Politické procesy na Slovensku boli najvyššou formou perzekúcie voči skutočným, či domnelým odporcom komunistického režimu po februárovom prevrate v roku 1948. V Československu sa konali najbrutálnejšie procesy v rokoch 19481954, počas tzv. zakladateľského obdobia komunistického režimu. V týchto šiestich rokoch sa uskutočnilo najviac politických procesov a vyniesli sa najtvrdšie tresty. Druhá, menšia vlna sa odohrala v roku 1958, v „roku procesov“, kedy komunisti v Československu chceli zastrašiť občanov a ukázať, že nehrozí obdoba maďarskej revolúcie. Súdy v Bratislave vyniesli desiatky rozsudkov smrti, z ktorých 26 bolo vykonaných, čo však bola len špičkou ľadovca. Po prijatí zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii Federálnym zhromaždením Česko-slovenskej federatívnej republiky v apríli 1990 do októbra 1992 na Slovensku civilné súdy rehabilitovali 62 222 osôb.
Politické procesy Politickými procesmi sú označované súdne a mimosúdne rozhodnutia, o ktorých nerozhoduje príslušná jurisdikcia samostatne, ale sú ovplyvňované politickou mocou, na Slovensku inštitúciami komunistickej strany a Štátnej bezpečnosti.
Časť procesov posudzovala skutočné alebo vyprovokované/vykonštruované trestné činy politického a protištátneho charakteru, vrátane deliktov verbálneho charakteru, kde sa stíhali osoby za poburovanie, rôzne protirežimové výroky, urážky sovietskych a československých komunistických predstaviteľov.
Druhou kategóriou boli politicky motivované procesy, v ktorých boli obžalovaní súdení za činy inej, hlavne ekonomickej povahy, no procesy boli zámerne vedené tak, aby slúžili ako politický nátlak, pomsta a umožňovali preniesť zodpovednosť za ekonomické neúspechy komunistického režimu na určitú skupinu osôb. Sem patria politické procesy s „kulakmi“, súkromne hospodáriacimi roľníkmi. Stíhanie za delikty sabotáže malo v tomto prípade prinútiť roľníkov k vstupu do družstiev a majetní roľníci boli označovaní za hlavnú príčinu krízy poľnohospodárstva. Rovnako dochádzalo k obviňovaniu manažmentu národných a štátnych podnikov a zvaľovaniu zodpovednosti za nedostatky hospodárskeho charakteru na nich (napríklad proces s Dr. Ladislavom Galanom, proces s vedúcimi pracovníkmi ChZJD).
Časť rozhodnutí súdneho charakteru nebolo vynášaných súdmi, ale špeciálnymi komisiami, ktoré mohli osoby pre režim nepohodlné zaraďovať do táborov nútenej práce (TNP) a pomocných technických práporov (PTP). Konanie komisií sa často konalo bez prítomnosti obetí.
Vrcholnou kategóriou politických procesov boli tzv. „monsterprocesy“ pripravované ako veľké justičné divadlo s cieľom získať celoštátny a dokonca aj medzinárodný ohlas. V týchto prípadoch často na proces s hlavnou (reprezentatívnou) skupinou obvinených nadväzovali ďalšie tzv. následné procesy, ktoré sa konali už na regionálnej úrovni – v rámci Slovenska, krajov a okresov.
Pozadie procesov Hlavným faktorom pre vznik politických procesov v Československu bolo zaradenie Československa do východného bloku, následkom čoho sa režim dostal pod priamy dohľad Moskvy.
Kominforma V septembri 1947 založená Kominforma, oficiálne „Informačné byro komunistických a robotníckych strán“, ktorá sa stala nástrojom priameho sovietskeho politického diktátu. Závery z jej troch rokovaní (1947, 1948, 1949) boli záväzné pre komunistických funkcionárov všetkých krajín sovietskeho bloku vrátane českých a slovenských. Už prvé zasadnutie v roku 1947 ich vyzývalo k organizovaniu politických procesov proti „domácej reakcii“ členom a funkcionárom nekomunistických strán. V tom čase už na Slovensku prebiehal proces s funkcionármi Demokratickej strany.
