Proces s Michalom Tušerom a spol.

Proces s Michalom Tušerom a spol., známy aj ako proces s trockistami 11.14. decembra 1957 pred senátom Krajského súdu v Bratislave bol jedným z politických procesov v druhej vlne politických procesov v Československu, ktorá vypukla po maďarskej revolúcii 1956. Po XX. zjazde KSSZ bol tento proces priestorom, kde si (česko)slovenské komunistické vedenie vybavovalo účty s nositeľmi kritických myšlienok z roku 1956, čo malo viesť k upevneniu komunistického režimu a zároveň k zastrašeniu reformne a ľavicovo orientovaných intelektuálov. Zaradením Antona Rašlu (odsúdeného v politickom procese v roku 1954 a medzitým prepusteného) do procesu chcel režim preukázať opodstatnenosť politických procesov v rokoch 19481954.

Predohra Vznik trockizmu v Československu Vývoj v Ruskej komunistickej strane (boľševikov) po Leninovej smrti, najmä mocenský zápas o jeho nástupníctvo, výrazne ovplyvnil aj komunistické strany združené v Kominterne. Už v prvej polovici 20. rokov sa v KSČ začali formovať zárodky trockistickej opozície. Tieto skupiny boli početne slabé, ideovo rozštiepené a pôsobili izolovane v českom, nemeckom a slovenskom prostredí, čo zabránilo vzniku jednotnej trockistickej opozície.

Myšlienky Leva D. Trockého mali v Československu istý ohlas najmä medzi ľavicovými intelektuálmi. Jeho diela boli v medzivojnovom období legálne dostupné a spočiatku ich šírili aj stranícke vydavateľstvá. K významným predstaviteľom ľavej opozície v KSČ patril Alois Neurath, ďalej Arthur Pollak, Wolfgang Salus či Otto Friedmann. V druhej polovici 20. rokov vznikli viaceré opozičné skupiny, ktoré vydávali vlastné periodiká (napr. Věstník komunistické opozice, Rudý prápor, Jiskra) a otvorene kritizovali oficiálnu líniu strany z trockistických pozícií.

Pod tlakom Kominterny vedenie KSČ postupne odsúdilo Trockého aj ľavú opozíciu, čo sa stalo súčasťou širšieho procesu boľševizácie strany v rokoch 19241929. Výsledkom boli stranícke čistky a vylučovanie otvorených sympatizantov trockizmu, ktoré vyvrcholili po V. zjazde KSČ víťazstvom stalinskej línie reprezentovanej Klementom Gottwaldom. V 30. rokoch vznikali mimo KSČ nové radikálne ľavicové skupiny, z ktorých najvýznamnejšia sa sformovala okolo Josefa Guttmanna a časopisu Proletář (Záviš Kalandra, František Třešňak).

Moskovské procesy v druhej polovici 30. rokov vnímali československí prívrženci ľavej opozície ako likvidáciu Leninových spolupracovníkov a definitívne sa rozišli s KSČ. Na Slovensku sa významnejšia trockistická aktivita rozvinula až po príchode Henricha Lenoroviča na Slovensko, ktorý v Bratislave v roku 1929 založil diskusnú skupinu sympatizantov Trockého. K jej členom patrili Karol Terebessy, Jozef Mičudík a Michal Tušera. Skupina mala približne desať členov, zameriavala sa na štúdium a šírenie trockistickej literatúry, udržiavala kontakty s pražskými i zahraničnými skupinami a nepriamo aj s Trockým. Lenorovičova skupina bola aktívna najmä v rokoch 19301934 a existovala až do roku 1939, keď sa po vzniku Slovenskej republiky rozpadla. Jej činnosť bola po roku 1956 spätne interpretovaná ŠtB ako jeden z ideových zdrojov neskorších opozičných aktivít.

Trockizmus v procesoch 19481954 Po vojne v Československu už nedošlo k obnoveniu výraznejších skupín ľavej (trockistickej) opozície. Väčšina jej bývalých prívržencov vstúpila po roku 1945 do KSČ, prípadne do sociálnej demokracie, alebo sa politicky neaktivizovala. Napriek tomu sa problematika trockizmu dostala do pozornosti komunistického vedenia už od roku 1945, keď sa začali systematicky zostavovať zoznamy bývalých trockistov z 30. rokov.

V českých krajinách sa niekoľko desiatok bývalých trockistov stretávalo v obnovenom Jack London clube (Wolfgang Salus, Záviš Kalandra, Ladislav Gorlich), ktorý kritizoval autoritatívne a antidemokratické tendencie KSČ. Činnosť klubu bola od roku 1947 monitorovaná bezpečnostnými zložkami. Na Slovensku sa bývalí členovia Lenorovičovej skupiny po vojne politicky výraznejšie neaktivizovali; Michal Tušera a Jozef Mičudík znovu vstúpili do KSS, Karol Terebessy pôsobil v Strane práce.

