Retribučné procesy na Slovensku boli súdne procesy po 2. svetovej vojne v rokoch 19451948 pred Národným súdom v Bratislava, miestnymi a okresnými ľudovými súdmi na základe nariadenia Slovenskej národnej rady č. 33/1945 zo dňa 15. mája 1945 o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a kolaborantov a o zriadení ľudového súdnictva. Najznámejšími boli procesy s Jozefom Tisom a Vojtechom Tukom. Národný súd v Bratislave vyniesol 17 rozsudkov smrti (11 osôb bolo popravených), okresné ľudové súdy 48 rozsudkov smrti (18 bolo vykonaných). Retribučné súdy oficiálne ukončili činnosť 1. januára 1949.

Medzinárodný kontext Retribúcia ako proces stíhania, vyšetrovania, obžaloby, súdenia, uloženia a vykonania trestu vojnových zločincov, kolaborantov a zradcov sa týkala väčšiny európskych krajín a niektorých mimoeurópskych štátov. Prvý dokument, ktorý deklaroval potrebu súdneho potrestania vojnových zločincov, je tzv. Svätojakubská deklarácia z 13. januára 1942. Tento dokument podpísali v Londýne zástupcovia 9 spojeneckých štátov vrátane Československa. Na základe spoločného britskoamerického vyhlásenia zo 7. októbra 1942 bola ustanovená Komisia spojených národov pre vyšetrovanie vojnových zločinov. Moskovská deklarácia z 30. októbra 1943 podpísaná ministrami zahraničných vecí Sovietskeho zväzu, Veľkej Británie a USA definovala dve úrovne: vojnoví zločinci mali byť vydaní do krajín, kde spáchali svoje skutky, v prípade hlavných zločincov, ktorých činy nemožno osobitne umiestniť, majú byť potrestaní spoločným rozhodnutím spojeneckých vlád. Prvým procesom konajúcim sa na základe Moskovskej deklarácie, bol Charkovský proces v decembri 1943, ktorý vyniesol 4 tresty smrti pre domáceho kolaboranta a 3 príslušníkov nemeckých branných síl za masové vyvražďovanie.

Definitívnym medzinárodnoprávnym podkladom pre potrestanie vojnových zločinov sa stala Londýnska dohoda veľmocí z 8. augusta 1945 o zriadení Medzinárodného vojenského tribunálu. Československo k nej pristúpilo 26. septembra 1945.

Spory o podobu retribúcie na Slovensku Myšlienku retribúcie v Československu rozvíjala exilová československá vláda od novembra 1939 od popráv študentských predstaviteľov v Protektoráte. Nakoľko exilová vláda stála na pozícii unitárnej predmníchovskej republiky, neuvažovalo sa o samostatnej slovenskej retribúcii.

Myšlienka slovenskej retribúcie sa vyvíjala v slovenskom odbojovom prostredí. Vianočná dohoda z roku 1943 zjednocujúca odbojové sily na Slovensku sa ešte priamo k tomuto problému nevyjadruje. Pôvodne sa predpokladalo, že retribúcia bude na Slovensku zhovievavá a prezident Jozef Tiso bude umiestnený v kláštore.

Po vypuknutí Slovenského národného povstania prevzala výkon zákonodarnej výkonnej moci nariadením č.1/1944 Zb.n. zo dňa 1. septembra 1944 Slovenská národná rada. Zároveň začalo na povstaleckom území zaisťovanie kolaborantov z radov civilov v „zisťovacom tábore v Slovenskej Ľupči“, aby boli neskôr súdené pred retribučnými súdmi. V septembri 1944 dospeli predstavitelia slovenských odbojových kruhov k myšlienke samostatnej slovenskej retribúcie. Slovenská národná rada si dokázala svoju pozíciu zákonodarného, vládneho a výkonného orgánu obhájiť aj pred prezidentom Benešom, čo sa prejavilo aj vo formuláciách Košického vládneho programu z 5. apríla 1945. Napriek tomu pretrvávali snahy československej vlády presadiť jednotný retribučný predpis (vydaný formou dekrétu prezidenta Beneša) pre celé územie Československa, s jediným ústupkom voči požiadavkám SNR spočívajúcom v zriadení dvoch Národných súdovv českých krajinách a na Slovensku. Týmto snahám sa SNR bránila, pričom získala kľúčovú podporu českých komunistických politikov. Tí sa snažili presadiť revolučné výdobytky na Slovensku preto, aby stúpenci právnej kontinuity a prezident Beneš mali ťažšiu úlohu obnoviť starý spoločenský a právny poriadok. Komunisti navyše presadzovali širšie poňatie retribúcie, namierenej aj všeobecne proti fašizmu, reakcii a proti hospodárskym kruhom, ktoré pomáhali Nemcom udržiavať vojnovú mašinériu v chode. Klement Gottwald na porade funkcionárov KSS a KSČ v Košiciach 8. apríla 1945 vyhlásil, že retribúcia je „vec triedneho boja proti buržoázii“. Podľa spomienok K. Feierabenda mali komunisti, osobitne V. Nosek požadovať krátky zákon s nejasnými štylizáciami skutkových podstát, aby „ľudové súdy mohli súdiť podľa osobných nechutí a straníckopolitickej nenávisti“. Podľa neho sa komunisti chceli zbaviť retribúciou tých, „ktorí by mohli byť odporcami komunizmu“.

