Otto Šimko (* 1. jún 1924, Topoľčany – † 10. február 2026) bol slovenský účastník SNP, svedok holokaustu a neskôr právnik a redaktor.
Život Narodil sa 1. júna 1924 v Topoľčanoch v rodine Artúra a Ireny Šimkových, jeho otec bol uznávaný židovský advokát, neskôr sudca. Väčšinu svojho detstva prežil v Nitre. Bol členom Hašomer Hacair, židovských skautov s veľmi silnou ľavicovou až komunistickou orientáciou.
Počas druhej svetovej vojny a Slovenského štátu sa prvýkrát s antisemitizmom stretol v škole, kedy ho presadili na iný koniec triedy. Po prijatí Židovského kódexu si po Šimka prišla do ich bytu v Nitre polícia, aby ho deportovali, no ten sa v tej dobe v byte nezdržiaval nezdržiaval, pretože pracoval pri kopaní kanála v Svätom Jure ako zaradenec židovského pracovného strediska. Jeho otec skončil vo väzení v Ilave, pretože bol sociálny demokrat. V roku 1942 bola celá Ottova rodina transportovaná do tábora v Žiline, odkiaľ mali putovať do koncentračného tábora, no vďaka falošným krstným listom, ktoré im vybavil Ottov strýc, sa mu vyhli a boli presunutí do pracovného tábora vo Vyhniach. V tábore boli desať mesiacov až kým nedostali rezortnú výnimku, ktorú im udelil vtedajší minister spravodlivosti Gejza Fritz. Usadili sa v Liptovskom Mikuláši kde Šimko pracoval ako knihviazač.
Počas Slovenského národného povstania pôsobil v 9. liptovskom partizánskom oddieli. Pri jednom z útokov sa oddelil od jednotky, keď pomáhal svojmu zranenému kamarátovi. Dopravil ho do Liptovského Mikuláša. V meste bol zatknutý a brutálne vypočúvaný políciou. Ochorel na svrab a tak nebol transportovaný do koncentračného tábora. Pri liečení v Palúdzke ušiel a neskôr sa skrýval v Nitre. Počas holokaustu prišiel o mladšieho brata Ivana, ktorý zomrel počas pochodu smrti z Osvienčimu do Sachsenhausenu.
Po skončení vojny sa presťahoval do Bratislavy, kde v roku 1949 absolvoval Právnickú fakultu Slovenskej univerzity (dnes Univerzita Komenského).Oto Šimko. In: Po štúdiu získal pracovné miesto na povereníctve sociálnej starostlivosti. Ako žid a politicky nespoľahlivý človek bol pre komunistický režim hrozbou a neskôr bol preradený do výroby a zbavený funkcie. Po presťahovaní sa do Martina prijal miesto sústružníka a krátko na to pozíciu vychovávateľa na učilišti, kde vydával cyklostylovaný časopis „Zálohy mieru“. V polovici 50. rokov sa vrátil do Bratislavy a v roku 1954 začal pracovať v redakcii denníka Smena ako zahraničnopolitický redaktor, keďže vedel po francúzsky, nemecky a anglicky. Ako redaktor mal výjazdnú doložku a cestoval do Afriky a Japonska. Po okupácii Československa a straníckych previerkach ho v roku 1971 vyhodili z redakcie. Následne sa venoval právu ako podnikový právnik a bol zamestnaný v stavebných závodoch v Bratislave, kde pod dohľadom ŠtB pôsobil až do svojho dôchodku.
Mal dcéru Dášu Šimonovú. Otto Šimko zomrel 10. februára 2026.
Ocenenia 2017: Cena Paměti národa, Post Bellum, Praha. 2025: Biela vrana za celoživotný prínos Podľa organizátorov ocenenia: „ako mladý muž sa so zbraňou v ruke postavil proti nacizmu počas Slovenského národného povstania. Bol kritikom komunistického režimu, ktorý ho považoval za nepriateľskú osobu a pripravil ho o prácu. Osud krajiny a sveta, v ktorom žije, mu nie je ľahostajný ani v jeho 101 rokoch. V rámci svojich možností sa zapája do verejnej diskusie a podporuje napadnutú Ukrajinu“.
Referencie
Externé odkazy Otto Šimko – príbeh pamätníka na webe Paměť národa Otto Šimko: Tisovo riešenie židovskej otázky na Slovensku bolo omnoho zločinnejšie, ako si myslíme – rozhovor v denníku SME (2025)
Kategória:Osobnosti z Topoľčian Kategória:Slovenskí právnici Kategória:Osobnosti SNP Kategória:Slovenské osobnosti židovského pôvodu Kategória:Preživší holokaust Kategória:Laureáti Bielej vrany Kategória:Absolventi Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave Kategória:Storoční ľudia