Zlom nastal po februári 1948 a najmä po roztržke medzi J. V. Stalinom a Josipom B. Titom. Rezolúcie Kominformy z rokov 1948 a 1949 obnovili boj proti „trockizmu“ ako súčasti straníckych čistiek. Trockizmus sa stal jedným z hlavných ideologických obvinení v politických procesoch a Štátna bezpečnosť mu venovala osobitnú pozornosť v rámci svojej organizačnej štruktúry. Vznikli špecializované referáty zamerané na evidenciu, sledovanie a vyšetrovanie osôb označovaných za trockistov.

Hoci samostatných procesov s trockistami bolo málo, pojem trockizmu zohrával významnú úlohu v procesoch s komunistickými funkcionármi. Najznámejším prípadom bol proces so Závišom Kalandrom, popraveným v roku 1950 v procesu so skupinou Milady Horákovej, a proces s Rudolfom Slánským, kde boli obžalovaní označení za „trockisticko-titovských“ sprisahancov. Nadväzujúce procesy, ako prípad tzv. „Veľkej rady“ či proces s Deziderom Benauom, upevnili využívanie trockizmu ako univerzálneho obvinenia.

PO Stalinovej smrti sa od roku 1954 represívna fáza boja proti trockizmu postupne menila na systematický operatívny dohľad. Väčšina bývalých slovenských trockistov, vrátane Michala Tušeru, Jozefa Mičudíka a Karola Terebessyho, prežila obdobie masových čistiek bez ťažších trestov, hoci Tušera bol v roku 1954 vylúčený zo strany pre kritiku pomerov v zdravotníctve (obsadzovanie odborných lekárskych pozícií podľa straníckej príslušnosti, a nie podľa odbornosti) a obvinený zo „trockistickej činnosti“.

Prípad Michal Tušera a spol. XX. zjazd KSSZ a jeho vplyv na Československo XX. zjazd Komunistickej strany Sovietskeho zväzu vo februári 1956 predstavoval zásadný medzník v dejinách komunistického hnutia a výrazne ovplyvnil politický vývoj v Československu. Jeho kľúčovým momentom bol tajný referát prvého tajomníka ÚV KSSZ Nikitu S. Chruščova O kulte osobnosti a jeho dôsledkoch, v ktorom ostro kritizoval J. V. Stalina, najmä za masové represie, porušovanie kolektívneho vedenia strany a zločiny stalinského teroru. Kritika však bola selektívna: vyhla sa kolektivizácii, hladomoru na Ukrajine, paktu Ribbentrop–Molotov i obetiam z radov nekomunistov a zároveň potvrdila oprávnenosť boja proti trockizmu v 30. rokoch

Československú delegáciu na zjazde tvorili Antonín Novotný, Antonín Zápotocký, Viliam Široký, Zdeněk Fierlinger a Rudolf Barák. O obsahu tajného referátu sa bezprostredne dozvedeli len Novotný a Barák, ktorí sa 27. februára 1956 zúčastnili na porade prvých tajomníkov komunistických strán. Sovieti odporučili postupné a kontrolované rehabilitácie obetí politických procesov, pričom Novotný sa spočiatku staval proti rozsiahlejším zmenám a procesy obhajoval. V Československu boli informácie o Stalinových zločinoch pred verejnosťou dlhodobo zatajované a oficiálna stranícka interpretácia zostávala veľmi opatrná.

XX. zjazd vyvolal rozsiahlu vnútrostranícku diskusiu, najmä medzi inteligenciou. Objavili sa otvorené pochybnosti o dôveryhodnosti straníckeho vedenia a požiadavky na vysvetlenie rozporov medzi predchádzajúcou glorifikáciou Stalina a novou kritikou kultu osobnosti. Kritické hlasy zaznievali aj zo Slovenska (napr. Agneša Kalinová). Vedenie KSČ reagovalo defenzívne, zodpovednosť za stalinské zločiny prenieslo najmä na popraveného Rudolfa Slánskeho a ako živého „vinníka“ obetovalo Alexeja Čepičku.

Skupina Michala Tušeru Atmosféra po XX. zjazde povzbudila aj bývalých prívržencov ľavej opozície, najmä členov niekdajšej Lenorovičovej skupiny. Michal Tušera interpretoval zjazd ako signál vyčerpania stalinského systému a začal formulovať program politických a hospodárskych reforiem. V texte z 29. februára 1956 nazvanom „Poučenia XX. sjazdu KSSS pre nás“ kritizoval byrokratizmus, kult osobnosti a likvidáciu vnútrostraníckej demokracie v KSČ, požadoval rehabilitáciu politicky odsúdených (Gustáv Husák, Daniel Okáli, Anton Rašla, Eugen Löbl) a navrhoval konkrétne reformné opatrenia, vrátane obmedzenia moci aparátu a zvolania mimoriadneho straníckeho zjazdu.

