Ptolemaios V. Epifanes Eucharistos ( – „Ptolemaios Zjavený, Dobrotivý“; * 210 pred Kr. – † september 180 pred Kr.) bol piaty kráľ a faraón ptolemaiovského Egypta. Vládol v rokoch 204 až 180 pred Kr. Jeho panovanie sa začalo v detstve pod kontrolou neschopných regentov a bolo poznačené piatou sýrskou vojnou, stratou zahraničných území a rozsiahlou domácou vzburou pôvodných Egypťanov. Jeho najznámejším odkazom je Rosettská doska, vydaná pri príležitosti jeho korunovácie.
Ptolemaios V., syn Ptolemaia IV. a Arsinoé III., zdedil trón ako päťročný po tom, čo jeho rodičia zomreli za podozrivých okolností. Nový regent Agathokles bol všeobecne nenávidený a v roku 202 pred Kr. ho zvrhla revolúcia. Séria nasledujúcich regentov sa však ukázala ako neschopná a kráľovstvo ostalo paralyzované. Seleukovský kráľ Antiochos III. Veľký a macedónsky kráľ Filip V. využili slabosť ríše a rozpútali piatu sýrsku vojnu (202 – 196 pred Kr.), v ktorej Ptolemaiovci stratili všetky územia v Malej Ázii a Levante, ako aj vplyv v Egejskom mori. Súčasne čelil Ptolemaios V. rozsiahlemu egyptskému povstaniu (206 – 185 pred Kr.), ktoré viedli samozvaní faraóni Hóronnófris a Anchónnófris, čo viedlo k strate väčšiny Horného Egypta.
Ptolemaios V. dosiahol plnoletosť v roku 196 pred Kr. a bol korunovaný za faraóna v Memfise, čo pripomína slávna Rosettská doska. Následne uzavrel mier s Antiochom III. a v roku 194/193 pred Kr. sa oženil s jeho dcérou Kleopatrou I. Ptolemaiovské sily postupne znovudobyli juh krajiny a v roku 186 pred Kr. získali plnú kontrolu nad Horným Egyptom. V posledných rokoch života plánoval Ptolemaios V. novú vojnu so Seleukovcami, no tieto plány prerušila jeho náhla smrť v roku 180 pred Kr., pričom sa predpokladá, že bol otrávený dvoranmi obávajúcimi sa nákladov na vojnu.
Jeho vláda znamenala výrazný nárast vplyvu dvoranov a egyptskej kňazskej elity v politickom živote, čo bol vzorec, ktorý pretrval až do konca existencie kráľovstva. Zároveň znamenala kolaps ptolemaiovskej moci v širšom Stredomorí, čo podľa amerického historika Arthura Ecksteina vyvolalo krízu, ktorá viedla k neskoršiemu rímskemu ovládnutiu východného Stredomoria.
Pôvod a mladosť Ptolemaios V. bol jediným dieťaťom Ptolemaia IV. a jeho sestry a manželky Arsinoé III. Dvojica sa dostala k moci pomerne mladá a antická historiografia si Ptolemaia IV. pamätá ako panovníka oddávajúceho sa luxusu a obradom, zatiaľ čo vládu v Egypte prenechal dvom dvoranom, Sósibiovi a Agathokleovi (bratovi kráľovej milenky Agathokleie). V ranej fáze svojej vlády Ptolemaios IV. úspešne odrazil útok Seleukovskej ríše v štvrtej sýrskej vojne (219 – 217 pred Kr.), čím zabránil Antiochovi III. zmocniť sa Koilé Syrie (z gr. „Hlboká Sýria“; strategická oblasť zahŕňajúca južnú Sýriu, Palestínu a Feníciu). Neskoršie obdobie jeho vlády však bolo narušené povstaniami pôvodných Egypťanov. Medzi rokmi 206 a 205 pred Kr. stratil Ptolemaios IV. kontrolu nad Horným Egyptom v prospech faraóna Horónnófrisa.
Ptolemaios V. sa narodil v roku 210 pred Kr., pravdepodobne 9. októbra. Krátko nato, zrejme 30. novembra, bol vyhlásený za spoluvládcu svojho otca.Dekrét z Rosetty uvádza oficiálne narodeniny Ptolemaia V. na 30. mesore (čo v roku 210 pred Kr. pripadlo na 9. október). Keďže ide o dátum významného egyptského sviatku, niektorí učenci spochybňujú, či išlo o skutočný deň narodenia. Ten istý dekrét uvádza v hieroglyfickom texte dátum nástupu na trón 17. faofi (30. november 210 pred Kr.), ale v démotickom texte 17. mecheir (29. marec 209 pred Kr.). Ludwig Koenen navrhol, že 30. mesore bol v skutočnosti dátumom Ptolemaiovho nástupu k moci: . V júli alebo auguste roku 204 pred Kr., keď mal Ptolemaios len päť rokov, jeho otec aj matka zomreli za záhadných okolností. Zdá sa, že v paláci vypukol požiar, pri ktorom zahynul Ptolemaios IV., nie je však jasné, či v plameňoch zahynula aj Arsinoé III., alebo bola zavraždená až následne, aby sa jej zabránilo v prevzatí regentstva.
