Vilém Sacher (* 17. február 1907, Prostějov, Rakúsko-Uhorsko – † 14. august 1987 Praha, Česko-Slovensko ) bol vojak českého pôvodu, česko-slovenský generál, spisovateľ a disident. Mal podiel na formovaní odbojovej organizácie Obrana národa. Patril do skupiny dôstojníkov vyslaných z Británie do Sovietskeho zväzu ku vznikajúcim česko-slovenským jednotkám. Mal hlavný podiel na sformovaní 2. česko-slovenskej samostatnej paradesantnej brigády. Neskôr velil delostrelcom 3. česko-slovenskej brigády. Po februári 1948 bol v roku 1951 vyhodený z armády. Rehabilitovaný bol v roku 1966, ale už o dva roky neskôr, mu boli kvôli nesúhlasu s inváziou Varšavskej zmluvy odobrané všetky hodnosti. V disente sa venoval spisovateľskej činnosti. Bol jedným z prvých signatárov Charty 77. Rehabilitovaný bol po novembri 1989.

Život Vilém Sacher sa narodil sa do rodiny krajčíra. Po ukončení základnej školskej dochádzky študoval v rokoch 1918–1925 na českej vyššej reálke v Prostějove, kde 19. júna 1925 maturoval.

V ozbrojených silách Česko-slovenska Dňa 30. augusta 1925 sa podrobil dobrovoľnému odvodu u Doplňovacieho okresného veliteľstva v Olomouci a 5. októbra 1925 začal štúdium na Vojenskej akadémii v Hraniciach. Po dvojročnom štúdiu bol 7. augusta 1927 vyradený ako poručík delostrelectva.

Prvým pôsobiskom Viléma Sachera, ako čerstvého dôstojníka česko-slovenskej armády sa stal delostrelecký pluk 109 v Bratislave, no už 1. októbra 1927 sa stal frekventantom aplikační školy delostrelectva v Olomouci. Po jej skončení sa už svojmu pôvodnému útvaru nevrátil. Ku 15. júlu 1928 bol totiž prevelený k delostreleckému pluku 102 v meste Rokycany. Službu nastúpil u jeho I. oddielu v Horšovském Týně, kde pôsobil až do konca apríla 1931. Zaradený bol ku 4. batérii, kde postupne vykonával funkcie mladšieho dôstojníka batérie, dôstojníka pátrača a I. dôstojníka batérie.

Od 30. apríla 1931 do 31. januára 1935 znova pôsobil vo Čtyřech Dvorech, avšak tentoraz už u delostreleckého pluku 105. Postupne vykonával funkcie veliteľa čaty 2. batérie, dôstojníka pátrača 1. batérie, I. dôstojníka 4. batérie a II. dôstojníka náhradného oddielu. Okrem toho každoročne vždy od jari do jesene vykonával funkciu návestného dôstojníka návestního oddielu na delostreleckej strelnici vo VVT v Jincích.

V tomto období sa systematicky venoval aj štúdiu jazykov. 2. júna 1932 zložil štátnu skúšku z maďarčiny a 17. februára 1933 univerzitnú skúšku z francúzštiny.

Vo februári 1935 bol povolaný do I. ročníka Vysokej škole vojenskej v Prahe, kde následne od 1. februára 1935 do 14. júla 1937 absolvoval I. až III. ročník štúdia vrátane predpísaných skúšok u rôznych zbraní.

Po absolvovaní štúdia na Vysokej škole vojenskej bol Vilém Sacher dňom 15. júla 1937 v rámci predpísanej ročnej skúšky pridelený k veliteľstvu 3. jazdeckej brigády v Bratislave. V štábe brigády bol vedený až do 31. júla 1938, kedy sa stal prednostom 4. oddelenia 3. rýchlej (jazdeckej) divizie rovnako dislokovanej v Bratislave. Medzitým bol v hodnosti kapitána ku 31. júlu 1938 preložený do skupiny dôstojníkov generálneho štábu.

Počas mobilizácie na jeseň 1938 zostal aj ďalej vo svojom vtedajšom služobnom zaradení u 3. Rýchlej divízie a túto funkcii vykonával až do 15. februára 1939, keď se stal prednostom 2. oddelenia.

Absolvované kurzy Na prelome rokov 1930–1931 - ekvitační kurz pre dôstojníkov delostrelectva vo Čtyřech Dvorech Počas štúdia na Vysokej škole vojenskej bol v 1935 frekventantom plynového kurzu pri Vojenskom chemickom ústave v Olomouci a následne kurz pre leteckých pozorovateľov štábu pri VLU v Prostějove (dňom 1. septembra 1935 bol do funkcie leteckého pozorovateľa štábu skutočne menovaný).

V odboji Po vzniku samostatného Slovenska se Sacher vrátil späť do Čiech, resp. do Nemcami vytvoreného Protektorátu Čechy a Morava. Po likvidácii česko-slovenskej brannej moci nastúpil od 1. júna 1939 ako úradník u Elektrických podnikov hlavného mesta Prahy. Táto jeho pozícia však bola len krytím jeho odbojovej činnosti.