Tušera obnovil kontakty s Karolom Terebessym, Jozefom Mičudíkom a ďalšími bývalými ľavicovými opozičníkmi. Skupina sa pokúšala šíriť svoje názory prostredníctvom letákov (prvý z marca 1956 niesol meno „Milý súdruh“ a bol rozoslaný činiteľom strany pracujúcich v oblasti slovenskej kultúry, no medzi adresátmi sa nachádzali aj niekoľkí vysokí stranícki a štátni funkcionári, napríklad prezident republiky Antonín Zápotocký, minister vnútra Rudolf Barák), diskusných príspevkov a osobných rozhovorov medzi radovými členmi KSČ. Ich cieľom bolo vyvolať tlak zdola a dosiahnuť širšiu diskusiu o stalinizme, rehabilitáciách a vnútrostraníckej demokracii. Aktivizovala sa aj Kyra Petlárová, dcéra Michala Tušeru, ktorá presadila požiadavku mimoriadneho zjazdu do rezolúcie závodnej organizácie KSS.

Bezpečnostné orgány však už od marca 1956 skupinu systematicky sledovali. Štátna bezpečnosť, využívajúc agentov ako Móric Mittelmann-Dedinský (krycie meno „BLYSKA“, tomu dal Tušera prečítať svoje „Poučenie“, ktoré plánoval vydať v tlači) a Mária Kesslerová („MAŘENKA“), postupne identifikovala okruh osôb spojených s Tušerom. V lete 1956 bola činnosť bývalých a súčasných prívržencov trockizmu zahrnutá do represívnej akcie „OPOZÍCIA“, ktorú politicky riadilo vedenie KSS na čele s Karolom Bacílkom.

Hoci Tušerova skupina nepredstavovala organizovanú opozíciu, ale skôr voľný okruh diskutujúcich intelektuálov, režim ju označil za „protištátnu a protistranícku“. Po utlmení spoločenskej diskusie po jari 1956 a zakonzervovaní pomerov na celoštátnej konferencii KSČ sa prípad stal súčasťou širšieho úsilia vedenia KSČ potlačiť vnútrostranícku názorovú opozíciu, ktorú XX. zjazd KSSZ dočasne uvoľnil.

Maďarská revolúcia a opätovné zostrenie politického kurzu Maďarská revolúcia v októbri a novembri 1956 predstavovala najvýraznejší prejav krízy sovietskeho bloku po XX. zjazde KSSZ.. Udalosti v Maďarsku mali výraznú odozvu aj v Československu, najmä v prostredí ľavicovo orientovaných intelektuálov. V okruhu Michala Tušeru vyvolali revolučné udalosti nádej na zásadnú zmenu politického kurzu. Tušera považoval maďarské povstanie za legitímne vystúpenie proti stalinizmu reprezentovanému Rákosim a Gerőom, hoci druhú sovietsku intervenciu hodnotil opatrnejšie. Jeho aktivitu tlmil pragmatickejší Karol Terebessy, ktorý varoval pred bezpečnostnými zásahmi. Jozef Ondruš sa kriticky vyjadril k situácii v Maďarsku aj k monopolnému postaveniu komunistickej strany, za čo bol napomenutý straníckymi orgánmi. Činnosť celej skupiny bola v tomto období detailne monitorovaná ŠtB.

V rokoch 19561957 sa skupina okolo Tušeru snažila nadviazať kontakty s predstaviteľmi slovenskej inteligencie a kultúrneho života. Išlo najmä o Alfonza Bednára, Ladislava Novomeského, Antona Hollého, Dezidera Millyho a Igora Hrušovského. Významné boli aj kontakty s bývalým politickým väzňom Antonom Rašlom. Skupina diskutovala o dôsledkoch XX. zjazdu KSSZ, o politických procesoch a potrebe rehabilitácií. Zároveň však bola infiltrovaná agentom ŠtB Móricom Mittelmannom-Dedinským („BLYSKA“), čo umožnilo bezpečnostným orgánom detailne mapovať jej aktivity.

Od začiatku roku 1957 došlo v Československu k opätovnému pritvrdeniu politického kurzu. Kritické myšlienky z roku 1956 boli označené za „revizionizmus“ a na Slovensku sa represie prepojili s obnovenou kampaňou proti tzv. slovenskému buržoáznemu nacionalizmu. Prvým cieľom sa stala skupina Ondreja Pavlíka, Ivana Kupca, Juraja Špitzera a Ctibora Štítnického. Po jej politickom zlikvidovaní sa represívny tlak sústredil na okruh Michala Tušeru a Karola Terebessyho v rámci akcie „OPOZÍCIA“.

Proces