Prípad Ján Zeman a spol. alebo Akcia ATHOS bol zásah ŠtB proti skupinám protikomunistického odboja po zatknutí agentachodca Štěpána Gavendu a Miloša Zemánka vojenskou kontrarozviedkou 1. augusta 1948 na Wilsonovej vlakovej stanici v Prahe. Štátna bezpečnosť (ŠtB) v pomerne krátkom čase odhalila niekoľko na sebe nezávislých spravodajských sietí po celom území republiky a desiatky ich spolupracovníkov. Akciu s krycím názvom ATHOS realizovala ŠtB aj na Slovensku a v priebehu dvoch týždňov zatkla deväť osôb a rozložila dve skupiny pôsobiace na Myjave a v Považskej Bystrici. V polovici septembra podal prokurátor obžalobu a 6. októbra 1949 Štátny súd v Bratislave vyniesol v prípade 2 rozsudky smrti (zmiernené prezidentskou milosťou na doživotný trest odňatia slobody) a 6 trestov od 3 do 20 rokov. Anton Rašla, prokurátor v procese, v memoároch uvádza, že trestná činnosť v podobnom procese (s obvineným s iniciálkami J.Š.) bola vyprovokovaná zo strany ŠtB agentom provokatérom, a omilostenie na smrť odsúdených Jána Zemana a Viliama Šimka prisudzuje rovnakým okolnostiam.
Priebeh Kariéra agenta-chodca a prevádzača Štěpána Gavendu začala začiatkom apríla 1948, keď ho príslušníci ZNB v Chomutove zatkli a vyšetrovali pre podozrenie z napomáhania neodsunutým Nemcom k ilegálnej emigrácii. Gavenda pre trestom ušiel do Nemecka. Tam sa začal venovať prevádzaniu osôb a pašovaniu. Keď koncom októbra 1948 previedol cez hranice bývalého armádneho dôstojníka Františka Bogataja, ten ho 10. novembra 1948 zoznámil s bývalým majorom čs. armády a spolupracovníkom americkej spravodajskej služby Rudolfom Drbohlavom. Američania Gavendu oslovili na spravodajskú spoluprácu a Gavenda ponuku prijal. V priebehu niekoľkých mesiacov získal spravodajské kontakty v Myjave a v Považskej Bystrici.
Myjavská skupina – Ján Zeman Spravodajská skupina pôsobiaca v oblasti Myjavy vznikla na jar roku 1949 v kontexte politických zmien po februárovom prevrate 1948 v Československu. Vo februári 1949 previedol Štěpán Gavenda do zahraničia Nikolaja Pátka, bývalého tlačového atašé československého veľvyslanectva v Sofii, ktorý nesúhlasil s nastupujúcim komunistickým režimom. Pátek následne počas pobytu v utečeneckom tábore v Nemecku odporučil na spravodajskú činnosť svojho švagra Jána Zemana z Myjavy.
Ján Zeman (nar. 1923) pracoval ako vedúci konštrukčného oddelenia v Považské strojárne, národný podnik, závod Myjava. Krátko po februári 1948 vystúpil z Komunistickej strany Slovenska pre nesúhlas s jej politikou. V marci 1949 ho Gavenda kontaktoval a odovzdal mu Pátkove listy s inštrukciami, šifrovacím kľúčom a pokynmi na zriadenie tzv. mŕtvej schránky. Zeman pôsobil pod krycím menom „Zeus“.
V priebehu roku 1949 Zeman vybudoval viacero mŕtvych schránok v okolí Myjava, vrátane lokality smerom na obec Krajné a na moravskú hranicu. Prostredníctvom šifrovaných správ poskytoval podrobné informácie o personálnom stave závodu, výrobe zbrojárskych výrobkov, materiálovom zabezpečení, závodnej milícii, ako aj o náladách robotníkov a plnení výrobného programu v období február – apríl 1949.
Do činnosti Zeman zapojil aj ďalšie osoby vrátane manželky Oľgy Zemanovej a kolegov Pavla Haruštiaka (ten mal získať spolupracovníkov v závode v Starej Turej, no podľa výpovede J. Zemana nezískal nikoho) a Martina Kavického, bývalého veliteľa 2. čs. partizánskej brigády J. V. Stalina počas Slovenského národného povstania a člena Zväzu ľudových protifašistických bojovníkov. Kavický však spoluprácu prerušil z obáv pred sledovaním, napriek tomu bol zatknutý Štátnou bezpečnosťou 29. júla 1949 v rámci prípadu s krycím názvom „Myjava“.
Ďalším osloveným spolupracovníkom bol Ing. Mojmír Freund, pracovník závodu a člen KSS, ktorý bol dlhodobo sledovaný pre politickú nespoľahlivosť a zatknutý už 19. júla 1949. Prípad „Myjava“ sa tak stal súčasťou širších represívnych zásahov ŠtB proti podozreniam z hospodárskej a politickej špionáže na Slovensku po roku 1948.
