Francúzsko-španielska vojna bol ozbrojený konflikt v rokoch 1635 až 1659 medzi Francúzskym kráľovstvom a jeho spojencami na jednej strane a Habsburským Španielskom na strane druhej v oblasti Pyrenejského polostrova a blízkeho pobrežia Atlantického oceánu. Konflikt bol zároveň súčasť Tridsaťročnej vojny. Konflikt obidvoch európskych veľmocí na súši ale aj na mori sa skončil uzavretím Pyrenejského mieru roku 1659, pričom podľa jeho podmienok opustili francúzske vojská územie Portugalska. Francúzske kráľovstvo získalo pod svoju vládu Roussillon, Cerdagne a Thionville a predovšetkým územie Alsaska lenže bez mesta Štrasburg.

Pyrenejský mier zároveň predpokladal manželský sobáš medzi francúzskym kráľom Ľudovítom XIV. a Máriou Teréziou ako dcérou španielskeho kráľa Filipa IV. zo španielskej vetvy dynastie Habsburgovcov.

Diplomatické vrenie Francúzske kráľovstvo sa spočiatku snažilo viesť prostredníctvom zdatnej sily armád boj proti sokom taktikou, podľa ktorej by išlo o boj pomocou spojenectva tretím strán.

Aby mohol Armand Jean du Plessis de Richelieu vyslovene zmariť akékoľvek veľmocenské zámery cisára Ferdinanda II. Habsburského, usiloval sa o vytvorenie užších diplomatických vzťahov s Katolíckou ligou a vytvorenie tretej sily na pôde Svätej ríše rímskej.

Dňa 8. marca roku 1631 uzavrel samotný Richelieu zmluvu v rámci osemročného obranného spojenectva s diplomaciou Bavorska. Mal teda v pláne stať sa arbitrom nemeckých záležitostí. To mu však zahatalo vojenské víťazstvo švédskej armády a následný skon kráľa Gustáva II. Adolfa počas bitky pri Lützene. Po tomto nasledovala vojenská odveta cisárskej armády a obsadenie mesta Trevír zo strany španielskych oddielov.

Vzplanutie vojnovej iskry Kardinál Richelieu sa teda rozhodol zasiahnuť priamo. Spočiatku prikázal rozmiestniť vojakov v niekoľkých lotrinských pevnostiach a kľúčových alsaských mestách. Upevnil svoje diplomatické spojenectvo so Švédskym impériom a Nizozemskom. Po tomto akte došlo k tomu, že dňa 19. mája roku 1635 vyhlásil francúzsky kráľ menom Ľudovít XIII. vojnu španielskemu kráľovi. Spolu s vojvodom savojským a parmským podpísal Rivolskú zmluvu, podľa ktorej mali francúzski vojaci dobyť a obsadiť mesto Miláno. V októbri roku 1636 vyhlásil rímsko-nemecký cisár Ferdinand II. Habsburský vojnu Francúzskemu kráľovstvu.

Boje na súši Dňa 15. augusta roku 1636 obľahli a dobyli francúzski vojaci mesto Corbie. Posádka sa vzdala až po týždni. Od roku 1638 velil francúzsky kráľ menom Ľudovít XIII. z dynastie Bourbonovcov až šiestim armádam, ktoré boli rozložené vo Flámsku, Pikardii, Alsasku, Franche-Comté, Guyene a Itálii. Sila armády bola viac než 150 000 mužov. V júni roku 1638 sa podarilo francúzskej armáde napokon prekročiť pohorie Pyreneje v oblasti severného Španielska.

Roku 1639 sa francúzski vojaci úspešne zmocnili Hesdinu. Roku 1640 dobyli mesto Arras. Následne roku 1641 získali francúzski vojaci mesto Bapaum.

Mier takmer na dosah Dňa 14. mája roku 1643 skonal francúzsky kráľ Ľudovít XIII. O ďalšie mesiace neskôr, presnejšie dňa 4. decembra roku 1643 zomrel po dlhej chorobe taktiež Kardinál Richelieu. Tieto smútočné udalosti na panovníckom dvore mali za následok pravdepodobne predlženie vojenských bojov.

Španielski vojaci sa snažili sa čele so svojimi veliteľmi využiť moment skonu obidvoch politických velikánov na pôde Francúzskeho kráľovstva a začať tak viesť protiofenzívu. Podarilo sa im uskutočniť vojenský vpád do oblasti Champagne, lenže bez úspechu, keďže boli odrazení armádou vojvodu engienského. Dňa 19. mája roku 1643 sa odohrala bitka pri Rocroi, v ktorej boli španielske oddiely porazené, pričom španielska pechota tak stratila časť svojej prestíže a sebavedomia.

