Doc. JUDr. Karol Bedrna (* 23. január 1901, Český Brod – † 20. január 1959, Bratislava) bol pôvodom český právnik, partizánsky veliteľ a komisár levočského partizánskeho oddielu začleneného do partizánskej brigády Gottwald. Po druhej svetovej vojne sudca v retribučných a po februárovom prevrate sudca v politických procesoch. Vyniesol viacero politicky motivovaných rozsudkov smrti, napríklad nad Viliamom Žingorom. Prvý riaditeľ komunistickej Právnickej školy pracujúcich v Bratislave.
Životopis Karol Bedrna sa narodil v Českom Brode v učiteľskej rodine. Navštevoval štátne gymnázium v Prahe, kde maturoval v roku 1919 a v roku 1926 absolvoval Právnickú fakultu Karlovej univerzity v Prahe. Od 1. júna 1923 člen komunistickej strany. Vykonal ročnú vojenskú službu. Od roku 1926 bol účastníkom prípravnej služby sudcu na súdoch v Kolíne a Prahe. Ako sudca začínal na okresnom súde v Spišskej Sobote v roku 1929. Po troch rokoch postúpil na miesto prednostu Okresného súdu Svidník. V roku 1936 presunul na post súdneho radcu Krajského súdu v Levoči.
Slovenské národné povstanie Karol Bedrna sa stal predsedom oblastného výboru Komunistickej strany Slovenska v Levoči. Počas Slovenského národného povstania bol členom levočského partizánskeho oddielu. Základ tvorila 12členná partizánska skupina založená 1. septembra 1944 na Toryskách funkcionármi KSS a Revolučného národného výboru z Levoče, keď povstalci boli nútení opustiť mesto. Začiatkom septembra bol oddiel začlenený do partizánskej brigády Klement Gottwald. Karol Bedrna bol najskôr veliteľom oddielu a neskôr jeho politickým komisárom. Oddiel pôsobil v oblasti Levočských vrchov a Braniska. V poslednej októbrovej dekáde bol prepadnutý protipartizánskou jednotkou a presunul sa do Nízkych Tatier.
V retribučných procesoch Po vojne sa v roku 1945 stal predsedom Krajského súdu v Levoči. Už v tejto pozícii bol zapojený do retribučných súdnych procesov vykonávaných na základe nariadenia Slovenskej národnej rady č. 33/1945 zo dňa 15. mája 1945 o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a kolaborantov. Po roku v tejto funkcii sa stal podpredsedom retribučného Národného súdu Bratislava a viedol jeden zo 4 senátov. Bedrnov senát vyniesol 15 rozsudkov, v rámci toho rozsudky smrti v prípadoch Sigmund Keil, Otomar Kubala, Timotej Ištok, Ladislav Kleinert. V 2 prípadoch (Jozef Turanec, János Esterházy) odsúdení na smrť dostali milosť. Medzi odsúdených na trest odňatia slobody patria Ferdinand Čatloš a Viliam Talský. Následne sa stal predsedom Hlavného súdu v Bratislave.
Po februárovom prevratepolitické monsterprocesy V roku 1948 sa zmenila organizácia súdov. Karol Bedrna pôsobil na popredných miestach aj v komunistickej justícii. Už 28. februára 1948 sa stal predsedom Akčného výboru justičných zamestnancov, ktorý do 8. marca prepustil 33 a penzionoval 7 zamestnancov. Na novokreovanom Štátnom súde zastával funkciu námestníka predsedu Štátneho súdu a zároveň bol vedúci oddelenia pre Slovensko v Bratislave. V dňoch 31. mája až 8. júna 1950 bol členom senátu v procese s Miladou Horákovou a následne predsedom senátu vo viacerých politických monsterprocesoch (rozsudky boli v týchto procesoch vopred schválené orgánmi KSČ). Bol predsedom senátu, ktorý 13. septembra 1950 odsúdil sečovskeho dekana Ľudovíta Rydarovského za to, že sa verejne zastal gréckokatolíckej cirkvi. Bedrnov senát v dňoch 18.21. októbra 1950 odsúdil na trest smrti bývalého partizánskeho veliteľa Viliama Žingora spolu s členmi štábu jeho partizánskej brigády Samuelom Bibzom a Ladislavom Nosákom za velezradu a vyzvedačstvo. V „monsterprocese“ s katolíckymi biskupmi Jánom Vojtaššákom, Michalom Buzalkom a Pavlom Gojdičom, v ktorom bol predsedom senátu, bol J. Vojtaššákovi udelený trest odňatia slobody v trvaní 24 rokov a M. Buzalka s P. Gojdičom boli odsúdení na doživotie. Všetci traja okrem toho dostali aj vysoké peňažné tresty a trest prepadnutia (konfiškácie) majetku. 18.20. júna 1951 odsúdil v politickom „procese so skupinou Juraj Dlouhý a spol.“ Juraja Dlouhého a Vladimíra Veleckého na trest smrti. Krátko nato odsúdil 5. augusta 1951 na smrť Dr. Ladislava Galana, generálneho riaditeľa národného podniku Východoslovenské mlyny, za zločiny sabotáže, „machinácií proti soštátneniu“, rozkrádania a poškodzovania štátneho majetku v procese, ktorý mal zamaskovať skutočné príčiny kolapsu komunistického zásobovania.
Karol Bedrna bol tiež v roku 1948 členom celoslovenskej komisie pre zaraďovanie osôb do pracovných táborov. Od roku 1946 prednášal na Vysokej škole politickej. V rokoch 1949 až 1950 bol riaditeľom a prednášateľom bratislavskej Právnickej školy pracujúcich.
V roku 1952 sa stal Bedrna členom Komisie pre marxistickú terminológiu pri Ústave slovenského jazyka SAV a dekanom Právnickej fakulty Slovenskej Univerzity v Bratislave. 1. apríla 1953 bol Karol Bedrna vymenovaný za docenta. V roku 1953 roku bol tiež menovaný do funkcie námestníka ministerstva školstva, kde mu bola pridelená agenda pre veci plánovacie, pre otázky hospodárske, finančné a vnútornú správu ministerstva. V rokoch 19531956 bol námestníkom ministra kultúry a neskôr sa stal prvým námestníkom ministra školstva a kultúry (19561959).
Karol Bedrna zomrel v Bratislave 20. januára 1959.
Poznámky
Referencie
Pozri aj Anton Rašla Politické procesy na Slovensku Proces s Dr. Ladislavom Galanom Proces so skupinou Juraj Dlouhý a spol. - akcia Monako Retribučné procesy na Slovensku
Kategória:Osobnosti z Českého Brodu Kategória:Partizánski velitelia Kategória:Politické procesy v komunistickom Česko-Slovensku Kategória:Slovenskí organizátori partizánskeho boja Kategória:Slovenskí právnici Kategória:Slovenskí sudcovia