Považská Bystrica – Viliam Šimko Na jar roku 1949 sa začala formovať spravodajská skupina aj v Považskej Bystrici, nadväzujúca na ilegálne siete vytvárané po komunistickom prevrate vo februári 1948. Jednou z kľúčových postáv bol Ján Nevola, pochádzajúci z Považia, ktorého Štěpán Gavenda spoznal v utečeneckom tábore v Nemecku. Koncom roku 1948 Gavenda opakovane navštívil Slovensko, kde kontaktoval Nevolovu manželku a raz dokonca za ňou Nevolu previedol cez štátne hranice.
Začiatkom roku 1949 sa prostredníctvom Jána Nevolu Gavenda spojil s Antonom Čermákom, tajomníkom podnikového riaditeľstva Považských strojární, n. p., v Považskej Bystrici. V polovici marca 1949 Gavenda Čermáka previedol do zahraničia. Spolu s ním mal odísť aj Viliam Šimko (nar. 1911), vedúci drôtovne POS a predseda závodnej organizácie Demokratickej strany, avšak z finančných a rodinných dôvodov napokon na Slovensku zostal.
Pred odchodom do Nemecka zanechal Anton Čermák u Šimkovej manželky obálku na krycie meno „Kozák“, obsahujúcu spravodajské inštrukcie, šifrovací kľúč a pokyny na zriaďovanie mŕtvych schránok. Koncom marca 1949 odovzdal Gavenda Šimkovi list od Čermáka z utečeneckého tábora so žiadosťou o spoluprácu. Šimko však postupoval mimoriadne opatrne, spočiatku odmietal aktívnu činnosť a správy poskytoval len ústne počas osobných stretnutí.
V máji 1949 získal Šimko ako spolupracovníka Pavla Kusendu, technického úradníka Škodove závody, n. p., v Dubnici nad Váhom, ktorý pod krycím menom „Horák“ zhromažďoval informácie o výrobe munície a zbraní. Kusenda sa pokúsil zapojiť dvoch ďalších kolegov, no Ondrej Pavela odmietol, iba Jaroslav Škoula (nar. 1909) poskytol údaje o výrobe sústruhov.
Šimko sa niekoľkokrát neúspešne zverbovať na spoluprácu inšpektora drôtovne v Bohumíne Jaroslava Rambouska. Odovzdal list na meno „Achilles“ od Štěpána Gavendu s inštrukciami a šifrovacím kľúčom. List si Rambousek nechal, no spoluprácu odmietol.
Prípad „ATHOS“ na Slovensku Represívne zásahy proti spravodajskej sieti označovanej ako skupina „Ján Zeman a spol.“ vyvrcholili v lete roku 1949. Tri dni po zadržaní Štěpána Gavendu v Prahe zatkli príslušníci ŠtB vo štvrtok 4. augusta 1949 v Bratislave Jána Zemana. Nasledujúci deň bol zadržaný aj Viliam Šimko. Na základe ich výpovedí boli 8. augusta 1949 zatknutí Oľga Zemanová a Pavol Kusenda a 10. augusta aj Jaroslav Škoula. O týždeň neskôr zatkli príslušníci ZNB v Dubnici nad Váhom Ondreja Pavelu.
Už od 19., resp. 29. júla 1949 boli vo väzbe Mojmír Freund a Martin Kavický, pôvodne zadržaní v súvislosti s prípadom „Myjava“ a kontaktmi na prenasledovaného partizánskeho veliteľa Viliama Žingora. Dňa 13. augusta 1949 boli obaja prevezení do Krajskej súdnej väznice v Bratislave a začlenení do skupiny „J. Zeman a spol.“.
Vyšetrovanie pokračovalo s vysokou intenzitou. Dňa 16. augusta 1949 odovzdalo Veliteľstvo 4. vojenskej oblasti v Bratislave ŠtB dôkazné materiály, vrátane šifrovacích kľúčov, pokynov zo zahraničia a dokumentov súvisiacich s obsluhou mŕtvych schránok. Medzi dôkazy patrili aj tri súčiastky delostreleckej munície. Na základe výpovede Pavla Kusendu bola 17. augusta 1949 zatknutá aj Emília Šimková. Už 22. augusta 1949 vypracovala ŠtB trestné oznámenie na deväťčlennú skupinu pre vyzvedačstvo a ohrozovanie obrany republiky.
Štátna prokuratúra v Bratislave podala 13. septembra 1949 obžalobu na Štátny súd. Prokurátor Anton Rašla obžaloval hlavných aktérov z trestného činu vyzvedačstva, Ondreja Pavelu z neoznámenia trestného činu a Emíliu Šimkovú z neoznámenia trestného činu a napomáhania k trestnému činu vyzvedačstva.
Hlavné pojednávanie sa konalo 6. októbra 1949 v Bratislave. Senátu predsedal Dr. Vojtech Gemeiner, verejnosť bola z dôvodu štátneho tajomstva vylúčená. Ján Zeman vo výpovedi opísal spoluprácu so Štěpánom Gavendom, ktorý mu mal ponúknuť spravodajskú činnosť pre americkú spravodajskú službu. Zeman tvrdil, že poskytované informácie nepovažoval za tajné, odmietol akúkoľvek finančnú odmenu a vyjadril obavu, že v prípade odmietnutia spolupráce budú v USA prenasledovaní jeho rodičia.