Od prvých dní okupácie Sacher úzko spolupracoval s pplk.del. Josefom Balabánom a spoločne s ním a kpt.del. Františkom Bernasom vybudovali v rámci odbojovej organizácie Obrana národa rámcový pluk Praha-Holešovice. Keď bol pplk. Josef Balabán poverený dôležitejšími poslaním v Ústredí Obrana národa, stal se veliteľom vybudovaného pluku a tuto funkciu vykonával až do opustenia protektorátu. Nakoľko ho v súvislosti s jeho odbojovou činnosťou hľadalo gestapo, rozhodol sa odísť do exilu. Stalo sa tak 15. februára 1940.

V česko-slovenskej zahraničnej armáde Sacher putoval cez Slovensko, Maďarsko (kde bol zatknutý a väznený), Juhosláviu, Grécko, Turecko a Sýriu. Odtiaľ sa dostal do Francúzska, kde sa v Agde formovala česko-slovenská vojenská jednotka.

Dňa 15. mája 1940 bol Sacher v Agde prezentovaný a následne zaradený ku štábu delostrelectva 1. česko-slovenskej divízie. Potom, čo Nemecko napadlo západnú Európu vrátane Francúzska sa obranných bojov zúčastnili aj česko-slovenskí vojaci. Po francúzskej kapitulácii bolo asi 5 000 z nich evakuovaných do Británie. Bol medzi nimi aj Vilém Sacher, ktorý na lodi Mohamed el Kebir priplával 7. júla 1940 do Británie.

Po vzniku 1. česko-slovenskej zmiešanej brigády pôsobil vo funkciách:

Od 27. septembra 1940 prednosta 2. oddelenia štábu divízie. Od 17. marca 1941 prednosta 1. oddelenia štábu divízie Od 2. júla 1941 do 9. septembra 1943 pôsobil ako pridelený dôstojník študijnej skupiny Ministerstva národnej obrany (MNO) v Londýne, začlenenej ku 15. januáru 1943 do Štábu pre vybudovanie branej moci.

Počas pôsobenia vo Veľkej Británii absolvoval v apríli 1942 zvláštny kurz pre výsadkárov vo Wilmslow a v máji 1943 bol na trojtýždňovej stáži u britskej výsadkovej divízie. V lete 1943 rozhodlo MNO o jeho odoslaní k česko-slovenským jednotkám v ZSSR a preto bol dňom 10. novembra 1943 prevelený k náhradnému telesu a vzápätí odcestoval cez Afriku a Áziu do Sovietskeho zväzu.

Vilém Sacher bol jedným z prvých česko-slovenských dôstojníkov, ktorí boli k česko-slovenským na Východe presunutí z Británie. Bol prvým dôstojníkom generálneho štábu, ktorý bol presunutý k česko-slovenským jednotkám na východe. V Sovietskom zväze najskôr pôsobil v Moskve na Veliteľstve česko-slovenských vojenských jednotiek v ZSSR, no už 9. januára 1944 bol poverený dôležitou úlohou - sformovaním výsadkovej brigády. Jej jadrom sa mali stať slovenskí vojaci 1. pešej divízie, ktorí pri Melitopole prešli na stranu Červenej armády. Slovenskí dôstojníci, ktorí pri jednotke boli, nemali príslušný paradesantný výcvik, a z tohto dôvodu museli prísť noví dôstojníci.

Náročný výcvik za pomoci niekoľkých sovietskych inštruktorov sa odohrával v Jefremove a na ďalších miestach. Napokon mohol Sacher 15. apríla 1944 v skorých hodinách ohlásiť zástupcovi veliteľa Moskovského vojenského okruhu splnenie úlohy. Za 94 dní bola sformovaná elitná jednotka - výsadková brigáda.

Ako náčelník štábu brigády sa Vilém Sacher nasadenia na fronte už nedočkal. Na začiatku júna 1944 bol pri autonehode ťažko zranený, čo ho úplne vyradilo z výsadkového výcviku a sovietski lekári mu zakázali ďalšie skákanie s padákom. náhľad|pplk. Vilém Sacher úplne napravo, v skupine veliteľov Česko-slovenského armádneho zboru. Používa podpornú palicu, ako dôsledok poškodenia zdravia po autonehode. Tretí sprava gen. Karel Klapálek, veliteľ armádneho zboru. Fotené na jar 1945 v Malej Fatre Ku dňu 16. augustu 1944 bol Sacher premiestnený k 3. česko-slovenskej samostatnej brigáde v ZSSR, kde sa ujal funkcie veliteľa brigádneho delostrelectva a v tejto funkcii pôsobil až do návratu do oslobodenej vlasti. Prešiel si krvavými boji v Karpatsko-duklianskej-operácie, bojmi na Slovensku a na Morave. Počas bojov na západnom Slovensku došlo k zaujímavej epizóde. Dňa 20. apríla 1945 zaviala pri príležitosti Hitlerových narodením na vrchu Grúň vlajka s hákovým krížom. Keď to videl Vilém Sacher, prikázal svojim delostrelcom, aby vlajku zostrelili. Rotný Ivan Vajdič a des. Jaroslav Drbohlav to za pomoci svojho divízneho 76 mm kanónu dokázali. Strieľali pritom na cieľ vzdialený približne 2,5 km a spotrebovali iba dva náboje.