Slovenské retribučné nariadenie bolo nakoniec vyhlásené symbolicky v budove bratislavského župného domu (kde 14. marca 1939 Snem Slovenskej krajiny vyhlásil Slovenskú republiku) 15. mája 1945 ako nariadenie SNR č. 33/1945 zo dňa 15. mája 1945 o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a kolaborantov a o zriadení ľudového súdnictva, čím bola vyriešená otázka samostatnosti slovenskej retribúcie a ukončená fáza legislatívnej prípravy.

Nariadenie č. 33/1945 Retribúcia bola zasadená do kontextu „defašizácie“súboru opatrení v československom právnom poriadku na „fašistov alebo fašistických metód z verejného života“. Tento súbor opatrení zahŕňal politickú defašizáciu (rozpustenie politický strán a organizácii ako HSĽS, Hlinkovej gardy, Hlinkovej mládeže, Deutsche Partei, Magyar Nemzeti Párt), majetkoprávnu defašizáciu (zaistenie nemeckých a arizovaných podnikov, zamedzenie scudzovania nehnuteľností, konfiškácia a urýchlené rozdelenie pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov a zradcov a nepriateľov slovenského národa), defašizácia štátu a verejného sektora (preverovanie štátnej a národnej spoľahlivosti štátnych a verejných zamestnancov) a retribúciu ako trestnoprávnu defašizáciu. Súčasťou trestnoprávnej defašizácie bolo popri retribúcii vytvorenie siete pracovných a sústreďovacích táborov na základe nariadenia č. 105/1945 Zb. n. SNR z 23. augusta 1945.

Nariadenie SNR č. 33/1945 sa opieralo o tzv. „veľký retribučný dekrét“ prezidenta Edvarda Beneša, o obsah Košického vládneho programu a o princíp „revolučnej legality“. Retribúcia bola zároveň vnímaná a podávaná ako splnenie medzinárodného záväzku ČSR vyplývajúceho s Moskovskej deklarácie a Londýnskej dohody. Prepojenie vyplývalo aj z článku 10 Charty medzinárodného vojenského tribunálu, ktorý konštatuje, že ak by tribunál vyhlásil nejakú organizáciu za zločinnú, získal príslušný štátny orgán signatára charty právo stíhať jednotlivcov pre ich členstvo v príslušnej organizácii. Zločinná povaha organizácie mala byť pred národnými súdmi považovaná automaticky za preukázanú.

Retribučné nariadenie 33/1945 bolo vydané 15. mája 1945, pred akýmikoľvek voľbami a teda samotná SNR sa opierala len o „revolučnú legitimitu“ SNP a vôle ľudu v ňom prejavenej. V čase vydania nariadenia absentoval aj rokovací poriadok SNR a teda nariadenie nemalo ani procedurálnu legitimitu. Ideová legitimita bola zdôvodnená represáliami proti povstalcom a civilnému obyvateľstvu a dôležitým legitimizačným faktorom bolo Slovenské národné povstanie a jeho interpretácia, podľa ktorej ním slovenský národ demonštroval odsúdenie Slovenskej republiky a jej predstaviteľov. Táto koncepcia bola použitá aj v argumentácii obžalobcu Antona Rašlu prednesenej symbolicky 14. marca 1947 počas procesu s Jozefom Tisom.

Retribučné delikty Charakteristickým znakom nariadenie SNR č. 33/1945 bola jeho retroaktivita, s ktorou sa viac či menej potýkala retribúcia v každej krajine, a ktorá prinášala problémy a kontroverzie. Zatiaľčo český „veľký retribučný dekrét“ odkazoval na predvojnový zákon na ochranu republiky, prípadne trestný zákon, len zavádzal zvýšené sadzby, slovenská norma zavádzala nové retroaktívne skutkové podstaty.

