Eumenes II. (; * pred 221 pred Kr. – † 158 pred Kr.) bol kráľ Pergamonu z dynastie Attalovcov, ktorý vládol v rokoch 197 až 158 pred Kr. Patril k najvýznamnejším panovníkom helenistického obdobia. Ako verný spojenec Rímskej republiky výrazne prispel k porážke seleukovského kráľa Antiocha III. Veľkého. Následný mier z Apameie (188 pred Kr.) znamenal pre jeho ríšu bezprecedentný územný rozmach, kedy pod jeho správu pripadla takmer celá seleukovská Malá Ázia až po pohorie Taurus.
Za jeho vlády dosiahlo Pergamské kráľovstvo vrchol svojej moci, kultúrneho i hospodárskeho rozkvetu. Eumenes II. nechal vybudovať monumentálny Pergamský oltár, založil slávnu pergamskú knižnicu (druhú najväčšiu po alexandrijskej) a bol štedrým mecenášom gréckych kultúrnych centier ako Atény, Delfy či Rhodos.
Život
Pôvod a raná vláda Bol najstarším synom kráľa Attala I. a jeho manželky Apollónis. Mal troch bratov – Attala, Filaitara a Athénaia, ktorí mu boli počas celej vlády lojálni. Politickú kariéru začal v roku 197 pred Kr. ako spoluvladár svojho otca. Po jeho náhlom úmrtí v tom istom roku prevzal samostatnú vládu a nadviazal na otcovu pro-rímsku zahraničnú politiku.HANSEN, Esther V. The Attalids of Pergamon. 2. vyd. Ithaca, New York : Cornell University Press, 1971. ISBN 0-8014-0615-3. s. 70–72.
Jeho postavenie v prvých rokoch bolo neisté. Hoci bol Rím po porážke Filipa V. dominantnou silou, vyhlásenie slobody gréckych miest rímskym veliteľom Flamininom obmedzilo pergamský vplyv. Eumenesovi sa však podarilo udržať strategické ostrovy Aigina a Andros.Polybios, Historia 18, 47, 10. V roku 195 pred Kr. vojensky podporil rímske ťaženie proti spartskému kráľovi Nabidovi. Z podielu na získanej koristi financoval dary pre svätyňu bohyne Atény Níkéforos v Pergamone.Titus Livius, Ab urbe condita 34, 26; 34, 35.
Aliancia s Rímom proti Antiochovi III. Okolo roku 195 pred Kr. sa seleukovský kráľ Antiochos III. pokúsil Eumena II. diplomaticky izolovať. Ponúkol mu za manželku jednu zo svojich dcér výmenou za spojenectvo a vrátenie území, ktoré predtým Pergamonu odňal. Eumenes II., na rozdiel od kráľov Kappadokie či Egypta, túto ponuku po porade s bratmi odmietol.Appianos, Syriake 5, 18-20. Rozhodol sa pre riskantnú, ale strategicky prezieravú politiku: veril, že víťazstvo Ríma v blížiacom sa konflikte mu prinesie postavenie suverénneho vládcu, zatiaľ čo v seleukovskom systéme by zostal iba vazalom.GRAINGER, John D. The Roman War of Antiochos the Great. Leiden : Brill, 2002. ISBN 90-04-12840-9. s. 109.
Úloha v rímsko-sýrskej vojne V roku 192 pred Kr. sa Eumenes II. aktívne zapojil do záverečnej fázy vojny proti Nabidovi. V tom istom roku vyslal svojho brata Attala do Ríma, aby senát varoval pred narastajúcou hrozbou: Antiochos III. prekročil so svojou armádou Hellespont a pripravoval sa na spojenectvo s Aitólmi. Rím vyjadril Eumenovi i jeho bratovi vďaku a prisľúbil im ďalšiu podporu.Titus Livius, Ab urbe condita 35, 23, 10; MAREK, Christian. Geschichte Kleinasiens in der Antike. München : C. H. Beck, 2010. ISBN 978-3-406-59853-1. s. 287. Tesne pred vypuknutím otvorenej vojny sa Eumenes plavil k Chalkide na ostrove Eubója, aby ju chránil pred Aitólmi. Hoci mesto nakoniec padlo do rúk Antiocha III., Eumenesovi sa podarilo udržať strategickú prítomnosť v oblasti a koordinovať postup s rímskym veliteľom Flamininom.Livius, Ab urbe condita 35, 39; 35, 46.
V roku 191 pred Kr., po porážke Antiocha III. v bitke pri Termopylách, sa Eumenes spojil s rímskou flotilou admirála Gaia Livia Salinatora. Spoločnými silami dosiahli na jeseň toho istého roku dôležité víťazstvo v námornej bitke pri Koryku, kde pergamské loďstvo tvorilo podstatnú časť spojeneckých síl.Livius, Ab urbe condita 36, 42-45; Appianos, Syriake 22. V nasledujúcom roku pokračoval v podpore rímskych operácií pri Hellesponte a na Samose. Keď Antiochos III. navrhol mierové rokovania, Eumenes II. ich rázne odmietol. Obával sa totiž, že predčasný mier by ponechal Seleukovskú ríšu príliš silnú, a preto presviedčal rímskeho námorného velliteľa Aemilia Regilla, aby v boji pokračoval až do úplného víťazstva.Polybios, Historia 21, 10; Livius, Ab urbe condita 37, 18-19.