Po vojne Po oslobodení a krátkej repatriačnej dovolenke nastúpil Sacher službu na veliteľstve 2. vojenské oblasti v Tábore, kde od 30. júna do 3. decembra 1945 pôsobil ako náčelník štábu delostrelectva.

Dne 4. decembra 1945 bol vyslaný do Moskvy k štúdiu na Vyššej akadémii generálneho štábu K. J. Vorošilova, ktorú ukončil v máji 1947. Po návrate do republiky bol pridelený na Ministerstvo národnej obrany – hlavný štáb v Prahe, kde až do konce apríla 1949 pôsobil vo funkcii prednostu 3. oddelenia.

Ku dňu 30. apríl 1949 bol Sacher prevelený k 5. delostreleckej divízii v Kolíne a ku 15. máju 1949 ustanovený jej dočasným veliteľom.

Politické perzekúcie a disent Koncom mája 1951 bol Vilém Sacher ako politicky nespoľahlivý nečakane prepustený z činnej vojenskej služby a preložený do zálohy. Súčasne bol nútene vysťahovaný z Prahy do Skalice u České Lípy, kde nastúpil ako pomocný robotník pri lise v podniku Tatra.

Postupne vykonával aj ďalšie zamestnania, napríklad pomáhal v miestnom JZD a následne až do roku 1955 pracoval ako lesný robotník. Neskôr sa mu s manželkou podarilo nájsť miesto v oblasti pohostinstva. Najskôr boli zamestnaní v hotele Praha, následne v Corso v Jablonci nad Nisou, potom v Lázních Libverda, v Mariánských Lázňach, Doksech a Špindlerovom Mlýne. Nakoniec sa stal prevádzkovým vedúcim vojenskej zotavovne (bývalého Štefánikovho domu) v Prahe.

V 60. rokoch sa Sacher začal usilovať o svoju spoločenskú rehabilitáciu, čo sa mu v roku 1966 nakoniec aj podarilo. Bol vyznamenaný Radom červenej hviezdy a bola mu vrátená hodnosť generálporučíka. O rok neskôr se stal riaditeľom hotelu Junior v Prahe a zároveň predsedom klubu Dukla.

V auguste 1968 jednoznačne odsúdil inváziu vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-slovenska, čo opätovne znamenalo spoločenské problémy. V roku 1970 bol prepustený zo zamestnania. Keďže sa začal venovať spisovateľskej činnosti, jeho knihy sa ocitli medzi zakázanými a nové nemohli byť vydané. Následne sa Sacher zapojil do činnosti v disente, pričom si veľmi blízky vzťah vytvoril predovšetkým k spisovateľom Ludvíkovi Vaculíkovi a Jiřímu Grušovi, ktorí sa tiež postarali o vydanie jeho knih v samizdatovej edícii Petlice. Rukopis knihy Krvavé velikonoce sa podarilo dopraviť za hranice, kde ji Josef Škvorecký vydal vo svojom nakladateľstve Sixty–Eight Publishers.

Vilém Sacher patril medzi prvých signatárov Charty 77. V súvislosti s tým bol nezákonně degradovaný na vojaka v zálohe a zároveň zbavený všetkých vyznamenaní a čestných odznakov. Zomrel náhle 14. augusta 1987 vo veku osemdesiat rokov.

15. januára 1990 bol rozkaz o jeho degradácii zrušený. Posmrtne mu tak bola vrátená hodnosť generálporučíka.

Zaujímavosti Vilém Sacher bol autorom a súčasne aj organizátorom odvážne pojatého armádneho vystúpenia na IX. všesokolskom zlete, ktorý sa konal v júni 1948. Jeho súčasťou bol aj skupinový zoskok parašutistov.

Vilém Sacher stál aj u vzniku armádnej telovýchovy, keď spoluzakladal Armádny telovýchovný klub neskôr premenovaný na Dukla.

Rodina Vilém Sacher si za manželku vzal dcéru brig.gen. Ing. Josefa Vedrala, bývalého veliteľa Zemského delostrelectva v Košiciach.

Hodnostný postup

Od 1. decembra 1932 - nadporučík Od 1. októbra 1937 - kapitán Od 7. marca 1941 - štábny kapitán Od 1. apríla 1945 - podplukovník Medzi 4. decembrom 1945 a máj 1947 - niekedy v tom období bol povýšený na plukovníka. 1949 - brigádny generál 1950 - divízny generál Vyznamenania:

5 × Česko-slovenský vojnový kríž 1939 2 × Česko-slovenská medaila Za chrabrosť pred nepriateľom, Česko-slovenská vojenská medaila Za zásluhy I. st., Česko-slovenská vojenská pamätná medaila so štítkom F–VB–SSSR, Česko-slovenský vojenský Rad bieleho leva Za víťazstvo II. st., Rád Slovenského národného povstania I. st., Odznak československého partizána,