Prvých päť paragrafov nariadenia č. 33/1945 definovalo päť trestných činov definovaných s dôrazom na subjekt (fašistický okupant) a nie na objektívnu stránku činu: §1 Fašistickí okupanti §2 Domáci zradcovia §3 Kolaboranti §4 Zrada na povstaní §5 Previnilci fašistického režimu

Formulácie boli vágna, aby bolo možné čo najširšie podchytiť trestnú činnosť „fašistov a kolaborantov“. Za prvé štyri previnenia nariadenie pripúšťalo uloženie trestu smrti, v prípade fašistickej okupácie, domácej zrady a zrady na povstaní dokonca ukladalo trest smrti ako jediný možný trest. V praxi došlo k ukladaniu miernejších trestov následkom uplatnenia inštitútu zmiernenia trestu.

Fašistickými okupantami mohli byť len cudzí štátni príslušníci. Formulácia bola vágna, využívala spojku alebo a pri striktnej interpretácii každý nemecký voja bojujúci s nemeckou armádou na území Československej republiky proti Červenej armáde proti slovenskému povstaniu alebo proti partizánom mohol byť popravený, keďže §1 poznal iba trest smrti.

Domácim zradcom mohlo byť len občan Československej republiky. Písmeno a) trestalo rozbitie Československej republiky vedúce k utvoreniu slovenského štátu pod ochranou Nemecka. Písmeno b) sa postihovala podpora Nemecka a Maďarska, ako aj spôsobenie škody ZSSR. Písmeno c) postihovalo násilnosť a drancovanie. Písmeno d) kriminalizovalo verbálne prejavy, pričom striktná interpretácia vágnej formulácie umožňovala uloženie trestu smrti aj napríklad za verejnú kritiku stalinskej totality.

Osobitným retribučným trestným činom bola „zrada na povstaní“, ktorá trestala akékoľvek marenie boja slovenského národa, pričom postihnutí mali byť aj tí, čo svojou pasivitou zmarili väčší úspech SNP a jediným prípustným trestom bol trest smrti.

§5 Previnilci fašistického režimu sa ako jediný vzťahoval na drobných exponentov režimu a kolaborantov, ktorí mali byť súdení pred miestnymi súdmi.

V súvislosti s posudzovaním koncepcie trestnosti rôznych konaní v čase vojny treba spomenúť zákon č. 115/1946 Zb. o právnosti konaní súvisiacich s bojom o znovunadobudnutie slobody Čechov a Slovákov (tzv. amnestičný zákon), ktorý zbavoval páchateľov trestnej zodpovednosti aj za činy vedúce k spravodlivej odplate za činy okupantov. Podľa tohto zákona konanie partizána, ktorý úmyselne zabil nemeckého vojaka s cieľom boja za slobodu alebo s cieľom spravodlivej odplaty, nebolo protiprávne a trestné, ale ak tak urobil s cieľom okradnutia vojaka, protiprávne a trestné už bolo. Podobnou normou bolo nariadenie SNR 53/1945 Zb. n. SNR o úprave niektorých trestnoprávnych otázok súvisiacich s obnovením československého právneho poriadku, na ktorého základe mali byť právoplatné odsudzujúce rozsudky vynesené po 6. októbri 1938 za trestné činy spáchané v záujme odboja, vyhlásené za bezúčinné.

Hlavným problémom retribučného nariadenia bola jeho retroaktivita postihujúca páchateľov za činy, ktoré v čase spáchania neboli trestné. Prelomenie zásady retroaktivity počas procesov sa opieralo o údajnú ideovú legitimitu retribučného nariadenia a o argumenty princípov revolučnej legality, keď sa za jeden z prameňov práva označuje „právne presvedčenie ľudových vrstiev“. Tézy o právnom povedomí ľudu ako legalizačnom faktore retribúcií spracoval aj žalobca retribučných súdov Anton Rašla.

Retribučné súdy Nariadením 33/1945 bola vytvorená trojstupňová sústava mimoriadnych ľudových súdov. Najvyšším ľudovým súdom sa stal Najvyšší súd v Bratislave, do príslušnosti ktorého spadalo súdenie vrcholných predstaviteľov Slovenskej republiky. Na okresnej úrovni mali pôsobiť okresné ľudové súdy, ktoré mali príslušnosť na všetky retribučné zločiny okrem tých spadajúcich pod Národný súd. Miestne ľudové súdy mali za úlohu súdiť trestné činy spadajúce pod §5 (previnilci fašistického režimu).