Blahoslavený Odorik z Pordenone (, v českých prekladoch diela tiež Oldřich, Čech z Furlánska (vydanie z roku 1962) či vo vydaní z roku 1998 Oldřich, Čech z Pordenone; * 1271/1286, Pordenone† 14. januára 1331, Udine) bol stredoveký mních a misionár, autor cestopisu o navštívených krajinách.
Život náhľad|433x433bod|bl. Odorik z Pordenone (čínske zobrazenie) Odorik z Pordenone sa narodil v severovýchodnom Taliansku. Bol synom vojaka Mattussiho, ktorý slúžil v českom vojsku Přemysla Otakara II. na talianskom území, ktoré bolo v 13. storočí súčasťou Českého kráľovstva (to viedlo neskôr k vzniku neoverenej povesti , že jeho otec sa volal Matúš, pritom Odorik sám seba označoval za Čecha). Narodil sa v meste Pordenone alebo jeho okolí, snáď v dedine Villanova. Jeho matka pochádzala z Udine alebo jeho okolia. V pätnástich rokoch vstúpil do františkánskeho rádu menších bratov. Po ukončení štúdií sa začal pripravovať na dráhu misionára. Odišiel do lesov vo Furlansku, kde žil ako askéta, postil sa a rozjímal. Keď usúdil, že je pripravený na budúcnosť, ktorú si zvolil, teda dráhu misionára, navrátil sa do kláštora. Potom bol vysvätený za kňaza a spolu s írskym misionárom – bratom Jakubom uskutočnil svoju prvú cestu do Turkestanu, vtedajšej súčasti mongolskej ríše. O tejto misii, ktorá pravdepodobne trvala od roku 1300 do roku 1314, nezanechal Odorik žiadne svedectvo. Zachovala sa iba zmienka istého vikára v liste adresovanom pápežovi. Vikár tu chválil Odorikove jazykové znalosti a schopnosti.
Cesta do Tibetu Po návrate do Pordenone pápež Ján XXII. vyslal Odorika na ďalšiu misiu, tentoraz do Perzie a Číny, ktorá trvala od roku 1316 do roku 1330. Počas cesty, ktorá začala v Benátkach, Odorik navštívil Perziu aj Čínu, ktoré boli v tom čase súčasťou mongolskej ríše. V nasledujúcich 14 rokoch navštívil Odorik so svojimi spoločníkmi mnoho krajín. O niektorých z nich nemali vtedy ľudia v Európe žiadne informácie. Český misionár uvádza: „ cez more som sa preplavil a navštívil krajinu neveriacich, chtiac zožať nejakú žatvu duší“. Pretože očakával nedôveru čitateľov ďalej píše: „v pravde ani ja sám by som tieto veci neveril, keby som ich nebol počul na vlastné uši a keby som ich nebol videl na vlastné oči“.
Cesta k Čiernemu moru Z Benátok putoval Odorik cez Stredozemné more, prielivy Dardanely a Bospor do Čierneho mora k mestu Trabzon. Tu popisoval neobvyklý tzv. „jarabičí príbeh“, ktorý Odorik označil za zaujímavosť. Popisuje muža, ktorý bol nasledovaný letiacim kŕdľom jarabíc. Keď sa muž usadil, jarabice „sa okolo neho zhlukli ako kuriatka okolo kvočky“. Muž potom kŕdeľ doviedol do cisárskeho paláca. Panovník si vybral jarabice, o ktoré stál, a so zvyškom sa muž rovnakým spôsobom vrátil domov. Odorikovi bolo vyčítané, že si príbeh vymyslel, že to nemôže byť pravda. A ak je to pravda, je chybou označiť ho za zaujímavosť, ale priamo za dielo satana. Autorovo meno očistil na prelome 17. a 18. storočia francúzsky prírodopisec Joseph Pitton de Tournefort (16561708), ktorý bol predchodcom Carla Linného. Pitton popísal francúzskeho obecného pastiera pri meste Grase, pasúceho jarabice. Keď pastier niektorú jarabinu zavolal, pribehla k nemu a mohol ju vziať do náručia.