Obdobie regentstiev
Regentstvo Agathokla (204 – 203 pred Kr.) Po smrti kráľovského páru uplynul istý čas (pravdepodobne týždeň), počas ktorého Sósibios a Agathokles držali ich úmrtie v tajnosti. Ešte pred septembrom 204 pred Kr. boli v kráľovskom paláci zhromaždení dôstojníci armády a kráľovská garda. Sósibios oznámil smrť panovníkov, predstavil mladého Ptolemaia V. ako nového kráľa a na hlavu mu založil diadém. Zároveň prečítal údajnú závet Ptolemaia IV., ktorá ustanovila Sósibia a Agathokla za regentov a zverila chlapca do osobnej starostlivosti milenky zosnulého kráľa, Agathokleie, a jej matky Oinanthé. Historik Polybios považoval tento závet za podvrh vytvorený samotnými regentmi a moderní bádatelia sa s týmto názorom stotožňujú. Po tejto udalosti sa už Sósibios v prameňoch nespomína (predpokladá sa jeho smrť), čím Agathokles zostal v čele štátu sám.
Agathokles podnikol kroky na upevnenie režimu. Vojakom v Alexandrii vyplatil dvojmesačný žold a popredných aristokratov vyslal na diplomatické misie do zahraničia, aby si zabezpečil uznanie nástupníctva u cudzích mocností a zároveň sa zbavil domácich rivalov. Filammón, ktorý mal vykonať vraždu Arsinoé III., bol poslaný do Kyrény ako guvernér. Pelops, miestodržiteľ Cypru, bol vyslaný k Antiochovi III., aby ho požiadal o rešpektovanie mieru. Ptolemaios, syn Sósibia, cestoval k macedónskemu kráľovi Filipovi V. s cieľom dohodnúť spojenectvo a prípadný sobáš Ptolemaia V. s jednou z jeho dcér. Ptolemaios z Megalopolis bol vyslaný do Ríma, pravdepodobne hľadať podporu proti Seleukovcom.Polybios 15.25.11-13
Tieto misie však zlyhali. V priebehu nasledujúceho roka Antiochos III. obsadil ptolemaiovské územia v Kárii (vrátane mesta Amyzon) a koncom roka 203 pred Kr. uzavrel s Filipom V. tajnú dohodu o rozdelení egyptských dŕžav.Polybios 15.20, 16.1.9, 16.10.1; Titus Livius Ab Urbe Condita 31.14.5 Očakávala sa vojna. Agathokles preto vyslal Skopasa z Aitólie do Grécka verbovať žoldnierov, hoci Polybios tvrdí, že jeho skutočným cieľom bolo nahradiť pravidelné egyptské vojsko žoldniermi lojálnymi výhradne jeho osobe.Polybios 15.25.16-19
Alexandrijská revolúcia (203 – 202 pred Kr.) náhľad|Ptolemaiovská ríša v roku 200 pred Kr. po boku susedných mocností Agathokles a jeho sestra Agathokleia boli nepopulárni už pred smrťou Ptolemaia IV. Nenávisť verejnosti sa vystupňovala po podozreniach z vraždy kráľovnej Arsinoé III. a sérii mimosúdnych popráv popredných dvoranov. Opozícia sa sformovala okolo postavy Tlepolema, generála veliaceho strategickému mestu Pelusium. V októbri 203 pred Kr. zvolal Agathokles palácovú gardu a armádu, aby si vypočuli proklamáciu pred kráľovskou korunováciou, no zhromaždení vojaci ho začali urážať a regent len tesne unikol smrti.Polybios 16.25.20-27.3
Krátko nato dal Agathokles zatknúť Moiragena, člena kráľovskej telesnej stráže, pre podozrenie z kontaktov s Tlepolemom. Moiragenovi sa však podarilo ujsť a presvedčil armádu k otvorenej vzbure. K povstaniu sa pridali aj alexandrijské ženy po incidente s matkou regentov v Chráme Demeter. Dav obľahol palác a žiadal vydanie mladého kráľa. Ptolemaios V., vtedy sedemročný, bol vzatý z opatery Agathokla a predstavený ľudu na koni na mestskom štadióne. Na nátlak davu musel mladý kráľ súhlasiť s popravou vrahov svojej matky. Agathokles a celá jeho rodina boli následne odvlečení na štadión a zlynčovaní davom.Polybios 15.27-34
Tlepolemos dorazil do Alexandrie okamžite po týchto udalostiach a bol vymenovaný za regenta. Verejná mienka sa však čoskoro obrátila aj proti nemu, pretože bol považovaný za neschopného správcu, ktorý trávil priveľa času pitím s vojakmi a rozplytval štátne prostriedky. V zime roku 202 pred Kr. ho vo funkcii nahradil Aristomenes z Alyzeie, člen telesnej stráže, ktorý sa zaslúžil o záchranu mladého kráľa počas revolúcie.
