Teodor II. Laskaris (; iné tvary mena: Theodóros II. Laskaris, Teodor II. Dukas Laskaris; * november 1221/1222, Nikaia† 16. august 1258, Magnésia pod Sipylom) bol nicejský (nikajský) cisár v rokoch 12541258.
Bol jediným spoločným potomkom cisára Jána III. Duku Vatatza a cisárovnej Ireny Laskariny. Jeho matka bola najstaršou dcérou Teodora I. Laskarida, ktorý po obsadení Konštantínopola križiakmi počas štvrtej križiackej výpravy v roku 1204 sformoval v Malej Ázii exilové Nikajské cisárstvo ako nástupnícky štát Byzantskej ríše.ANGELOV, Dimiter. The Byzantine Hellene: The Life of Emperor Theodore Laskaris and the Nationalism of the Thirteenth Century. New York : Oxford University Press, 2019. ISBN 9780190937010. S. 57.LASCARATOS, J.; ZIS, V. The epilepsy of Theodore II Lascaris, Emperor of Nicaea (1254-1258). Journal of Epilepsy. 1998, roč. 11, čís. 3, s. 296. ISSN 0896-6206.
Teodor získal vynikajúce vzdelanie pod vedením popredných učencov Nikéfora Blemmyda a Geórgia Akropolitu. Od mladosti inklinoval k vede, obklopoval sa mladými vzdelancami a nadviazal blízke priateľstvo s pážaťom nízkeho pôvodu Geórgiom Mouzalonom.ANGELOV, Dimiter. The Byzantine Hellene, s. 109118. Už vo svojej mladosti sa venoval literárnej činnosti a písal traktáty s teologickou, historickou a filozofickou tematikou.ANGELOV, Dimiter. The Byzantine Hellene, s. 6872.
V roku 1235 upevnil cisár Ján III. spojenectvo s bulharským cárom Ivanom Asenom II. proti Latinskému cisárstvu sobášom mladého Teodora s bulharskou princeznou Elenou Asenovou. Podľa samotného Teodora bolo ich manželstvo harmonické a vzišlo z neho päť alebo šesť detí.ANGELOV, Dimiter. The Byzantine Hellene, s. 7275. Od roku 1241 pôsobil ako otcov zástupca v Malej Ázii počas otcových častých vojenských ťažení na Balkáne.ANGELOV, Dimiter. The Byzantine Hellene, s. 92, 100. Približne od roku 1242 bol otcovým spoluvládcom, hoci nebol oficiálne korunovaný za spolucisára.ANGELOV, Dimiter. The Byzantine Hellene, s. 61, 258. V tomto období sa však vyostrili jeho vzťahy s vplyvnými aristokratmi, najmä s Theodórom Filom a budúcim uzurpátorom Michalom Palaiologom.ANGELOV, Dimiter. The Byzantine Hellene, s. 151152.
Teodor nastúpil na trón 4. novembra 1254. Po prevzatí moci odvolal mnohých vysokých štátnych úradníkov a vojenských veliteľov šľachtického pôvodu a nahradil ich lojálnymi priateľmi, z ktorých viacerí pochádzali z nižších vrstiev. V tom istom roku uzavrel obranné spojenectvo so seldžuckým sultánom Ikonského sultanátu Kajkáúsom II. proti hrozbe zo strany Mongolskej ríše.KOROBEINIKOV, Dimitri. The King of the East and the West: The Seljuk Sultanate of Rum. In: SHEPARD, Jonathan. The Cambridge History of the Byzantine Empire c. 5001492. Cambridge : Cambridge University Press, 2017. ISBN 9781108883344. S. 720721. V roku 1256 úspešne odrazil bulharský vpád do Trákie a Macedónska a donútil epirského vládcu Michala II. Komnéna Dukasa, aby Nikaii odstúpil prístav Dyrrhachium (Drač) na pobeží Jadranského mora.FINE, John V. A. The Late Medieval Balkans: A Critical Survey from the Late Twelfth Century to the Ottoman Conquest. Ann Arbor : University of Michigan Press, 2009. ISBN 978-0472082605. S. 159160. Uskutočnil aj vojenskú reformu, v ktorej verboval vojakov predovšetkým z radov domáceho maloázijského roľníctva.ANGELOV, Dimiter. The Byzantine Hellene, s. 172174.
