Proces so skupinou „Juraj Dlouhý a spol.“, inak aj „proces so skupinou velezradcov a špiónov v službách francúzskeho generálneho konzulátu v Bratislave“, alebo „Akcia Monako“ bol významný politický proces so špionážno-diplomatickým zameraním týkajúci sa francúzskeho generálneho konzulátu v Bratislave. Štátna bezpečnosť v rámci tzv. akcie „Akcie Monako“ plánovala odhaliť „protištátnu skupinu“ a skompromitovať francúzskych diplomatov v Bratislave. Začiatkom roku 1951 došlo k rozsiahlemu zatýkaniu, na ktoré nadväzovalo brutálne vyšetrovanie. Jeho výsledkom bolo zostavenie 11-člennej skupiny „velezradcov a špiónov v službách francúzskeho generálneho konzulátu v Bratislave“. Na rozdiel od procesu so Šefikom Kevičom a spol. neboli obžalovaní a súdení zahraniční občania, ale slovenskí zamestnanci francúzskeho konzulátu v Bratislave a ich spolupracovníci. Do čela skupiny boli postavení tajomník francúzskeho generálneho konzulátu v Bratislave Juraj Dlouhý a bývalý „veľkostatkár“ Vladimír Velecký. Obaja si 20. júna 1951 z úst predsedu senátu Štátneho súdu v Bratislave Karola Bedrnu vypočuli rozsudok smrti. Ďalší obžalovaní boli odsúdení na štyri doživotné tresty a päť dlhoročných rozsudkov odňatia slobody.

Predohra V roku 1947 začal Vladimír Velecký začal organizovať vo svojom byte v Bratislave stretnutia priateľov. Medzi nich patrili Ján Pavelčík (veľkoobchodník, nar. 1905), Ondrej Chlapík (vrchný strážmajster ZNB vo výslužbe, nar. 1895), Vladimír Bodický (bývalý hlavný veliteľ ZNB, nar. 1897), Karol Koch (chirurg, majiteľ sanatória, nar. 1890) a Viliam Radakovič (úradník, nar. 1905). Po februárovom prevrate roku 1948 začali debatovať o prípadnej zmene novo nastoleného politického zriadenia a ako proti nemu pracovať.

ONBRA Skupina začala zhromažďovať informácie o aktuálnych pomeroch na Slovensku, ktoré podpisovali skratkou „ONBRA“, t.j. Obrana národa Bratislava. Správy chceli odoslať do zahraničia a zároveň chceli od slovenských emigrantov získať inštrukcie pre ďalšiu prácu. Z tohto dôvodu nadviazali prostredníctvom dr. Kocha, ktorý bol osobným priateľom francúzskeho konzula Étienna Mandela Manacha, v jarných mesiacoch roku 1949 kontakt s francúzskym generálnym konzulátom v Bratislave. Prvotné rokovanie o vzájomnej spolupráci sa uskutočnilo na urologickej klinike Dr. Kocha na Hlbokej ulici, kde sa vicekonzul Maurice Michelot za sprievodu prekladateľa, konzulárneho tajomníka Juraja Dlouhého, stretol s Karlom Kochom. Dojednané bolo odosielanie špionážnych správ pre potreby francúzskej spravodajskej služby a nadviazanie spojenia so slovenskou politickou emigráciou vedenou Jurajom Slávikom. Správy skupiny ONBRA mal dr. Koch odovzdávať osobne Manachovi alebo Michelotovi, ktoré mal Dlouhý preložiť do francúzštiny a mali byť ako diplomatická pošta dopravené cez francúzske veľvyslanectvo v Prahe francúzskemu konzulovi vo Washingtone Pierru Basdevantovi, ktorý ich mal odovzdávať Jurajovi Slávikovi. Odpovede od Slávika potom boli dopravované rovnakou cestou späť na Slovensko. Zo správ Manach a Michelot vyberali pre Francúzsko dôležité informácie a tie odovzdávali francúzskej spravodajskej službe.

Spolupráca skupiny ONBRA a francúzskeho generálneho konzulátu trvala až do prelomu rokov 19501951. Odovzdané správy referovali napríklad o zlom stave hospodárstva na Slovensku, veľkej nespokojnosti obyvateľstva, odpore poľnohospodárskeho ľudu k zakladaniu JRD, perzekúcii katolíckeho kléru, dôsledkoch veľkého sucha na Slovensku, personálnych zmenách v československej armáde, uránových baniach v Jáchymove, o súdnom procese s Viliamom Žingorom. V listoch Jurajovi Slávikovi členovia skupiny ONBRA vysvetľovali svoju motiváciu k protikomunistickej činnosti: „Zostali sme verní myšlienke demokracie a neponížili sme sa pred komunistickými tvormi, aby sme zachránili svoje rodiny a iné osoby. Mnohí z nás boli zatknutí, uväznení alebo poslaní do pracovných táborov. Avšak my neustupujeme a neustúpime ani v budúcnosti a povedieme neúprosný boj.“ Podľa informácií získaných počas sledovania činnosti v roku 1950 ONBRA pôvodne hodlala vyvíjať obvyklú ilegálnu činnosť, t.j. vykonávanie teroristických akcií, diverzií a špionáže, rozširovanie protištátnych letákov a pod. Na pokyn Juraja Slávika sa však zatiaľ obmedzila iba na špionáž a akúsi prípravu budúcej politickej činnosti (napr. ako budú potrestaní po prevrate komunisti atď.).