Roztržka s Juhosláviou a Izraelom náhľad|vpravo|Rudolf Slánský pred súdom Sovietsky zväz a Juhoslávia, resp. ich vodcovia J. V. Stalin a Josip B. Tito sa začiatkom roka 1948 dostali do vzájomného konfliktu, ktorý pramenil zo snahy Juhoslávie viesť samostatnú politiku a jej neochoty Juhoslávie podriadiť sa diktátu Moskvy. Na druhom zasadnutí Kominformy v júni 1948 došlo k vylúčeniu Juhoslávie zo socialistického bloku. Od tohto okamihu bola Juhoslávia považovaná Sovietskym zväzom a jeho satelitmi za fašistický štát označovaný za „agenta imperializmu“. Nekonformnosť Juhoslávie dostala nálepku „titoizmus“ a Stalin sa rozhodol vykonať čistku medzi vysokými funkcionármi komunistických strán jednotlivých krajín svojho bloku. Začiatok čistiek bol ohlásený na treťom zasadnutie Kominformy v novembri 1949. Čistky boli zdôvodnené teóriou o zostrovaní „triedneho boja“ v období budovania socializmu a tézami o prenikaní nepriateľov do vedenia komunistických strán. Politickými procesmi s vrcholnými komunistickými funkcionármi, ktoré slúžili na zastrašovanie a vytváranie atmosféry strachu a nedôvery, bola vynucovaná absolútna poslušnosť krajín sovietskeho bloku.
Politické procesy v Československu boli významne ovplyvnené aj ďalšou zahraničnepolitickou roztržkou medzi Sovietskym zväzom a štátom Izrael. Sovietsky zväz ako jedna z prvých krajín uznal existenciu židovského štátu po jeho vyhlásení 14. mája 1948 v nádeji, že nový štát bude na Blízkom východe sa stane sovietskym satelitom. Nadviazaním izraelskej spolupráce s USA vystriedal Izrael začiatkom 50. rokov Juhosláviu na mieste úhlavného nepriateľa Sovietskeho zväzu. Vo všetkých krajinách sovietskeho bloku započala kampaň boja proti tzv. sionizmužidovskému buržoáznemu nacionalizmu.
Vrcholným procesom tejto fázy v Československu a rozsahom najväčší proces v celom východnom bloku bol „proces s vedením protištátneho sprisahaneckého centra na čele s Rudolfom Slánským“, v rámci ktorého bolo od 20. novembra do 27. novembra 1952 vynesených a vykonaných 11 rozsudkov smrti a tri rozsudky doživotia. Až 11 osôb bolo v procese priamo označených za osoby židovského pôvodu.
Slovensko sa v dôsledku víťazstva Demokratickej strany vo voľbách roku 1946 považovalo za slabý článok nielen v rámci Československa, ale aj v rámci celého východného bloku, mnohé politické procesy mali na Slovensku charakter boja proti údajnému slovenskému nacionalizmu a separatizmu.
Organizácia procesov Orgány komunistickej strany tvorili hlavný článok mechanizmu politických procesov. Dávali politické impulzy a pripravovali podmienky pre všetky politické procesy od celoštátnych až po dedinské a závodné. Pri najvýznamnejších procesoch do nich priamo vstupovali. Iniciovali a schvaľovali ich konanie, politickú koncepciu obžaloby a rozhodovali o rozsudkoch, ktoré sa stali pre súd záväznými. Hlavnú úlohu zohrával prezident republiky a predseda KSČ Klement Gottwald, ktorý v mnohých prípadoch niesol zodpovednosť sám, prípadne sa radil s členmi politického sekretariátu ÚV KSČ: Karolom Bacílkom, Alexejom Čepičkom, Jaromírom Dolanským, Rudolfom Slánským, Viliamom Širokým a Antonínom Zápotockým. Títo komunistickí funkcionári nesú hlavnú zodpovednosť za politické procesy do roku 1953. Spoluzodpovednými boli aj členovia ďalších orgánov komunistickej strany, ktoré rozhodovali o politických procesoch. Išlo najmä p Predsedníctvo ÚV KSČ (od júna 1954 politické byro ÚV KSČ), sekretariát ÚV KSČ, politický sekretariát ÚV KSČ a organizačný sekretariát ÚV KSČ.
Na Slovensku malo hlavnú úlohu Predsedníctvo ÚV Komunistickej strany Slovenska (od júla 1954 byro ÚV KSS) a sekretariát ÚV KSS. KSS však plnila úlohu len akejsi filiálky KSČ a jej kompetencie boli značne obmedzené. Pri významnejších slovenských politických procesoch malo vždy konečné slovo predsedníctvo ÚV KSČ, ktoré schvaľovalo návrhy predsedníctva ÚV KSS. Rozhodujúce slovo pri príprave procesov na Slovensku mal predseda KSS V. Široký, ktorý mal v rámci ÚV KSČ na starosti slovenské záležitosti.
