladnému štúdiu o prvej svetovej vojne v Európe a kriticky sa pozrel na rozdiely medzi krátkodobou a dlhodobou vojnou. Ako sa z dlhotrvajúcich konfliktov nakoniec stali totálne vojny, v ktorých politika, ekonomika a spoločenský poriadok zohrávali väčšiu úlohu ako len armáda. To ho viedlo k premýšľaniu o kategóriách pre rôzne typy vojen, ako napríklad „kessenteki senso / rozhodujúca vojna“ a „jizokuteki senso / nepretržitá vojna“. Tieto dva typy vnímal ako cyklické a striedavé vojny v priebehu dejín.

Počas pobytu v Nemecku študoval Clausewitza, von Moltkeho a diela Hansa Delbrucka. Obzvlášť ho zaujali Delbruckove diela niederwerfungstragie „stratégia zničenia, rozhodujúca bitka“ a ermattungsstrategie „stratégia vyčerpania“. V takýchto dielach videl svoje vlastné teórie rozvinuté a mal k nim veľký záujem. To ho priviedlo k analýze napoleonskej vojny ako archetypu vojny zničenia a vojen Fridricha Veľkého ako vojny vyčerpania.

Ideologická vojna a názory na Čínu V ďalšom štádiu svojho štúdia sa Išiwara, podobne ako mnohí jeho kolegovia, presvedčil, že Japonsko a Spojené štáty z mocenských a ideologických dôvodov smerujú k vojne. Dospel tiež k záveru, že takáto vojna by bola zdĺhavá, stratégia vyčerpania. Ako sa však mohlo Japonsko pripraviť na takúto zdĺhavú vojnu, keď jeho prírodné zdroje boli tak evidentne nedostatočné? To ho viedlo k tomu, aby sa viac zamýšľal nad Áziou. Išiwara veril, že Ázia je entita výrazne odlišná od Západu. Veril, že Ázia by mala byť oslobodená a zjednotená. Počas revolúcie v Sin-chaj v roku 1911 bol Išiwara ako mladý kadet v Kórei veľmi nadšený myšlienkou, že by sa Čína mohla oživiť, no neskôr počas svojho pobytu v Číne stratil ilúzie. V 20. rokoch 20. storočia sa zaoberal banditmi, konfliktmi v období vojnových vodcov, chaosom a neporiadkom a všade videl chudobu. To všetko zničilo jeho predstavu o pokroku a reformách Číny.

V tom čase napísal

"Pri pohľade na situáciu v Číne som začal mať vážne pochybnosti o politických schopnostiach čínskej rasy a dospel som k presvedčeniu, že hoci sú to ľudia s vysokou kultúrnou úrovňou, je pre nich nemožné vybudovať moderný štát."

Napriek tomu, aké sklamanie mal z politických problémov Číny, bol rovnako znechutený tým, ako sa jeho japonskí kolegovia správali k Číňanom. Spomínal si na pocity hanby, keď videl svojich kolegov v Hankowe schádzať z rikší a hádzať mince na zem k nohám rikšákov. Neustále písal o tom, ako sa Japonci musia zbaviť svojich pocitov rasovej nadradenosti, ale je vtipné, že to písal popri svojom presvedčení, že je potrebné, aby Japonsko pomohlo národom ako Čína dosiahnuť ich osud. Hoci možno veril v rasovú rovnosť medzi Japonskom a Čínou, určite si to isté nemyslel o čínskej politike. Rovnako ako väčšina jeho kolegov veril, že Čína potrebuje reformy a modernizáciu, ktoré by malo Japonsko zaviesť. Pre Ishiwaru bolo problémom, že ak Japonsko Číne nepomôže, Západ to agresívne urobí a tým si ju ešte viac podrobí. Podľa Ishiwaru Čína potrebovala oslobodenie. Ishiwara tiež spájal blížiacu sa vojnu medzi Japonskom a Spojenými štátmi s tým, že zohrala veľkú úlohu v tom, čo sa stane medzi Čínou a Japonskom.

Napriek tomu, že bol zodpovedný za incident v Mukdene, Išiwara sa postavil proti rozsiahlej vojne alebo akejkoľvek vojne proti Číňanom.

Generál a Mandžukuo Išiwara bol pridelený na Armádnu štábnu akadémiu ako inštruktor a následne nastúpil na štábnu pozíciu v rámci Kuantungskej armády v Mandžusku. Dorazil tam koncom roka 1928, niekoľko mesiacov po atentáte na Čang Cuo-lina. Išiwara si rýchlo uvedomil, že zmätená politická situácia v severnej Číne spolu s už aj tak významnými japonskými ekonomickými investíciami v tejto oblasti poskytujú Kuantungskej armáde jedinečnú príležitosť. Spolu s plukovníkom Seiširom Itagakim začali formulovať plán, ako túto situáciu využiť.

18. septembra 1931 jednotky Kuantungskej armády tajne umiestnili bombu na koľaje Japoncami kontrolovanej Juhomandžuskej železnice. Išiwara obvinil čínskych vojakov z útoku na železničnú trať a nariadil japonským jednotkám obsadiť čínske vojenské kasárne v neďalekom meste Liutiaokou. Následne nariadil jednotkám Kuantungskej armády, aby prevzali kontrolu nad všetkými ostatnými mandžuskými mestami bez toho, aby o tom informoval nového vrchného veliteľa Kuantungskej armády, generála Šigeru Hondžoa, alebo generálny štáb Japonskej cisárskej armády v Tokiu.

Náhla invázia do Mandžuska znepokojila politických vodcov v Japonsku a priniesla odsúdenie krajiny zo strany medzinárodného spoločenstva. Išiwara považoval za najpravdepodobnejšie, že bude popravený alebo prinajmenšom nečestne prepustený za svoju neposlušnosť. Úspech operácie však priniesol pravý opak. Išiwaru obdivovali pravicoví mladší dôstojníci a ultranacionalistické spoločnosti pre jeho odvahu a iniciatívu. V roku 1932 cestoval do Európy ako vojenský atašé japonskej delegácie, aby sa zúčastnil Ženevskej konferencie. V auguste 1933 sa vrátil do Japonska a bol poverený velením 4. pešieho pluku IJA v Sendai.

Referencie

Iné projekty

Zdroj

Kategória:Japonské osobnosti druhej svetovej vojny Kategória:Japonské vojenské osobnosti