Piata sýrska vojna (202 – 196 pred Kr.) vľavo|náhľad|175x175px|Seleukovský kráľ Antiochos III. Veľký vľavo|náhľad|175x175px|Macedónsky kráľ Filip V.
Seleukovský kráľ Antiochos III. využil oslabenie Egypta na odplatu za porážku v predchádzajúcej vojne. V roku 202 pred Kr. vtrhol do Koilé Syrie a dobyl Damask. Egyptský guvernér Ptolemaios (menovec kráľa) zradil a prešiel na stranu Seleukovcov, čím im odovzdal rozsiahle územia Palestíny. Súčasne macedónsky kráľ Filip V. napadol ptolemaiovské dŕžavy v Malej Ázii a v Trákii, čo viedlo k zásahu Ríma a začiatku druhej macedónskej vojny.
Egyptský generál Skópas z Aitólie síce v zime 201/200 pred Kr. dočasne znovudobyl časť Palestíny, no v roku 200 pred Kr. ho Antiochos III. drvivo porazil v bitke pri Paneione. Skópas bol obľahnutý v Sidone, kde v lete 199 pred Kr. kapituloval. Antiochos III. počas roku 198 pred Kr. upevnil svoju moc nad Júdeou, ktorá sa už nikdy nevrátila pod ptolemaiovskú správu. V nasledujúcom roku Antiochos dobyl aj zvyšné ptolemaiovské mestá v Kilikii, Lýkii a Iónii, vrátane dôležitého Efezu.
Egyptské povstanie (204 – 196 pred Kr.)
V posledných rokoch vlády Ptolemaia IV. vypukla v Hornom Egypte vzbura pod vedením domorodého faraóna Hóronnforisa (Hugronafor), pričom Téby boli stratené v novembri 205 pred Kr. Tento konflikt pokračoval počas vnútorných bojov v ranej vláde Ptolemaia V. aj počas piatej sýrskej vojny. Koncom roka 199 pred Kr. Hórónnforisa nahradil (alebo si zmenil meno na) Ankhvennefer (gr. Chaonnófris).
Krátko nato Ptolemaios V. spustil masívne južné ťaženie, v auguste 199 pred Kr. obľahol Abydos a od konca roka 199 pred Kr. do začiatku roka 198 pred Kr. opäť ovládol Téby. Nasledujúci rok sa však v delte Nílu sformovala druhá skupina povstalcov, ktorí dobyli mesto Lykopolis (neďaleko Busirisu). Po obliehaní ptolemaiovské sily mesto znovudobyli. Vodcovia rebelov boli odvedení do Memfisu a 26. marca 196 pred Kr. verejne popravení počas slávností korunovácie Ptolemaia V. za faraóna.
Samostatná vláda
Korunovácia a Rosettská doska náhľad|Dekrét z Memfisu vytesaný na slávnej Rosettskej doske Okolo októbra alebo novembra 197 pred Kr. guvernér Cypru, Polykratés z Argosu, zariadil v Alexandrii vyhlásenie Ptolemaia V. za dospelého (obrad anacleteria), hoci mal len trinásť rokov. Polybios uvádza, že dvorania verili, že kráľovstvo získa stabilitu, ak bude známe, že kráľ prevzal samostatné riadenie vlády. 26. marca 196 pred Kr. bol v Memfise korunovaný veľkňazom boha Ptaha. Polykratés sa stal hlavným ministrom a bývalý regent Aristomenes bol v nasledujúcich rokoch prinútený spáchať samovraždu.
Deň po korunovácii vydal snem kňazov z celého Egypta tzv. Memfiský dekrét, ktorý bol vytesaný na stély (zachovali sa dve: stéla z Nubayrah a slávna Rosettská doska). Dekrét chváli dobrodenia Ptolemaia V., spomína jeho víťazstvo nad rebelmi pri Lykopoli a oslobodzuje egyptské chrámy od viacerých daní. Tento krok sa interpretuje buď ako odmena kňazom za ich podporu kráľa proti rebelom, alebo podľa Günthera Hölbla ako dôkaz narastajúcej moci kňazstva, na ktorého podporu sa kráľ musel čoraz viac spoliehať.
Mier s Antiochom III. vpravo|náhľad|Moderné zobrazenie kráľovnej Kleopatry I. Potom, čo Rimania v roku 197 pred Kr. porazili Filipa V. v bitke pri Kynoskefalách, obrátili svoju pozornosť na Antiocha III. Rímsky vyslanec Lucius Cornelius Lentulus žiadal, aby Antiochos vrátil Ptolemaiovi V. všetky dobytú územia. Antiochos však oznámil, že už začal mierové rokovania priamo s Egyptom. Mier bol spečatený zasnúbením Ptolemaia s Antiochovou dcérou Kleopatrou I. Syrou. Svadba sa konala v zime 194/193 pred Kr. v Rafii – na mieste, kde kedysi Ptolemaios IV. uštedril Antiochovi drvivú porážku, čo malo teraz symbolizovať nové rozdelenie moci v prospech Seleukovcov.
Koniec egyptského povstania (196 – 185 pred Kr.)