Zánik Ďatlovovej výpravy je označenie pre neobjasnené úmrtia deviatich členov turistickej výpravy, ktorým došlo 2. februára 1959 v ruskom pohorí Ural. Členovia výpravy zahynuli na východnej strane hory Cholat Sjachyl (po rusky Холат-Сяхыл), čo v mansijčine znamená „Mŕtva hora“. Horský priesmyk, kde došlo k nešťastiu, bol pomenovaný po vodcovi výpravy Igorovi Ďatlovovi, ako Ďatlovov priesmyk (po rusky Перевал Дятлова).
Smrť výpravy nebola jednoznačne objasnená a sovietski vyšetrovatelia došli k záveru, že príčinou bola spontánna sila, ktorou neboli členovia výpravy schopní prekonať. Avšak podľa obnoveného vyšetrovania z roku 2015 mohlo za smrť členov výpravy extrémne zlé počasie s kombináciou lokálnej lavíny. Vzhľadom na to, že neexistujú žiadni svedkovia, vznikol okolo prípadu celý rad špekulácií a konšpiračných teórií.
Členovia výpravy Výprava zostávala z desiatich členov, ich vodcom bol Igor Ďatlov. Deväť členov výpravy študovali na Uralskej štátnej technickej univerzite. Boli to: Členovia výpravyMenoRuské menoDátum narodeniaVekPohlaviePríčina smrtiIgor ĎatlovИгорь Алексеевич Дятлов13. januára 193623MužHypotermiaJuri DorošenkoЮрий Николаевич Дорошенко29. januára 193821MužHypotermiaĽudmila DubininováЛюдмила Александровна Дубинина12. mája 193820ŽenaVnútorné krvácanie z ťažkého poranenia hrudníkaJuri KrivoniščenkoГеоргий (Юрий) Алексеевич Кривонищенко7. februára 193523MužHypotermiaAlexander KolevatovАлександр Сергеевич Колеватов16. novembra 193424MužHypotermiaZinaida KolmogorováЗинаида Алексеевна Колмогорова12. januára 193722ŽenaHypotermiaRustem Slobodin Рустем Владимирович Слободин11. januára 193623MužHypotermiaNikolaj Thibeaux-BrignolleНиколай Владимирович Тибо-Бриньоль5. júla 193523MužSmrteľné zranenie lebkySemjon ZolotarjovСемён (Александр) Алексеевич Золотарёв2. februára 192138MužŤažké poranenia hrudníkaJuri JudinЮрий Ефимович Юдин19. júla 193721MužOd výpravy sa oddelil 28. januára kvôli zdravotným problémom. Zomrel 27. apríla 2013 vo veku 75 rokovZdroj:
Priebeh výpravy Cieľom výpravy bol vrch hory Otorten (Отортен) v Sverdlovskej oblasti v pohorí Ural, ktoré sa nachádza približne 10 km od miesta nešťastia. Plánovaná trasa bola zaradená do najnáročnejšej 3. kategórie obťažnosti. Členovia výpravy boli skúsení horolezci, ktorí absolvovali niekoľko náročných túr a výstupov.
Výprava dorazila 25. januára 1959 vlakom do mesta Ivdeľ (Ивдель), ktoré sa nachádza v Sverdlovskej oblasti v Urale. Následne sa nákladným vozidlom premiestnili do osady Vižaj (Вижай), posledného najbližšieho obývaného miesta od hory Otorten. Odtiaľ sa presunuli do opustenej geologickej oblasti, kde Juri Judin skupinu opustil kvôli zhoršenej revmatickej chorobe. Výprava tak pokračovala v deväťčlennom zložení.
Podľa denníkov výpravy je možné vypátrať ich cestu do 31. januára, kde sa dostali na okraj horskej oblasti. V zalesnenom údolí zanechali nejaké potraviny a ďalšie menej potrebné vybavenie (celkovo 19 predmetov s váhou 55 kg), ktoré malo byť vyzdvihnuté na ceste späť. Miesto si označili jednou lyžou. 1. februára sa skupina začala pohybovať priesmykom smerom k hore Otorten. Pravdepodobne mali v pláne sa dostať na druhú stranu priesmyku, ale vzhľadom na zhoršené počasie, nízku viditeľnosť a snehovú búrku sa omylom odchýlili od plánovanej trasy a začali stúpať na horu Cholat Sjachyl. Neskôr si uvedomili svoju chybu a rozhodli sa utáboriť na zasneženom úbočí hory, hoci sa približne 1,5 km od nich nachádzal les, kde sa pred nepriaznivým počasím mohli ukryť. Juri Judin, jediný preživší, neskôr prehlásil, že skupina zrejme nechcela stratiť nadmorskú výšku do ktorej sa dostali, alebo Ďatlov chcel vyskúšať táborenie na úbočí hory.