Cesta okolo hory Ararat So skupinou bratov prešiel Odorik okolo hory Ararat. Túžil vystúpiť na posvätnú horu, kde podľa Biblie stojí Noemova archa. Domorodci ho odhovárali, tvrdili, že na horu Ararat ešte nikto nevystúpil, lebo „by sa to nepáčilo Bohu na výsostiach“. A pretože jeho súputníkom sa navyše nechcelo čakať, Odorik svoj plán neuskutočnil. Pri ďalšom putovaní minul Perzskú púšť, nazývajúc ju „Mare arenosum“ teda „More piesku“. Nikdy predtým totiž také množstvo piesku nevidel. Odborníci sa teraz sporia, ktorú púšť vlastne Odorik videl. Na väčšine územia Perzie – teda dnešného Iránu – púšte prevažujú. Najväčšia je z nich je púšť Dašt-e Kavír, Veľká soľná púšť s rozlohou cez 100 000 km². Ďalšou veľkou púšťou je Dašt-e Lút, tzv. Letná púšť, prechádzajúca v púšť piesočnú s mnohými oázami a rozlohou cca 800 000 km². Ťažko povedať, ktorú z púšť mal Odorik na mysli.
Cesta cez Indiu do Perzského zálivu K Perzskému zálivu, ktorému hovoril „More oceánske“ doputoval Odorik roku 1318. Jeho cesta ďalej viedla cez Indiu, Sumatru (tu poznamenal, že „Zem zakryla Severku“, čo bolo dôkazom, že Zem je guľatá). Pokračoval na Borneo, Jávu a Filipíny. Na Filipínach vraj slúžil prvú vianočnú latinskú omšu. Pravdepodobne ako prvý tiež popísal miestnych trpasličích obyvateľov zvaných Negriti, merajúcich priemerne 150 cm, žijúcich v oblastiach Bornea, Jávy a Sumatry. K Jáve pridal Odorik túto poznámku: „Kráľ tohto ostrova má palác veľmi obdivuhodný. Lebo jednak palác sám o sebe je veľký, ale aj jeho schodisko je veľmi veľké a jeho schody sú striedavo zlaté a strieborné. V podlahe potom je jeden štvorec zo zlata a jeden zo striebra. Stena paláca je zvnútra obložená zlatými plátmi a na nich sú vryté postavy jazdcov... a okolo hláv majú veľký zlatý kruh, ako u nás majú naši svätí; tieto kruhy však sú husto posádzané drahými kameňmi. Nadto aj strecha je z rýdzeho zlata. Aby som to ale povedal stručne, tento palác je bohatší a krajší ako ktorýkoľvek iný na svete.“ Roku 1322 doputoval Odorik až do blízkosti Austrálie. O existencii tohto svetadielu nemal Odorik, rovnako ako celý vtedajší svet, ale ani tušenie.