Boje na mori (1638 až 1646)

Bitka prístave Getaria (22. august 1638) K prvému bojovému stretu, tentoraz už nie na súši ale na mori, došlo dňa 22. augusta roku 1638 v prístave Getaria vo vodách Biskajského zálivu. V boji stáli proti sebe dve znepriatelené strany a to francúzske lode v sile takmer 44 lodí pod velením admirála Henriho de Sourdisa a 12 španielskych galeón, ktorým velil admirál Lope de Hoces. Francúzsky admirál menom de Sourdis sa rozhodol uplatniť taktiku, podľa ktorej by došlo k delostreleckej paľbe, ktorá by doslova zničila pobrežné batérie. Následne by na španielske vojnové lode poslal vlastné zápalné lode, teda brandery. Musel však čakať až do príchodu vetra, ktorý by fúkal smerom k pevnine. Taktika sa napokon prejavila ako úspešná. Dňa 22. augusta roku 1638 vyslal admirál de Sourdis 7 až 8 branderov. Plamene zachvátili všetky španielske galeóny. Zachránila sa iba jedna a to tá, ktorá niesla názov ako Santiago. Zahynulo takmer 4 000 španielskych vojakov. Približne tisíc sa dostalo do bezpečia. Bolo to prvé kľúčové víťazstvo nového francúzskeho loďstva, na ktorého budovaní niesol veľkú zásluhu kardinál Richelieu.

Bitka pri Janove (1. september 1638) Ďalšia, tentoraz druhá námorná bitka medzi vojnovým loďstvom Francúzskeho kráľovstva a Habsburského Španielska sa odohrala dňa 1. septembra roku 1638 v blízkosti prístavu mesta Janov. Odlišná však už bola v tom, že španielski vojaci a námorníci mali spojencov a to tentoraz neapolské galéry. Španielsko-neapolské vojnové námorníctvo malo k dispozícii 15 galér s 3 000 vojakmi pod velením admirála Rodriga Guttierreza de Velasca. Proti tejto vojenskej sile sa postavilo francúzske vojnové námorníctvo, ktoré malo pripravených 15 galér na čele s admirálom Francois de Vignerot de Pont-Courlayom. Rozpútala sa taká bitka, počas ktorej boli svojou taktikou boja oveľa úspešnejší francúzski vojaci na lodiach. Bola to posledná vojenská bitka galér, ktorá sa odohrala vo vodách Stredozemného mora.

Bitka pri Cádize (21. júl 1640) V júli roku 1640 smeroval španielsky námorný konvoj do Cádizu. Konvoj mal k dispozícii 10 veľkých galeón a 22 menších lodí, ktorým velil admirál Jerónim Gómez de Sandoval. Prenasledovala ho však francúzska eskadra pod velením admirála Jeana Armanda de Maillé-Brezé. Jej sila bola 24 galeón, a 12 branderov.

Dňa 21. júla roku 1640 vyrazili španielske vojnové lode pod velením admirála Armanda de Arrioly, ktorý mal pod palcom ochranu konvoja, v ústrety proti francúzskych vojakov na ich lodiach. Francúzsky admirál Brezé vydal rozkaz pre rozdelenie vojnových lodí na tri skupiny. Prvú skupinu predstavovala jeho vlastná loď pod názvom Le Triomphe a galeóna Coq. Druhú skupinu mal na starosti viceadmirál Jacques Dumé. Velenia nad treťou skupinou sa zhostil kontraadmirál Charles Duval de Coupeauville.

Bitka sa začala v čase tretej hodiny popoludní. Boje sa viedli na krátkej vzdialenosti. Väčší úspech zožali francúzske vojnové lode a ich vojaci, ktorý viedli delostreľbu smerom na slabšie španielske ciele. Španielske vojnové loďstvo sa následne začalo sťahovať smerom do prístavu. Konvoj bol zachránený.

Bitka pri Barcelone (29. jún až 3. júl 1642) Ďalšou ozbrojenou zrážkou bola tá, ktorá sa odohrala vo vodách Stredozemného mora v blízkosti mesta Barcelona. Španielske vojnové loďstvo malo k dispozícii 36 galeón, 10 galér, 6 branderov a 35 menších lodí pod velením admirála Juana Alonsa Idiáqueza. Silná búrka ho však loďstvo čiastočne rozprášila, čím dorazilo do blízkosti Barcelony. Dňa 29. júna roku 1642 sa začala bitka proti francúzskemu vojnovému loďstvu v sile 44 galeón a menších lodí, 25 galér a 14 branderov. Veliteľom bol admirál Jean Armand de Maillé-Brézé.

Boj sa začal v čase tretej hodiny popoludní. O hodinu neskôr zaútočilo španielske námorné loďstvo na francúzske lode. Potýčky trvali až do zotmenia. Španielski vojaci mali v snahe dobyť niekoľko francúzskych lodí lenže bez úspechu.

Na ďalší deň sa podarilo tým španielskym vojnovým lodiam, ktoré zaostali cestou do Barcelony, dobehnúť ostatné ktoré už viedli boje proti francúzskym.

Galeóna Magdalena a ďalšie španielske lode boli obkľúčené tými francúzskymi na čele s galeónou Galion de Guis. Hrozilo, že francúzski vojaci mohli vtrhnúť na jej palubu. Francúzski vojaci však poslali odvetným spôsobom proti španielskej lodi brander, ale jej španielska posádka sa však obrátila proti vlastnej galeóne. Francúzska vojnová loď pomenovaná ako Galion de Guis sa ocitla v plameňoch a potopila sa.