Epirský vládca Michal II. však následne sformoval protinikajskú koalíciu so srbským kráľom Štefanom Urošom I. a sicílskym vládcom Manfredom. Teodorovi novovymenovaní generáli nedokázali v roku 1257 čeliť ich spoločnému útoku.NICOL, Donald M. The Last Centuries of Byzantium, 12611453. Cambridge : Cambridge University Press, 1993. ISBN 0-521-43991-4. S. 28. V posledných mesiacoch života Teodor vážne ochorel a štátnu správu viedol len sporadicky.ANGELOV, Dimiter. The Byzantine Hellene, s. 175176. Pred svojou smrťou, ktorej príčinou bola buď chronická epilepsia alebo rakovina, vymenoval za regenta svojho maloletého syna Jána IV. Laskarida verného priateľa Georgia Mouzalona.ANGELOV, Dimiter. The Byzantine Hellene, s. 381383.ANGOLD, Michael. THEODORE II LASKARIS. In: KAŽDAN, Alexander P. The Oxford Dictionary of Byzantium. Zväzok 3. New York : Oxford University Press, 1991. ISBN 0-19-504652-8. S. 2040. Už o desať dní sa však Mouzalon stal obeťou sprisahania nespokojnej aristokracie a regentstva sa zmocnil Michal Palaiologos, ktorý trón zakrátko úplne uzurpoval.FINE, John V. A. The Late Medieval Balkans, s. 161.
Raný život Detstvo náhľad|vľavo|Pozostatky byzantského opevnenia v exilovom hlavnom meste Nikaia (dnešný İznik v Turecku) Teodor sa narodil cisárovi Jánovi III. Dukasovi Vatatzovi (vládol 12211254) a cisárovnej Irene Laskariny v cisárskom paláci v Nikaii koncom roka 1221 alebo začiatkom roka 1222.ANGELOV, Dimiter. The Byzantine Hellene: The Life of Emperor Theodore Laskaris and the Nationalism of the Thirteenth Century. New York : Oxford University Press, 2019. ISBN 9780190937010. S. 57. Jeho matka Irena bola najstaršou dcérou Teodora I. Laskarida (vládol 12051221), zakladateľa exilového štátu po vyplienení Konštantínopola križiakmi v roku 1204.LASCARATOS, J.; ZIS, V. The epilepsy of Theodore II Lascaris, Emperor of Nicaea (1254-1258). Journal of Epilepsy. 1998, roč. 11, čís. 3, s. 296. ISSN 0896-6206. Ján Vatatzes bol Ireniným tretím manželom a pochádzal z aristokratického rodu spriazneného s niekdajšími cisárskymi rodmi Komnénovcov a Angelovcov, pričom pred nástupom na trón slúžil ako veliteľ cisárskej gardy (vestiaritai).ANGELOV, Dimiter. The Byzantine Hellene, s. 3234.náhľad|Nástupnícke štáty Byzantskej ríše po štvrtej križiackej výprave (1204) a vzniku Nikajského cisárstva
Hoci obaja synovia Teodora I. zomreli predčasne, zakladateľ ríše Vatatza za svojho oficiálneho dediča pôvodne neurčil. Pravdepodobne očakával, že syna mu porodí jeho tretia manželka, latinská princezná Mária z Courtenay, s ktorou však potomstvo nesplodil. Po smrti Teodora I. v novemberi 1221 musel Vatatzes o korunu bojovať s cisárovými bratmi Alexiom a Izákom Laskaridovcami. Jeho definitívne víťazstvo nad nimi a ich latinskými spojencami v bitke pri Poimanenone v zime na prelome rokov 12231224 mu otvorilo cestu k znovudobytiu stratených byzantských území v Malej Ázii.
Teodor byl jediným dieťaťom svojich rodičov. Jeho matka Irena po jeho pôrode utrpela ťažký úraz pri páde z koňa, v dôsledku ktorého už nemohla mať ďalšie deti, kvôli čomu Teodor prijal priezvisko jej rodinyLaskaris.TREADGOLD, Warren. A History of the Byzantine State and Society. Stanford : Stanford University Press, 1997. ISBN 0-8047-2630-2. S. 721. Podľa vlastných spomienok bol vychovávaný luxusným spôsobom v palácových ženských komnatách, ako sa na kráľovské dieťa patrí. Detstvo opisoval ako radostné, pričom sa mu od otca dostávalo veľkej podpory. Spomínal tiež, že ho rodičia nepotrestali ani vtedy, keď ho jeho vychovávateľ obvinil z prečinov.ANGELOV, Dimiter. The Byzantine Hellene, s. 5960, 257.
Vzdelanie Formálne vzdelávanie mladého Teodora sa začalo pravdepodobne v roku 1228, keďže u detí z nikajskej aristokracie bolo zvykom začať s výučbou okolo šiesteho roku života. V rámci základného vzdelania bolo jeho hlavnou úlohou memorovanie biblických textov a modlitba trikrát denne. Teodor získal takú dôkladnú znalosť Svätého písma, že až do konca svojho života dokázal naspamäť citovať celé Žalmy či Ježišove podobenstvá.ANGELOV, Dimiter. The Byzantine Hellene: The Life of Emperor Theodore Laskaris and the Nationalism of the Thirteenth Century. New York : Oxford University Press, 2019. ISBN 9780190937010. S. 6466.
