náhľad|Obetovanie Ifigénie. Antická nástenná maľba z Pompejí (Casa del Poeta Tragico), ktorá je považovaná za kópiu alebo ohlas Timantovho slávneho diela. Dnes v Národnom archeologickom múzeu v Neapole. Timanthes () bol starogrécky maliar pôsobiaci v 2. polovici 5. storočia pred Kr. a na začiatku 4. storočia pred Kr. Radí sa k predstaviteľom tzv. iónskej maliarskej školy.
Pôvod a chronológia Jeho pôvod z ostrova Kythnos (v súostroví Kyklady) zaznamenal rímsky rečník Quintilianus,Quintilianus, Institutio oratoria 2, 13, 13. zatiaľ čo byzantský učenec Eustatios zo Solúna uvádza ako jeho rodisko Sikyón (pravdepodobne si ho však pomýlil s rovnomenným maliarom z 3. storočia pred Kr.).Eustatios, Ad Homeri Iliadem 1343, 60.
Timanthes bol súčasníkom a priamym konkurentom významných maliarov ako Zeuxis, Androkydes z Kyziku, Eupompos a Parrhasios. Rímsky štátnik Cicero ho spolu s Polygnótom a Zeuxidom radí medzi umelcov, ktorí vo svojich dielach používali obmedzenú paletu štyroch základných farieb.Cicero, Brutus 70.
Najvýznamnejšie diela a umelecké súťaže
Obetovanie Ifigénie Jeho najslávnejším a v antickej literatúre najčastejšie oslavovaným dielom bol obraz vytvorený pre umeleckú súťaž, v ktorej porazil inak neznámeho maliara Kolóta z Téosu.Quintilianus, Institutio oratoria 2, 13, 13; Cicero, Orator 74; Vergilius, Aetna 597 nasl.; Plinius, Naturalis historia 35, 73; Valerius Maximus 8, 11 ext. 6; Eustatios, Ad Homeri Iliadem 1343, 60. Námetom bolo obetovanie Ifigenie v Aulide.
Umelecká kritika v staroveku vyzdvihovala Timantov génius a schopnosť odstupňovať emócie a žiaľ prítomných svedkov. Ifigéninho strýka Menelaa zobrazil premoženého hlbokým smútkom. Keďže však umelec vyčerpal všetky stupne zúfalstva a nedokázal už adekvátne vystupňovať výraz pre Ifigéninho otca Agamemnóna, zvolil originálne riešenie – otcovu tvár zahalil do závoja, čím naznačil, že jeho bolesť presahuje možnosti maliarskeho znázornenia.Plinius, Naturalis historia 35, 73.
Predstavu o kompozícii tohto strateného diela poskytuje antická nástenná maľba objavená v Dome tragického básnika (Casa del Poeta Tragico) v Pompejach, ktorá je dnes uložená v Národnom archeologickom múzeu v Neapole.
Súťaž na Samose Na umeleckých hrách na ostrove Samos súťažil s Parrhasiom. Timanthes namaľoval obraz zachytávajúci spor hrdinov Aiaxa a Odyssea o Achillovu výzbroj (podľa epických básní Aithiopis a Malá Ilias).Plinius, Naturalis historia 35, 72. Timanthes v súťaži zvíťazil s veľkou prevahou hlasov. Parrhasios mal v mene porazeného hrdinu Aiaxa reagovať slovami, že „je hanbou byť už druhýkrát prekonaný nehodným súperom“ (narážka na mýtus, v ktorom Aias prehral spor s Odysseom a spáchal samovraždu).Plinius, Naturalis historia 35, 72; bez zmienky o Timantovi aj Athénaios, Deipnosophistai 12, 543.
Ostatné diela Medzi ďalšie známe diela patria: Smrť Palaméda – obraz umiestnený v Efeze.Photios, Bibliotheke 190 p. 146 b. 26; Ióannés Tzetzés 8, 403. Spiaci Kyklop so satyrmi – miniatúra na drevenej tabuľke, kde mali satyrovia veľkosť palca a merali ním Kyklopov spiacu hlavu, čím umelec umne vyjadril obrovské rozmery obra.Plinius, Naturalis historia 35, 74. Obraz Hrdinu (Héros) – majstrovské dielo, ktoré v sebe spájalo všetko autorovo umenie. V čase spisovateľa Plínia Staršieho sa nachádzalo v Chráme pokoja (Templum Pacis) v Ríme. Podľa Plinia v ňom Timanthes priviedol umenie obrysovej kresby k úplnej dokonalosti.
Umelecký prínos a vplyv Podľa Plínia Staršieho bol Timanthes umelcom, v ktorého dielach bolo vďaka rafinovanému vedeniu štetca skryté vždy niečo viac, než bolo priamo viditeľné vo výraze. Hoci kvalita exekúcie bola na najvyššej úrovni, jeho invencia a myšlienkové bohatstvo ju vždy prekonávali. Cicero taktiež vysoko oceňoval jeho línie a formy (formas et liniamenta laudamus).Cicero, Brutus 70.
Motív zahalenej Agamemnónovej tváre z obrazu Obetovanie Ifigénie mal silný vplyv na neskoršie európske umenie. V období renesancie a baroka sa poprední umelci ako Giorgio Vasari alebo Peter Paul Rubens pokúšali o rekonštrukciu tohto strateného diela na základe literárnych opisov.Liana de Girolami Cheney: The Homes of Giorgio Vasari. Peter Lang, New York 2006; Elizabeth McGrath: The Painted Decoration of Rubens’ House. In: Journal of the Warburg and Courtauld Institutes 41, 1978, s. 245–277. Príklad zahalenej tváre ako symbolu nevyjadriteľného žiaľu analyzovali vo svojich dielach aj renesanční a novovekí spisovatelia, teoretici a filozofi, napríklad Leon Battista Alberti, Michel de Montaigne či Giambattista Marino.
Referencie
Literatúra LIPPOLD, Georg. Timanthes 1. In: Paulys Realencyclopädie der classischen Altertumswissenschaft (RE). Band VI A,1, Stuttgart 1936, s. 1231–1232. LIPPOLD, Georg. Antike Gemäldekopien. München: Beck, 1951, s. 53–58. MORENO, Paolo. Timanthes. In: Enciclopedia dell’Arte Antica, Classica e Orientale. Band 7. Istituto della Enciclopedia Italiana, Roma 1966. dostupné online. EHRHARDT, Wolfgang. Timanthes I. In: VOLLKOMMER, Rainer (ed.). Künstlerlexikon der Antike. Band 2: L–Z. Addendum A–K. München/Leipzig: Saur, 2004, ISBN 3-598-11414-1, s. 467–468.
Pozri aj Staroveké Grécko Dejiny umenia
Iné projekty
Externé odkazy Michael Lahanas: O maľbe v Neapole a motíve obetovania
Kategória:Maliari starovekého Grécka