Cesta do Tibetu Na území dnešnej Číny dorazil Odorik v roku 1325. Toto územie bolo vtedy pod nadvládou mongolskej ríše, ktorej vládol chán Tchai Ting, pravnuk Džingischána, vlastným menom Jesün Temür. Odorik sa osobne zúčastnil slávností. Využil týchto ceremoniálov aj na udeľovanie kresťanského požehnania chánovi. Odorik bol chánovým dvorom očarený. Píše, že na obsluhu panovníka bývalo pripravených 14 000 šľachticov. Ženy vraj mali na hlave niečo ako mužskú topánku. V skutočnosti sa jednalo o vysoký účes vydatých mongolských žien. Účes bol až 30 cm vysoký, zhotovený zo stromovej kôry či iného ľahkého materiálu. Účes bol okrúhly, zakončený perami a drahými kameňmi. Podľa Odorikovho popisu bol taký široký "že treba oboch rúk na obopnutie. Vyšší ako lakeť, má vrch do štvorca ako hlavica stĺpu. "Ak mal Odorik na mysli český lakeť, ten mal dĺžku 60 cm. Taký účes nosili mongolské ženy ako spomienku na svoju pomoc mužom v jednej z bitiek. Ako pripomienku tejto pomoci dostali ženy právo nosiť túto pokrývku hlavy. Aby ale ženy príliš nespyšneli, mala mať pokrývka podobu topánky. Očarenie Odorika chánovým dvorom dokladá aj jeho ďalší opis. "A pri Bohu živom, medzi týmto panovníkom, Chánom, a medzi panovníkmi talianskymi je taký rozdiel, ako medzi najväčším boháčom a žobrákom." Dôležité správy si jednotlivé veže odovzdávali ohňovým znameniam. Odorik ako prvý priniesol do Európy aj správu o zvyku čínskych boháčov nechať si narásť tak dlhé nechty, že neboli schopní sa sami ani najesť, či o zvyku zväzovať čínskym dievčatám nohy do tvaru lotosového kvetu. Tento pre Európanov nepochopiteľný zvyk bol praktizovaný od 10. storočia a zakázaný bol až v roku 1911. Zdeformované chodidlá nakoniec merali 7,5 až 15 cm, nazývali sa „zlaté lotosové kvety“ a uvidieť ich mohol iba muž v najintímnejších chvíľach.
Z Číny sa Odorik vydal na cestu do Tibetu. Dorazil až do Lhasy. Stal sa tak prvým známym Európanom, ktorý sa dostal do Tibetu. Je na neuverenie, že Odorik cestu absolvoval iba v predpísanom radovom odeve – tmavohnedý habitu s kapucňou, prepásaný bielym povrazovým cingulom a obutý do kožených sandálov. Tibetská náhorná plošina leží v nadmorskej výške okolo 4000 m n. m. Nočná teplota v lete je okolo 9 °C, v zime klesá až na mínus 40 °C. Z Tibetu sa Odorik vracal do Európy cez dnešné afgansko-pakistanské územie, pohorie Hindúkuš. V tejto oblasti navštívil jedno z mnohých údolí, a to aj napriek varovaniu miestnych obyvateľov. Tí ho varovali, že žiadny živý človek ešte z tohto údolia nevyšiel. Nedbajúc na varovania, Odorik do údolia vstúpil. Po návrate ho miestni uctievali ako hrdinu. Sám však napísal, že to nebol príjemný zážitok. Píše, že "zrel veci hrozné", jednalo sa o veľké množstvo kostier, "a tiež som tam počul hudbu všetkého druhu, najviac však harfy, na ktoré ktosi úžasne húdol. A z toho bol taký hluk, že strach preveľký na mňa doľahol." Miestni rozprávali, že ide o pozostatky patriace ľuďom „démona podsvetia, ktorí na pekelné hudobné nástroje hrajú, aby ľudí prilákali a usmrtili“ . Odborníci nevedia, aké presne údolie Odorik navštívil, ale považujú za možné, že Odorik videl ostatky vojakov Alexandra Macedónskeho. Ten tadiaľto ťahal na východ a stretol sa s vojakmi indických vladárov. Tóny, ktoré Odorik počul, dnešní cestovatelia vysvetľujú prudkými zmenami teploty: „Zmeny teploty vyludzujú v púšťach a skalnatých horách zvuky, nie nepodobné bubnom.“ Za zmienku stojí, že ďalší cestovateľ dorazil do Tibetu, konkrétne do Lhasy, až o 300 rokov neskôr, v roku 1624. Bol ním portugalský kňaz, jezuita António de Andrade. Vzhľadom na to, že Tibet všeobecne nerád prijímal cudzincov, či už išlo o misionárov alebo obchodníkov, bol Odorikov spis hlavným zdrojom informácií o Tibete až do konca 18. storočia.