Podľa Veleckého skupina po Jurajovi Slávikovi požadovala inštrukcie k ďalšej činnosti a pomoc pri obstaraní vecí potrebných pre ďalšiu činnosť: zbrane, vysielačky, fotoaparáty a peniaze. Skupina mala pripravených ľudí, ktorí by mohli po prevrate ihneď nastúpiť vedúce miesta v štátnom aparáte. Na žiadosť Juraja Slávika tiež údajne zostavili predbežný model vlády, ktorá mala byť dosadená po vykonaní prípadného politického prevratuViliam Radakovič mal zastávať post minister zahraničného obchodu, Vladimír Velecký ministra vnútra, Ján Pavelčík minister domáceho obchodu, Karol Koch minister školstva a zdravotníctva, Vladimír Bodický mal byť krajinským veliteľom četníctva. Menovaný mal tiež spoločne s Viliamom Radakovičom na jar roku 1950 zostaviť návrh novej ústavy ČSR, pričom ako nové štátne zriadenie navrhovali monarchiu alebo federatívnu republiku.

Zatknutie K vyzradeniu činnosti skupiny ONBRA došlo predovšetkým kvôli spolupráci s francúzskym generálnym konzulátom, ktorého pracovníci boli od marca 1949 pod intenzívnym dohľadom československých bezpečnostných úradov. V tom čase bol pri pokuse o nelegálne prekročenie československých štátnych hraníc zatknutý istý Viliam Kubo, ktorý pri výsluchu hovoril o osobe Vladimíra Veleckého, že by mal v spojení s francúzskym konzulátom vykonávať špionážnu činnosť. Vyšetrovatelia ŠtB začali činnosť konzulátu i Veleckého podrobne sledovať aj za pomoci dvoch tajných spolupracovníkovRoberta Štoska a jeho otca Karla Štoska, ktorí pracovali ako technickí zriadenci v službách konzulátu. Podarilo sa im získať kópie kľúčov konzulátu a od septembra 1949 do apríla 1951 vyniesli z konzulátneho trezoru stovky dokumentov, na základe ktorých Štátna bezpečnosť pripravila dve línie vyšetrovania. V prvej línii boli sledovaní Manach s Michelotom, v druhej línii bola sledovania sieť osôb na konzulát napojených, t.j. organizácia ONBRA. Spolupracovníkom Štoskovým sa podarilo získať asi 250 usvedčujúcich dokumentov a ďalších 50 dokumentov, ktoré dokazovali protikomunistickú činnosť skupiny ONBRA a jej kontakty na slovenskú emigráciu v USA.

Návrh na zatknutie siete okolo francúzskeho generálneho konzulátu v Bratislave bol podaný už 15. novembra 1950, no až 6. januára 1951 bol ako prvý zatknutý Juraj Dlouhý. Na základe jeho výpovede boli 7. januára 1951 pracovníkmi Krajského veliteľstva ŠtB Bratislava zatknutí aj Vladimír Velecký a jeho žena Mária Anna, Ján Pavelčík s manželkou Annou a Drahomíra Bláhová. 8. januára 1951 bol zatknutý Dr. Koch. V ďalších dňoch nasledovali Ondrej Chlapík, Vladimír Bodický, Rudolf Sklenář a Viliam Radakovič.

Proces Príprava procesu bola sťažená tým, že dokumentárny materiál nebolo možné použiť ako dôkaz, nakoľko bol získaný dôvernou cestou a ŠtB nechcela prezradiť ich vlastníctvo. Vyšetrovanie bolo vedené spätne. Výsluchy zatknutých boli riadené tak, aby protokolárne potvrdili všetky fakty obsiahnuté v tajných materiáloch. Boli nájdené aj samopaly s nábojmi, ktoré členovia skupiny ONBRA zhromažďovali.

Trestné oznámenie na skupinu jedenástich osôb podali 28. mája 1951 pracovníci KV ŠtB v Bratislave. Vladimír Velecký bol označený za veľkostatkára, zúrivého odpierača všetkého pokroku a zarytého nepriateľa všetkých výdobytkov pracujúceho ľudu ČSR.