Jeho stredné vzdelanie (enkuklios paideia) sa začalo okolo roku 1230. Svojho vtedajšieho hlavného vychovávateľa (baioulos) Teodor úprimne nenávidel a vo svojich neskorších spisoch ho bez uvedenia mena označoval za „veľkého táraja“. Počas troch rokov študoval gramatiku (klasickú attickú gréčtinu), poéziu, rétoriku, logiku, matematiku, astronómiu, geometriu a hudbu. Štúdium gramatiky v ňom prebudilo celoživotný záujem o etymológiu a slová s viacerými významami. Mladého princa fascinovali najmä reči antického rečníka Demostena a teoretika Hermogena z Tarsu, no vo veľkej úcte mal aj ranokresťanského teológa Gregora Nazianského. Jeho túžba po hlbokom poznaní sa však nestretávala s pochopením u jeho tútora, ktorý sa mu za „filozofovanie“ posmieval a naliehal na neho, aby radšej venoval čas vojenským a diplomatickým disciplínam. Popri štúdiu bol Teodor vážnym lovcom a hráčom jazdeckého póla (tzykanion), pričom vynikal mimoriadnymi jazdeckými schopnosťami.
Vážne rozhovory o Teodorovom sobáši s Elenou Asenovou sa začali krátko po bitke pri Klokotnici (1230), v ktorej Elenin otec, bulharský cár Ivan Asen II. (vládol 12181241), drvivo porazil solúnskeho cisára a epirského vládcu Teodora Komnéna Dukasa. Táto bitka fatálne oslabila Solúnske cisárstvo, ktoré bolo hlavným rivalom Nikaii v úsilí o obnovu Byzantskej ríše, a urobila z Druhej bulharskej ríše dominantnú veľmoc na Balkánskom poloostrove.ANGOLD, Michael. The Latin Empire of Constantinople, 12041261: Asia Minor. In: SHEPARD, Jonathan. The Cambridge History of the Byzantine Empire c. 5001492. Cambridge : Cambridge University Press, 2017. ISBN 9781108883344. S. 738. Sobáš Teodora a Eleny v roku 1235 spečatil spojenectvo ich otcov namierené proti križiackemu Latinskému cisárstvu. V tom istom roku bulharské a nikajské vojská spoločne obľahli Konštantínopol, no hradby mesta neprekonali. V roku 1237 však cár Ivan Asen II. pragmaticky zmenil stranu a spojil sa s Latiníkmi, aby zastavil nikajský postup v Trákii. Ešte pred koncom toho istého roka sa však opäť vrátil k aliancii s Nikaiou. Tieto neustále taktické manévre jeho svokra Teodora presvedčili, že Bulharom sa nedá plne dôverovať, a tento skeptický postoj si udržal po celý zvyšok života.ANGELOV, Dimiter. The Byzantine Hellene, s. 7375.
Vyššie filozofické vzdelanie Teodor získal u najrenomovanejšieho učenca tej doby, Nikéfora Blemmyda. Keďže Blemmydes pôsobil ako predstavený (igumen) kláštora neďaleko Efezu, princ navštevoval jeho prednášky počas pobytov v otcovom zimnom paláci v blízkom Nymfaióne. Blemmydov prísny aristotelizmus mal na mladého Teodora zásadný vplyv, čo sa neskôr prejavilo v jeho vlastných textoch, kde často operoval s aristotelovskými konceptmi potencie a aktu (možnosti a skutočnosti). Na začiatku 40. rokov 13. storočia bol Blemmydes jedným zo svojich študentov obvinený zo sprenevery. Hoci ho osobný zásah cisára Vatatza zachránil pred väzením, urazený Blemmydes zanechal učiteľskú činnosť. Teodor ho však naďalej pravidelne navštevoval a udržiaval s ním čulú korešpondenciu. Novým hlavným tútorom mladého princa sa stal talentovaný učenec Geórgios Akropolites. Akropolites sa narodil v Konštantínopole, takže mal osobnú skúsenosť s tamojšou latinskou nadvládou. Dokončil Teodorovo vzdelanie v oblasti logiky a matematiky.ANGELOV, Dimiter. The Byzantine Hellene, s. 79, 85, 117118. Akropolites ako historik neskôr napísal najdetailnejšiu kroniku zachytávajúcu dejiny Nikajského cisárstva.ANGELOV, Dimiter. The Byzantine Hellene, s. 9.
Koncom roka 1239 zasiahla Teodora smrť jeho matky, cisárovnej Ireny.ANGELOV, Dimiter. The Byzantine Hellene, s. 88. Cisár Ján III. Vatatzes sa koncom leta 1240 znovu oženil, pričom si vzal vtedy len zhruba desaťročnú Konštanciu (Annu) Hohenštaufskú, nemanželskú dcéru cisára Svätej rímskej ríše Fridricha II. Krátko nato však Vatatzes nadviazal škandalózny milostný pomer s jednou z jej talianskych dvorných dám, známou ako Marchesina. Táto milenka získala bezprecedentné právo nosiť purpurovú obuv a zdobiť svojho koňa purpurovým postrojom, čo boli výsady vyhradené výhradne pre najbližších členov cisárskej rodiny.ANGELOV, Dimiter. The Byzantine Hellene, s. 9091.
Mladosť
Prvé administratívne úlohy