Dôležitú úlohu zohrávali rôzne bezpečnostné (často len dočasné) komisie komunistickej strany. Prípady celoštátneho významu patrili do kompetencie bezpečnostnej komisie ÚV KSČ, ktorú tvorili ministri spravodlivosti a Národnej bezpečnosti, veliteľ ŠtB, námestník ministra obrany a vedúci bezpečnostného oddelenia a evidenčného odboru ÚV KSČ. Komisia podliehala priamo generálnemu tajomníkovi ÚV KSČ R. Slánskému. Obdobná bezpečnostná komisia (päťka) bola v rokoch 19491950 zriadená aj pri ÚV KSS pod vedením generálneho tajomníka KSS Štefana Bašťovanského, tajomníkom bol bezpečnostný referent Oskar Valášek (neskôr sám súdený v procese so sionistami a buržoáznymi nacionalistami v ŠtB 7.9. decembra 1953 pred vojenským kolégiom Najvyššieho súdu v Prahe) a ďalšími členmi väčšinou povereník vnútra a pracovníci bezpečnosti. Prípady celokrajského významu spadali do kompetencie krajských bezpečnostných komisií, nazývaných aj „bezpečnostné päťky“. Tvorili ich tajomníci krajských výborov KSS, krajskí velitelia ŠtB a Verejnej bezpečnosti, bezpečnostní referenti krajských národných výborov a krajskí prokurátori. Okresné bezpečnostné komisie, „bezpečnostné trojky“, riešili najmä prípady týkajúce sa kolektivizácie. V procesoch proti komunistickým funkcionárom zohrávala významnú úlohu Komisia straníckej kontroly pri ÚV KSČ.
Činnosť komunistických funkcionárov a orgánov v politických procesoch bola protiprávna aj vzhľadom na vtedajšie znenie zákonov. Rozhodnutie o odsúdení československého občana vydané komunistickým funkcionárom nemalo žiadnu oporu v československom právnom poriadku, a teda komunistickí funkcionári a ich orgány porušovali svoje vlastné zákony.
Štátna bezpečnosť Bezpečnostné zložky ovládnuté komunistami sa stali nástrojom na ceste k uchopeniu moci a po februári 1948 tvorili hlavnú oporu komunistického režimu v Československu. Štátna bezpečnosť riadená v rokoch 19481950 ministerstvom vnútra (minister Václav Nosek), sa postupne stala silou, ktorá v dôsledku svojich utajovaných nezákonných pracovných metód ovplyvňovala niektoré oblasti spoločnosti na rovnakej úrovni ako komunistické vedenie.
Mocenské postavenie ŠtB posilnil na jeseň roku 1949 príchod sovietskych bezpečnostných poradcov, ktorí prišli do Československa presadzovať záujmy Moskvy. Ich prítomnosť v ŠtB bola počas prvých troch mesiacov utajená. Poradcovia zavádzali do vyšetrovania sovietske postupy. Primárnou úlohou ŠtB bolo vyhľadávanie, odhaľovanie a často aj vyrábanie nepriateľov komunistického režimu. Okruhy perzekvovaných osôb, určovalo veliteľstvo ŠtB a bezpečnostné komisie ÚV KSČ. Dôkazy „trestnej činnosti“ boli získavané viacerými spôsobmi. Prvým boli vynútené výpovede už uväznených osôb, ktoré ŠtB spracovala aj použitím fyzického násilia a mučenia (niekedy za priamej účasti sovietskych poradcov), že vypovedali podľa jej pokynov proti komukoľvek. Druhým spôsobom bolo získavanie informácií pomocou agentúrnych správ od spolupracovníkov a informátorov naverbovaných zo všetkých sfér spoločenského života. Tretí spôsob získavania „dôkazov“ bol vykonávaný operatívnymi prostriedkami, sledovaním, kontrolou korešpondencie a odpočúvaním. Významnou metódou sa stali provokácie organizované zo strany ŠtB akými boli podstrčenie ilegálnych letákov následne objavenými pri domovej prehliadke, alebo zasielanie falošných listov od emigrantov a fingované návštevy agentov, ktorí presviedčali vybrané osoby na účasť v protikomunistickom odboji. Ničím výnimočným však v tomto období nebolo ani uvalenie väzby bez akýchkoľvek dôkazov. Sovietski poradcovia sa priamo zúčastňovali sa na príprave všetkých tzv. monsterprocesov.
V máji 1950 bolo v Československu podľa vzoru Sovietskeho zväzu vytvorilo ministerstvo národnej bezpečnosti, ktorého základom sa stala práve ŠtB vyňatá spod kompetencie ministerstva vnútra. Sovietski bezpečnostní poradcovia aj vďaka tomu podriadili ŠtB moskovskej centrále sovietskej spravodajskej služby, tak ako v ostatných krajinách východného bloku. Vedenie ŠtB tak bolo plne podriadené Moskve. V rokoch 19501953 Ladislav Kopřiva a K. Bacílek (ministri národnej bezpečnosti) bezvýhradne plnili návrhy a odporúčania sovietskych poradcov.