Pátranie a nález tiel náhľad|350x350bod|Schéma nájdených tiel Ďatlov sa predom dohodol so športovým klubom, že pošle telegrafom správu hneď, ako sa skupina vráti späť do osady Vižaj. Očakávalo sa, že sa tak stane najneskoršie 12. februára, ale taktiež sa počítalo s tým, že sa expedícia môže pretiahnuť. Preto na ich zmeškanie nikto nazačiatku nereagoval. Záchranná operácia začala až v chvíli, keď sa ozvali príbuzní členov expedície. Prvá pátracia skupina zložená so študentov a vyučujúcich sa vydala po stopách Ďatlovovej výpravy až 20. februára. Neskôr sa zapojili aj armáda a polícia.
22. februára sa k pátraniu v Djatlovskom priesmyku pripojilo niekoľko väzenských dozorcov z mesta Ivdeľ, pod vedením kapitána Černyševa. Okrem toho sa na pomoc a hľadanie zmiznutej skupiny prihlásili aj miestni mansijskí poľovníci.
23. februára bola skupina Borisa Slobcova vysadená pri hore Otorten, ktorá bola konečným cieľom Djatlovovej výpravy. Nasledujúci deň, 24. februára, vyliezli na horu a dospeli k záveru, že turisti sa až sem nikdy nedostali. Pátrací tím nenašiel žiadne záznamy, vlajky ani nič iné, čo by naznačovalo nedávnu návštevu skupiny. Až 25. februára Boris Slobcov a jeho skupina konečne objavili stopu lyží, o ktorej predpokladal, že patrí Ďatlovovi.
Prvá záchranná skupina objavila zničené táborisko 26. februára. Michajl Šavarin, jeden zo študentov, ktorí stan objavili, prehlásil, že bol prázdny, z polovice roztrhnutý a pokrytý snehom. Na mieste boli nájdené topánky, oblečenie, peniaze, potraviny a ďalšie osobné predmety členov výpravy. Od táboriska pokračovali stopy smerom z kopca k okraju lesa, ktorý sa nachádzal na opačnej strane priesmyku severovýchodným smerom. Asi po 500 metroch boli stopy zaviate snehom. Na okraji lesa objavili členovia záchranného tímu pod veľkou borovicou ohnisko a telá Juriho Krivoniščenka a Juriho Dorošenka. Boli bez obuvi a oblečení v poškodenom spodnom prádle. Boli čiastočne obhorení a Krivoniščenkova pokožka na vonkajšej strane dlane na pravej ruke sa nachádzala v jeho ústach. Neďaleko ohniska sa nachádzala kôpka suchého nepoužitého dreva. Vetvy stromu boli polámané do výšky piatich metrov, podľa čoho môžeme usúdiť, že sa naň šplhali. Tomu odpovedal aj nález ľudskej kože na jeho kôre a odreniny na telách. V priestore medzi borovicou a táboriskom boli v ďalších dňoch nájdení ďalší traja mŕtvi. Podľa polohy tiel Igora Ďatlovova, Zinaidy Kolmogorovej a Rustemovi Slobodinovy sa zdá, že sa snažili dostať späť k stanu. Tela boli nájdené 420 metrov od borovice.
Pátranie po zostávajúcich členov expedície trvalo viac než dva mesiace. 4. mája si horolezec Kurikov zo svojím psom najprv všimol kusy rozrezaného oblečenia a neďaleko od nich aj 4 chýbajúce telá, ktoré boli ukryté pod dvojmetrovou vrstvou snehu. Telá boli nájdené 75 metrov od spomínanej borovice. Niektorí mali na sebe kusy oblečenia, ktoré patrili iným členom skupiny.
Vyšetrovanie vľavo|náhľad|Stav členov výpravy, ktorý našla pátracia skupina 26. februára. Stan bol na boku rozrezaný a väčšina turistov utiekla v ponožkách, alebo úplne bosí. Po náleze prvých tiel sa vykonala pitva, ale neboli nájdene žiadne zranenia, ktoré by viedli k smrti. Ako príčina ich bola uvedená hypotermia (podchladenie), hoci u Slobodina bola nájdená malá prasklina na lebke, no podľa záveru pitvy sa nejednalo o príčinu smrti.
K zvratu došlo pri nájdení dalších štyroch obetí. U troch z nich boli ako príčiny smrti určené rôzne zranenia. Pri lebke Nikolaja Thibeaux-Brignolle boli nájdené viacnásobné zlomeniny spánkovej kosti s rozšírením do čelovej a klinovej kosti. Navyše mal Nikolaj pri sebe dvoje hodinky, ktoré sa zastavili v čase 8:19 a 8:39. Telá Ľudmily Dubininovej a Semjona Zolotarjova mali rozsiahle vnútorné zranenia, polámané rebrá a Sejmonovi dokonca chýbali očné guľe, v pravej ruke držal pero a zápisník a na krku mal zavesený fotoaparát. Podľa doktora Borisa Vovroždeného boli tieto tela vystavené extrémnej sile, ktorú prirovnal k autonehode. U Ľudmily Dubininovej bolo tiež zistené, že v jej ústnej dutine chýba jazyk.