Vrcholom Eumenovej vojenskej kariéry bola bitka pri Magnésii (prelom rokov 190/189 pred Kr.), kde velil pravému krídlu rímsko-pergamských vojsk. Jeho kontingent zahŕňal 3 000 pešiakov a 800 jazdcov. Práve Eumenova brilantná taktika – nasadenie strelcov proti seleukovským bojovým vozom s kosami – vyvolala v nepriateľských radoch zmätok, ktorý následne využila pergamská jazda na útok proti elitnej seleukovskej kavalérii a falange. Týmto manévrom rozhodol o víťazstve spojencov, pričom podľa antických prameňov stratila jeho armáda len 25 mužov.Livius, Ab urbe condita 37, 38-44; Appianos, Syriake 31–36; ADKINS, Lesley & ADKINS, Roy A. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. s. 59.
Mier z Apameie a územný rozmach náhľad|350px|Mapa Malej Ázie po mieri z Apameie (188 pred Kr.): Po porážke pri Magnésii sa Antiochos III. pokúsil vyjednať mierové podmienky priamo s Eumenom II., pričom mu musel vyplatiť 400 talentov a vrátiť dlžné obilie. Aby si Eumenes zabezpečil čo najvýhodnejšie postavenie v novej povojnovej realite, v lete roku 189 pred Kr. osobne odcestoval do Ríma. V senáte vystupoval ako najlojálnejší spojenec a obratne loboval za pridelenie seleukovských území v Malej Ázii pod pergamskú správu, čím úspešne oslabil nároky konkurenčného Rhodosu.Polybios, Historia 21, 18-24; Titus Livius, Ab urbe condita 37, 52-56.
Výsledkom bol mier z Apameie (188 pred Kr.), ktorý radikálne prekreslil mapu helenistického sveta. Pergamon získal takmer celú seleukovskú časť Malej Ázie severne a západne od pohoria Taurus. K ríši boli pripojené územia ako Mýsia, Lýdia, Frýgia, Pisídia a časti Pamfýlie. Eumenes získal aj dôležité mestá Magnésia pod Sipylom a Telméssos, čím si zabezpečil priamy prístup k Stredozemnému moru. V Trácii mu pripadlo strategické mesto Lysimacheia s priľahlým Chersonézom.MAREK, Christian. Geschichte Kleinasiens in der Antike. München : C. H. Beck, 2010. ISBN 978-3-406-59853-1. s. 289–290. Z lokálneho vládcu sa tak stal jeden z najmocnejších panovníkov vtedajšieho sveta.ZIMMERMANN, Martin. Pergamon. Geschichte, Kultur, Archäologie. München : C. H. Beck, 2011. ISBN 978-3-406-62139-0. s. 35–36.
Výprava proti Galom Počas Eumenovho pobytu v Ríme viedol rímsky konzul Gnaeus Manlius Vulso trestnú výpravu proti Galatom, ktorí počas vojny podporovali Seleukovcov. Keďže Eumenes bol v Itálii, pergamské vojsko viedli jeho bratia Attalos a Athénaios. Výprava bola pre Pergamon mimoriadne dôležitá, pretože definitívne eliminovala keltskú hrozbu v regióne a upevnila pergamskú kontrolu nad vnútrozemím.Livius, Ab urbe condita 38, 12. Vulso bol neskôr v Ríme kritizovaný, že viedol vojnu skôr v prospech pergamskej dynastie než pre samotný Rím.Livius, Ab urbe condita 38, 45.
S cieľom stabilizovať východné hranice sa Eumenes II. oženil so Stratoniké, dcérou kappadóckeho kráľa Ariaratha IV. Svojím vplyvom v Ríme následne dosiahol, že senát odpustil jeho novému svokrovi polovicu vojnových reparácií, čím si z Kappadokie vytvoril lojálneho spojenca.Polybios, Historia 21, 44-48; Livius, Ab urbe condita 38, 37-39.
Konflikt s Bitýniou a Hannibalova účasť Po odchode rímskych vojsk z Malej Ázie čelil Eumenes II. výzve upevniť svoju autoritu nad novozískanými územiami. Hoci spočiatku otvorene priznával, že za svoju moc vďačí Rimanom, neskoršie nápisy tento fakt zamlčiavajú a prezentujú ho ako suverénneho vládcu.MAREK, Christian. Geschichte Kleinasiens in der Antike. München : C. H. Beck, 2010. ISBN 978-3-406-59853-1. s. 295.