Následne bola už 12. júna 1951 podaná Štátnou prokuratúrou v Bratislave obžaloba signovaná štátnym prokurátorom Jánom Feješom. Bolo do nej zahrnutých už spomínaných jedenásť osôb. Súdne pojednávanie prebehlo pred Štátnym súdom v Bratislave v dňoch 18.20. júna 1951. Predsedom senátu bol menovaný Karol Bedrna. Ako prísediaci sa rokovania zúčastnili Ján Andel, Václav Hamák, Koloman Krajčovič a František Murgaš. Okrem spomínaného štátneho prokurátora Feješa sa súdu ďalej zúčastnil štátny prokurátor Ján Rusko. Rozsudok Štátneho súdu v Bratislave uznal Veleckého vinným z trestného činu velezrady, pretože spoločne s Dr. Kochom a J. Pavelčíkom utvorili protištátne skupinu s krycím menom ONBRA a následne do jej činnosti aktívne zapájali ďalšie osoby. Ďalej bol Velecký uznaný vinným z trestného činu vyzvedačstva, pretože zbieral špionážne správy politického, vojenského a hospodárskeho charakteru a odovzdával ich cudzej moci. Vladimír Velecký a Juraj Dlouhý boli odsúdení na trest smrti a k ďalším vedľajším trestom. Karol Koch, Viliam Radakovič, Jozef Šlégl a Ján Pavelčík boli odsúdení na odňatie slobody na doživotie. Ostatné tresty sa pohybovali od 25 do 14 rokov žalára. Velecký a Dlouhý sa proti rozsudku odvolali.

Odvolacie pojednávanie prebehlo pred tribunálom Najvyššieho súdu v Prahe 24. augusta 1951 v justičnom paláci na Pankráci a odvolania Veleckého a Dlouhého boli zamietnuté. Juraj Dlouhý požiadal o udelenie milosti sám a v jeho mene tak urobila aj jeho manželka Alžbeta Dlouhá. O udelenie milosti prezidenta republiky za svojho otca požiadala aj dcéra Vladimíra Veleckého Soňa Kodajová. Tá žiadala o pomoc a možnosť osobného stretnutia aj prvú dámu Martu Gottwaldovú. Soňa Kodajová sa odpovede na svoj list nedočkala, napriek tomu sa podľa dochovaných archívnych dokumentov dostavila na Pražský hrad a znovu žiadala o stretnutie s prvou dámou, bolo jej však vysvetlené, že to nie je možné.

K žiadostiam o milosť sa postupne vyjadrovali jednotlivé súdne inštancie, ktoré prípad prejednávali - Štátny súd uviedol, že v prípade Veleckého udelenia milosti neodporúča, pretože ide o triedneho nepriateľa, ktorého činnosť bola značne nebezpečná a rozsiahla, v prípade Dlouhého žiadosť o milosť odporučil. Štátny prokurátor ani Najvyšší súd udelenie milosti pre Vladimíra Veleckého, ale ani pre Juraja Dlhého, neodporučili: „Obaja odsúdení sa dopustili najzávažnejších trestných činov namierených proti bezpečnosti republiky. V nenávisti k ľudovodemokratickému zriadeniu sa spojili so zradnou slovenskou emigráciou a vyzrádzali jej na účely západných vojnových imperialistických štváčov veľmi dôležité štátne tajomstvá. Do svojej zločineckej činnosti, v ktorej pokračovali po značne dlhú dobu, zapojili mnoho ďalších osôb. Ich vina môže byť odčinená iba skutočným výkonom spravodlivo uloženého absolútneho trestu.“

Popravy Vladimír Velecký a Juraj Dlouhý boli 8. novembra 1951 obesení na dvore Krajskej väznice v Bratislave. Na poprave boli prítomní sudca Karol Bedrna, prokurátor František Antl, zapisovateľka Adela Mejová, úradný lekár Rudolf Koronthály a veliteľ väznice Michal Bertalský.

Revízia procesu Krajský súd v Bratislave 22. novembra 1971 rozhodol, že trestné stíhanie proti všetkým odsúdeným v procese nazvanom „Juraj Dlouhý a spol.“ sa zastavuje. Týmto uznesením bol zrušený rozsudok Štátneho súdu v Bratislave z júna 1951 aj rozsudok Najvyššieho súdu v Prahe z augusta 1951. Krajský súd v Bratislave zastavenie trestného stíhania odôvodnil oznámením, že trestný čin vyzvedačstva, za ktorý bol Velecký odsúdený, právne prehodnotil 112 trestného zákona č. 86/1950 Zb., za ktorý je možné uložiť trest odňatia slobody v rozpätí od 3 mesiacov do 3 rokov, na ktorý sa vzťahuje amnestia prezidenta republiky z 9. mája 1968. Vladimírovi Veleckému a Jurajovi Dlouhému boli však krajským súdom vymerané tresty odňatia slobody na 5 rokov.

Uznesením Mestského súdu v Bratislave bol 13. februára 1991 podľa ustanovenia § 2 zákona č. 119/1990 Zb. zrušený už citovaný rozsudok Krajského súdu v Bratislave z novembra 1971 a Vladimír Velecký a Juraj Dlouhý boli plne rehabilitovaní.

V umení V roku 2025 nakrútil režisér Dušan Trančík dokudrámu „Akcia Monaco“ inšpirovanú udalosťami týkajúcimi sa procesu.

Poznámky

Referencie

Pozri aj Politické procesy na Slovensku Karol Bedrna

Kategória:Dejiny Slovenska Kategória:Dejiny práva