Námorná bitka pokračovala taktiež ďalší deň. Francúzskym delostrelcom sa podarilo úspešne poškodiť niekoľko španielskych lodí. Španielski vojaci stratili spolu dve galeóny a štyri brandery. Francúzske vojnové námorníctvo prišlo o jednu galeónu a brander.

Bitka pri ostrove Giglio (14. jún 1646) K poslednému vojenskému stretu medzi francúzskymi a španielskymi loďami počas samotného ozbrojeného konfliktu došlo dňa 14. júna roku 1646 pri Toskánskych ostrovoch. V boji stála na jednej strane španielska armáda v sile 22 radových lodí, 30 galér a 8 branderov pod velením generála Miguela de Noronha, ktorý bol však pôvodom Portugalec. Na strane druhej to bolo francúzske námorné loďstvo, ktorého sila bola 36 galeón, 20 galér a menší počet väčších lodí, pričom velenie prebral admirál Jean Armand de Brezé.

Boj nastal pri ostrove Giglio, ktorý náležal Toskánskym ostrovom. V čase deviatej hodiny večer však vietor ustal, čím znepriatelené lode boli od seba vzdialené iba štyri míle. Obidve loďstvá museli na priblíženie a následný boj použiť galéry. Tie potom vliekli veľké lode popri sebe. Išlo o kurióznu situáciu, keďže práve galéry vliekli ťažké, silno vyzbrojené lode, tie viedli boj medzi sebou. Bezvetrie malo za následok to, že sa nedali použiť ani len brandery. Bitka sa napokon skončila tým, že delová guľa zasiahla francúzskeho admirála, ktorý dôsledkom toho zomrel. Francúzske vojnové lode po tomto akte zamierili smerom do Porto Ercole. Španielski námorníci zostali pri ostrove Giglio. Francúzski námorníci prišli o jeden brander. Španielske vojnové námorníctvo zaznamenalo stratu jednej fregaty.

Vyčerpanie z bojov Vojna medzi obidvoma európskymi veľmocami sa ťahala ďalšie roky. Odboj protiabsolutistickej frondy a veľmi zlý stav španielskych financií bránili obidvom stranám pokračovať v kľúčových vojnových ťaženiach.

Francúzsky kardinál menom Jules Mazarin a diplomat Hughes de Lionne spoločne usúdili to, že by mohlo byť vhodné obmedziť územné požiadavky Francúzskeho kráľovstva na Artois, Roussillon a niekoľko pevností na hraniciach Flámska a Lotrinska, aby sa mohlo dopracovať diplomaticky k úspešnému výsledku v záležitosti španielskej svadby.

Konečný mier a epilóg vojny Dňa 7. novembra roku 1659 došlo k uzavretiu takzvaného Pyrenejského mieru a to medzi diplomaciou Francúzskeho kráľovstva na jednej strane a Habsburského Španielska na strane druhej na pôde Ostrova bažantov v rieke Bidasoa.

Podľa podmienok mierovej zmluvy získalo Francúzske kráľovstvo na čele s dynastiou Bourbonovcov pod svoju vládu pohraničné pevnosti vo Flandersku ale aj v Artois. Okrem toho získal francúzsky kráľ časť grófstva Rousillon a Cerdagne na juhozápade.

Súčasťou Pyrenejského mieru bola dohoda o svadobnom sobáši medzi francúzskym kráľom Ľudovítom XIV. a infantkou Máriou Teréziou Habsburskou ako dcérou španielskeho kráľa Filipa IV.

Táto mierová zmluva definitívne zapečatila hospodársko-politické postavenie Francúzskeho kráľovstva ako monumentálnu veľmoc číslo jeden na európskom svetadiely.

Referencie

Literatúra ARTERA, Ubieto Antonio. (1995). Dějiny Španělska. Praha: Nakladatelství Lidové noviny. ISBN 80-7106-117-4. FERRO, Marc. (2006). Dějiny Francie. Praha: Nakladatelství Lidové noviny. ISBN 80-7106-888-8 RYNIEWICZ, Zygmunt. (2020). Lexikón námorných bitiek. Bratislava: PERFEKT, a.s. ISBN 978-80-8046-979-5. SKŘIVAN, Aleš et al. (1994). Kapitoly z dějin mezinárodních vztahů 1648 - 1914. Praha: Institut pro středoevropskou kulturu a politiku. ISBN 80-85241-57-9. SKŘIVAN, Aleš. (2002). Lexikon světových dějin 1492 – 1914. Praha: Vydavatelství Aleš Skřivan ml. ISBN 80-86493-06-7.

Iné projekty

Pozri aj Zoznam vojen Tridsaťročná vojna Armand Jean du Plessis de Richelieu Jules Mazarin Mária Terézia Habsburská (1638 – 1683)

Zdroj