Jeho postavenie regionálnej veľmoci viedlo okolo roku 186 pred Kr. ku konfliktu s bitýnskym kráľom Prusiom I. Jablkom sváru bola oblasť severnej Frýgie (tzv. Frygia Epiktetos), ktorú Prusias odmietol vydať Pergamonu napriek nariadeniu rímskeho senátu. Bitýnsky kráľ získal silného spojenca v kartáginskom vojvodcovi Hannibalovi, ktorý k nemu ušiel pred Rimanmi a pomáhal mu verbovať galatských žoldnierov.Marcus Iunianus Iustinus, Epitoma historiarum Philippicarum Pompei Trogi 32, 4, 2.
V tomto konflikte sa odohrala slávna námorná bitka v Marmarskom mori. Hannibal, vedomý si početnej prevahy pergamského loďstva, ktorému velil osobne Eumenes II., použil nezvyčajnú vojnovú lesť. Podľa antických správ nechal na pergamské lode katapultovať hlinené nádoby naplnené jedovatými hadmi. Vzniknutá panika viedla k porážke Eumenovej flotily, pričom kráľ sám len tesne unikol zajatiu.Cornelius Nepos, Hannibal 10–11; LANCEL, Serge. Hannibal. Düsseldorf : Patmos, 2005. ISBN 3-491-96150-6. s. 341–342.
Napriek tejto porážke na mori mal Eumenes II. na súši prevahu. Jeho brat Attalos porazil bitýnske vojská a Galatov v bitke pri hore Lypedros. V decembri 184 pred Kr. bol v Telmessose vydaný dekrét oslavujúci víťazstvo Eumena II. nad Prusiom I. a galatským kráľom Ortiagónom. Práve v tomto dokumente sa po prvýkrát objavuje Eumenovo epiteton Sótér („Spasiteľ“).ZIMMERMANN, Martin. Pergamon. Geschichte, Kultur, Archäologie. München : C. H. Beck, 2011. ISBN 978-3-406-62139-0. s. 36.
Vojna skončila v roku 183 pred Kr. rímskou diplomatickou intervenciou pod vedením Flaminina. Prusias I. musel vydať sporné územia a Rimania požadovali vydanie Hannibala, ktorý však radšej spáchal samovraždu. Eumenes II. na oslavu víťazstva nad Galatmi a Bitýniou obnovil slávnosti Nikephoria na počesť bohyne Atény Nikéforos.HANSEN, Esther V. The Attalids of Pergamon. Ithaca : Cornell University Press, 1971. ISBN 0-8014-0615-3. s. 95–100.
Vojna proti Farnakovi I. z Pontu V roku 183 pred Kr. vypukol štvorročný vojenský konflikt medzi Eumenom II. a pontským kráľom Farnakom I. Hlavným prameňom informácií o tejto vojne sú zachované fragmenty z diela historika Polybia, ktoré dokumentujú intenzívnu rímsku diplomaciu v Malej Ázii počas tohto obdobia.DIEHL, Erich. Pharnakes 1. In: Realencyclopädie der classischen Altertumswissenschaft (RE). Band XIX,2. Stuttgart, 1938, s. 1849–1851.
Farnakes I. na konci roku 183 pred Kr. prekvapivým útokom dobyl strategické mesto Sinope. Tým vyvolal konflikt nielen s Eumenom II., ale aj s kappadóckym kráľom Ariarathom IV. (Eumenovým svokrom). Obe strany vyslali delegácie do Ríma; Eumenes sa sťažoval na pontskú agresiu a pridali sa k nemu aj Rodosania, ktorých znepokojil pád Sinopy. Rímsky senát reagoval vyslaním pozorovacej komisie do Malej Ázie.Polybios, Historia 23, 9, 1; Titus Livius, Ab urbe condita 40, 2, 6. Po návrate rímski komisári informovali senát, že Farnakes I. nesie vinu za konflikt, pričom ho opísali ako chamtivého a nadutého vládcu, zatiaľ čo Eumena II. ocenili za jeho zdržanlivosť. Senát sa však k priamemu zásahu neodhodlal a vyslal ďalšiu diplomatickú misiu, aby situáciu opäť preskúmala.Polybios, Historia 24, 1, 1; Livius, Ab urbe condita 40, 20, 1.
Váhavý postoj Ríma, ktorý pravdepodobne sledoval politiku vzájomného oslabovania helenistických panovníkov, viedol k eskalácii bojov. Do vojny na strane Eumena II. vstúpil aj nový bitýnsky kráľ Prusias II. (okolo roku 181 pred Kr.), čím sa dočasne urovnali predchádzajúce spory medzi Pergamonom a Bitýniou. K Eumenovej koalícii sa pridal aj paflagónsky vládca Morzios. Naopak, Farnakes I. získal podporu Mithridata z Malej Arménie.HABICHT, Christian. Prusias 2. In: Realencyclopädie der classischen Altertumswissenschaft (RE). Band XXIII,1. Stuttgart, 1957, s. 1109. Seleukovský kráľ Seleukos IV. zvažoval podporu Pontu, ale z obavy pred rímskou reakciou od tohto zámeru nakoniec upustil.Diodóros Sicílsky, Bibliothéké historiké 29, 24; Polybios, Historia 159.