Aj napriek tomu, že sa teplota pohybovala hlboko pod bodom mrazu, boli niektoré telá nájdené takmer nahé a niektoré dokonca bez topánok, len v ponožkách, alebo úplne bosé. Ďalšie telá boli nájdené v roztrhanom oblečení z čoho sa dá usúdiť, že žijúci členovia výpravy ich strhli už z mŕtvych spoločníkov. Taktiež je možné, že sa u niektorých členov prejavilo takzvané paradoxné vyzliekanie, ku ktorému dochádza pri extrémnom podchladení v dôsledku vyplavení veľkého množstva stresového hormónu a narušenia kognitívnych funkcií, čo spôsobuje pocit tepla. V oboch prípadoch sa postihnutý začne vyzliekať, čím dôjde k strate telesnej teploty.
Vyšetrovanie bolo uzavreté so záverom, že obete zomreli vplyvom spontánnej prírodnej sily, ktorú neboli schopný prekonať. Rovnako sa ukázalo, že nebol nájdený žiadny vinník udalosti. Zložky z vyšetrovanie boli uchované v tajnom archíve a objavili sa až v 90. rokoch, pričom niektoré záznamy chýbali.
Z vyšetrovanie vyplývajú nasledujúce fakty:
Šesť členov výpravy zomrelo na hypotermiu a ďalší traja na zranenia, ktoré utrpeli. Stan bol roztrhnutý zvnútra. Turisti zomreli 8 hodín po poslednom jedle. Radiačné testy ukázali zvýšenú prítomnosť radiácie na oblečení niektorých obetí. Neboli nájdené žiadne stopy niekoho iného okrem členov výpravy. Taktiež ani v okolitých cestách. Vzhľadom na silu a veľkosť zranení bolo tiež usúdené, že zranenia nemohol spôsobiť žiadny človek, pričom nebolo poškodené mäkké tkanivo.
Obnovené vyšetrovanie V roku 2015 zahájil Vyšetrovací výbor Ruskej Federácie previerku záveru z roku 1959. Z nej vyplýva, že pôvodní vyšetrovatelia nedostatočne zvážili vplyv zlého počasia, ktoré zrejme zavinilo toto nešťastie. Podľa nových zistení dosahovala sila vetra osudnej noci rýchlosti hurikánu, zúrila snehová búrka a teploty sa navyše pohybovali okolo −40 °C. Vyšetrovatelia sa priklonili k názoru, že výpravu vytiahla zo stanu lavína, hoci v mieste táboriska sa kvôli malému sklonu lavíny takmer nevyskytujú. Podľa nich sa výprava pri hlbokom úkryte pred vetrom narušila pevnú snehovú dosku, ktorá sa v priebehu noci uvoľnila a zosunula stan, ktorý čiastočne zablokoval jeho vstup. Skupine tak neostávalo nič iné, ako sa prerezať von a pokúsiť sa o dosiahnutie úkrytu v lese. Krivoniščenko a Dorošenko boli oblečený najhoršie, preto sa dostali len k borovici, kde si urobili oheň, no dvojici sa zahriať nepodarilo. Zbytok výpravy sa rozdelil na dve skupiny, keď sa trojica Ďatlov, Slobodin, Kolgomorová neúspešne pokúsila vrátiť do stanu pre spacie vaky, zatiaľ čo ostatní hľadali miesto na dočasný úkryt. Asi 70 metrov od borovice sa pod nimi prepadla snehová vrstva narušená potokom a traja z nich utrpeli smrteľné zranenia.
Teórie K záhadnému úmrtiu členov výpravy v Ďatlovom priesmyku sa objavili celé rady teórií, z ktorých bola každá spochybnená a vyvrátená.
Lavína Za: Hluk lavíny mohol donútiť skupinu bez premýšľania vyskočiť zo stanu a utekať smerom z kopca. Pretože teplota bola hlboko pod bodom mrazu, mohlo u niektorých dôjsť k bezvedomiu z podchladenia už po 15 minútach. Na snímkach z nálezu stanu sú jasne všimnuteľná a viditeľná snehová pokrývka na jeho boku. Podľa niekoľko štúdií a oficiálneho vyšetrovania je lavína najpravdepodobnejšou príčinou nešťastia.
Proti: Oblasť Cholat Sjachyl nie je náchylná na lavíny. Sklon svahu činí len 16 stupňov a svah meria len 300 metrov. Aj keby veľký príval snehu a silný vietor lavínu uvoľnil, bola by tak slabá a pomalá, že by skupinu skúsených horolezcov pravdepodobne nedonútila k náhlemu úteku. Okrem toho môžeme zo stôp usúdiť, že všetci zostúpili bez ponáhľania.
Útok skupiny ľudí Za: Niekoľko desiatok kilometrov od miesta nešťastia sa nachádzal gulag, z ktorého mohla utiecť skupina väzňov. Prebiehať tu mohlo aj tajné vojenské cvičenie. Juri Judin pri katalogizácií vecí zo stanu označil dioptrické okuliare a vojenský vak na obuv, ktoré nepatrili nikomu z výpravy. Zo stanu zmizla tiež tabuľka čokolády.