Oľga Zemanová podľa výpovede pomáhala manželovi so šifrovaním a vyhľadaním miesta pre mŕtvu schránku. V jednom prípade vyzdvihla správu z mŕtvej schránky sama. Komponenty munície, ktoré pripravil Ján Zeman, uschovala v pivnici a neskôr ich preniesla k starým rodičom Jána Zemana, pretože tento ich už nechcel odovzdať.
Podľa výpovede Ing. Freunda ho J. Zeman požiadal o dôverný rozhovor. Dovtedy sa stýkali iba úradne a ich vzťah bol odmeraný. Freund sa domnieval, že pôjde o intervenciu. Prípadnú emigráciu odmietol.
Martin Kavický pri výpovedi pred súdom priznal prísľub dodávania správ a informácií o počte zamestnancov podniku v Myjave. Rozpor medzi zápisnicou z vyšetrovania a výpoveďou pred súdom v časti o informáciách týkajúcich sa farebných kovov odôvodnil vyhrážaním na Krajskom veliteľstve ŠtB. Ján Zeman pri konfrontácii vypovedal, že Kavický vzhľadom na jeho pracovné zaradenie nemohol byť zdrojom, aký by potreboval. Náhodne mu prezradil počet prihlášok do závodnej milície a podľa jeho slov približný počet zamestnancov vedel tiež.
Pavol Kusenda mal súhlasiť so spoluprácou z dôvodu finančnej tieseň a z rovnakého dôvodu ponúkol túto možnosť Jaroslavovi Škoulovi. Ondrej Pavela odmietol Kusendovu ponuku ako provokáciu a na celú vec zabudol.
Viliam Šimko svoju činnosť zdôvodňoval strachom z vojnového konfliktu a úmyslom dostať sa do zámoria, kde nehrozí nebezpečenstvo vojny.
Znalecký posudok príslušníkov ŠtB dospel k záveru, že Gavenda vybudoval na Slovensku rozsiahlu spravodajskú sieť zameranú najmä na podniky zbrojnej výroby a získané informácie označil za významné štátne tajomstvo.
Rozsudok Senát uznal vinným: Jána Zemana zo zločinu vyzvedačstva podľa § 5 ods. 1, kvalifikovaného podľa § 5 ods. 2 písm. b, c, d, e zákona čís. 231/1948 Zb., a odsúdil ho na trest smrti, Oľgu Zemanovú zo zločinu vyzvedačstva podľa § 5 ods. 1 zákona čís. 231/1948 Zb., a odsúdil ju na nepodmienečný trest odňatia slobody vo výške štrnásť rokov Pavla Kusendu zo zločinu vyzvedačstva podľa § 5 ods. 1, kvalifikovaného podľa § 5 ods. 2 písm. b, d, e zákona čís. 231/1948 Zb., a odsúdil ho na nepodmienečný trest odňatia slobody vo výške dvadsať rokov, Viliama Šimka zo zločinu vyzvedačstva podľa § 5 ods. 1, kvalifikovaného podľa § 5 ods. 2 písm. b, d, e zákona čís. 231/1948 Zb., a odsúdil no na trest smrti, Emíliu Šimkovú zo zločinu nápomoci k vyzvedačstvu podľa § 69 ods. 2 Trestného zákona a § 5 ods. 1 zákona čís. 231/1948 Zb., a odsúdil ju na nepodmienečný trest odňatia slobody vo výške štyri roky, Jaroslava Škoulu zo zločinu vyzvedačstva podľa § 5 ods. 1, kvalifikovaného podľa § 5 ods. 2 písm. b, d zákona čís. 231/1948 Zb., a odsúdil ho na nepodmienečný trest odňatia slobody vo výške dvadsať rokov. Ing. Mojmíra Freunda zo zločinu neoznámenia trestného činu podľa § 35 ods. 2 zákona čís. 231/1948 Zb., a odsúdil ho na nepodmienečný trest odňatia slobody vo výške tri roky, Martina Kavického zo zločinu vyzvedačstva podľa § 5 ods. 1, kvalifikovaného podľa § 5 ods. 2 písm. b zákona čís. 231/1948 Zb. a odsúdil ho na nepodmienečný trest odňatia slobody vo výške pätnásť rokov.
Rozsudkom v politickom procese „Ján Zeman a spol.“ boli navyše všetkým odsúdeným odňaté občianske práva na desať rokov a volebné právo na tri roky. Jánovi a Oľge Zemanovcom, Viliamovi a Emílii Šimkovcom, Pavlovi Kusendovi, Martinovi Kavickému a Jaroslavovi Škoulovi bol uložený peňažitý trest 30 000 Kčs a trest prepadnutia celého majetku. Ondrej Pavela bol spod obžaloby oslobodený.
Pri rozhodovaní o treste smrti hlasovali proti jeho uloženiu sudcov Jozef Sluka a Mstislav Dub, ktorí poukazovali na priznanie obžalovaných a na zahraničné precedensy. Senát 7. októbra 1949 odporučil udelenie milosti, no Najvyšší súd tresty 3. apríla 1950 potvrdil.