Návrat do Pordenone Odorikov návrat v roku 1330 do františkánskeho kláštora v Pordenone najprv žiadnu pozornosť v kláštore nevzbudil. Mnoho pútnikov sa tu zastavovalo na svojej púti do Ríma. A navyše, vracajúci sa misionár bol tmavý až čierny, vychudnutý, vyzeral staro a choro. Nepoznali ho spočiatku nielen v kláštore, ale ani jeho príbuzní. Mnísi tiež Odorikovi neverili, že je ich misionárom, vracajúcim sa z ciest po Ázii. Nestávalo sa totiž, aby sa misionári zo svojich ciest navracali. Misia medzi neznabohmi končievala väčšinou smrťou misionára. Odorikovo rozprávanie o ďalekých krajinách, o ktorých mnísi nikdy nepočuli, tiež nevzbudzovalo dôveru. Jeho zážitky okomentovali ako veci „ktoré žiadny kresťanský kresťan vidieť nemohol, iba v omámení diabolskom, pretože jednoducho nie sú možné“. Našťastie pri Odorikovom lôžku sedával rádový kňaz Guillelmus de Solana. Zapisoval všetko, čo mu Odorik čiastočne rozprával naspamäť a čiastočne podľa svojich zápiskov z ciest. Odorikovo rozprávanie bolo zachytené v knihe „Popis východných krajov sveta“. Podľa záveru v tejto knihe práca prebiehala tak, že Odorik nadiktoval „vetu alebo dve, pisár písal, ako tomu rozumel, prípadne sa spýtal, a odpoveď zasadil alebo zaplietol alebo vtelil do diktovaného“. Práca na knihe bola prerušená Odorikovým prianím vydať sa do Pisy, tam sa nalodiť, odplávať do Marseille a odtiaľ sa vydať pešo do Avignonu, vtedajšieho sídla pápeža. Tomu chcel Odorik odovzdať správu o svojej púti.
Padova a zázraky V Padove, v tretine plánovanej cesty, Odorik ochorel. Nechal sa dopraviť do františkánskeho kláštora najväčšieho furlanského mesta Udine. Tu ho navštevoval mocný najvyšší furlanský sudca Conrado Bernardiggi Gastaldo. Po Odorikovej smrti Gastaldo nariadil zmeniť pôvodne „zamýšľaný chudobný pohreb“ Odorikov na pohreb „s veľkou duchovnou a mestskou asistenciou a na útraty furlanskej krajiny“. Odorikove ostatky boli vystavené v kostole a tu údajne došlo k prvému zázraku: k jeho ostatkom priložila svoju ochrnutú ruku istá šľachtičná a jej ruka „ožila“ . Vtedy dav zajasal, rozobral rakvu, mŕtvemu vytrhal dlhé fúzy az jeho tela strhal rúcho. To všetko na získanie cenných relikvií. Odorik, všeobecne považovaný za svätého, bol pochovaný roku 1332 v alabastrovej rakve. Tá vraj mala rohy sarkofágu umiestneného na štyroch mramorových stĺpoch s anjelikmi a ďalšími soškami. Na čelnej strane sarkofágu bol misionárov portrét. Odorikovi bolo pripisovaných sedemdesiat zázrakov. Bola preto menovaná trojčlenná komisia zložená z kanonika, mešťana a notára. Komisia dostala za úlohu všetky jeho zázraky spísať. Jedným z takýchto zázrakov bolo uzdravenie františkánskeho mnícha, ktorý si pri likvidácii jednej zo starších Odorikových truhiel skoro odťal prst. Trieska z tej rakvy vraj zahladila všetky stopy po zranení. Iný mních zázračne ožil šiesty deň po svojej smrti, keď sa jeho sestra modlila k svätému Odorikovi.