Pruské vojvodstvo či Prusy vojvodské bolo vojvodstvo, ktoré existovalo na území Východného Pruska v období rokov 1525 až 1701, pričom od roku 1618 až do roku 1701 bolo v personálnej a neskôr reálnej únii s Brandenburskom, dŕžava niesla pomenovania ako Brandenbursko-Prusko. Do roku 1657, resp. 1660 bolo vojvodstvo lénom Poľsko-litovského kráľovstva. Po celý čas jeho existencie mu vládla dynastia Hohenzollernovcov.

V súčasnosti je územie historickej dŕžavy rozdelené medzi Poľsko (Varmijsko-mazúrske vojvodstvo), Rusko (exkláva Kaliningradská oblasť) a Litvu (prevažne pobrežná časť Klaipedského kraja).

Dejiny dŕžavy

Založenie štátu Koncom roku 1510 bol mladý Albrecht Brandenburský zvolený za veľmajstra rádu nemeckých rytierov v Prusku. O dva roky neskôr bol slávnostne uvedený do Kráľovca (Königsberg). Dôvodom jeho voľby boli príbuzenské väzby s poľským kráľom Žigmundom I. Starým, jeho strýka. Medzi križiakmi a krakovským dvorom vtedy panovali od uzavretia druhého toruňského mieru v roku 1466 veľmi napäté vzťahy, v dôsledku čoho sa predstavitelia rádu sa domnievali, že by tak mohli prispieť k zlepšeniu ich geopolitických pomerov. To sa však ukázalo napokon bez úspechu, keďže ani vzťahy medzi Hohenzollernovcami a ich poľskými príbuznými boli stále konfliktné.

Albrecht sa ako veľmajster snažil bez úspechu o mierové vyrovnanie medzi rádom a poľským kráľom. Vypukla vojna, ktorá prebiehala v rokoch 1519 až 1521, pričom sa skončila pre obidve strany ich vyčerpaním a bez možnosti diplomatického vyrovnania. Preto sa Albrechtovi ako veľmajstrovi rádu podarilo vyriešiť kritickú situáciu svojráznym spôsobom. Roku 1525 prijal luteránsku reformáciu. Následne sekularizoval majetok rádu a stal sa svetským kniežaťom. V tejto funkcii zložil v mene seba a svojich nástupcov lénny hold poľskému kráľovi. Lénna závislosť vyjadrovala taktiež znak vojvodstva, na ktorom korunované písmeno „S“ odkazovalo na meno poľského kráľa Sigismunda (Žigmunda).

Roku 1553 sa narodil jeho syn a nástupca Albrecht Fridrich, ktorý sa po jeho smrti roku 1568 stal pruským vojvodom. Ten však v roku 1577 ochorel, čím potreboval regenta. Stal sa ním Juraj Fridrich Brandenburský z Brandenburska-Ansbachu, ktorý bol posledným mužským členom najstarších vetví dynastie.

Brandenbursko-Prusko Keďže pruský vojvoda Albrecht Fridrich bol bez mužských dedičov, zdedil po jeho smrti v roku 1618 vojvodstvo brandenburský kurfirst Ján Žigmund, ktorý sa už pred jeho skonom oženil s dcérou Annou Pruskou. Ján Žigmund však roku 1619 taktiež skonal. Panovnícky stolec zdedil ich syn a to Juraj Viliam.

Práve vtedy, keď sa roku 1618 brandenburskí šľachtici stali kurfirstami, bola vytvorená personálna únia medzi Brandenburskom a Pruskom, ktorá sa po čase vnútropoliticky ale aj geograficky zmenila na skutočnú úniu. Nová dŕžava niesla pomenovanie ako Brandenbursko-Prusko. Odvtedy už bola politika pruského vojvodstva obmedzená na duplicitnú s tou brandenburskou.

Dňa 19. septembra roku 1657 dosiahol kurfirst menom Fridrich Viliam I. Brandenburský (*1620†1688), prostredníctvom podpisu zmluvy z Wehlau to, že došlo k zániku lenného pomeru Brandenburska voči Poľsko-litovskému kráľovstvu. Koniec lénnej oddanosti bol napokon schválený dňa 3. mája roku 1660 po uzavretí Olivského mieru. Podľa mierovej zmluvy platila zásada, že v prípade vymretia dynastie Hohenzollernovcov na panovníckom tróne mohla poľská koruna naďalej využiť svoje staré práva na toto územie.

„Veľký kurfirst“ menom Fridrich Viliam I. Brandenburský, ktorý vládol v období rokov 1640 až 1688, využil po čase náročnú situáciu Poľsko-litovského kráľovstva, ktorého armády bojovali uprostred Veľkej severnej vojny (1700 až 1721) proti vojskám Švédskeho impéria. Vtedy ako diplomatický ale aj vojenský spojenec Ruského cárstva dosiahol skoncovanie svojich vazalských záväzkov.

Zánik štátu Dňa 18. januára roku 1701 sa potom jeho syn menom Fridrich III. vyhlásil v Kráľovci, so súhlasom poľského kráľa a rímsko-nemeckého cisára, „Kráľom v Prusku“ ako Fridrich I., čím všetky vazalské a poddanské väzby voči Poľsko-litovskému kráľovstvu boli vyhlásené za zaniknuté. Prvý pruský kráľ bol tiež posledný, ktorý hovoril plynule v poľskom jazyku. Jeho následníci na panovníckom tróne už hovorili plynule francúzsky a nemecky.

Vo vzniku Pruského kráľovstva síce územie pruského vojvodstva zohralo kľúčovú úlohu, lenže samo sa stalo už iba tou vedľajšou krajinou, ktorá bola odvtedy nazývaná ako Staré Prusko (Altpreußen), resp. po roku 1773 Východné Prusko (Ostpreußen; Prussia Orientalis), keďže za kráľovstvo boli považované súhrnne všetky dŕžavy brandenburských Hohenzollernovcov. Hlavným mestom nového kráľovstva sa stal Berlín, ktorý sa územne rozprestieral v Brandenbursku. Hohenzollernovci využili to, aby získali kráľovskú hodnosť, ktorá bola pre nich ešte skôr ako brandenburských markgrófov v rámci Svätej ríše rímskej takmer nedosiahnuteľná.

Zoznam pruských vojvodov Hohenzollernovci – vetva brandenbursko-ansbašská

Albrecht I. (15251568) Albrecht Fridrich (15681618)

Hohenzollernovci – brandenburskí kurfirsti

Ján Žigmund Brandenburský (16181619), manžel dcéry Albrechta Fridricha Juraj Viliam (16191640) Fridrich Viliam (16401688) Fridrich III. (16881701), od roku 1701 pruský kráľ (do 1713)

Pozri aj Hohenzollernovci Brandenbursko-Prusko Pruské kráľovstvo Zmluva z Wehlau

Iné projekty

Zdroj

Kategória:Zaniknuté štáty Európy Kategória:Zaniknuté monarchie Kategória:Dejiny Pruska