Volodymyr Ivanovyč Samijlenko (* 3. február 1864, Velyki Soročynci, Ruská ríša, dnes Ukrajina† 12. august 1925, Bojarka, Sovietsky zväz, dnes Ukrajina) bol ukrajinský spisovateľ, básnik, satirik, dramatik, prekladateľ a notár.
Životopis Volodymyr Ivanovyč Samijlenko sa narodil 3. februára 1864 v mestečku Velyki Soročynci v rodine statkára Ivana Lysevyča Samijlenka a bývalej nevoľníčky Olekasndry. Vyrastal na majetku Oleksija Mychajlovyča Trochymovskéhoblízkeho priateľa Gogoľovcov, za ktorého sa jeho mama neskôr vydala. Základné vzdelanie získal u sarkistiána, neskôr sa učil na základnej škole v meste Myrhorod. Medzi rokmi 1875 až 1884 študoval na gymnáziu v mesta Poltava.
Volodymyr Ivanovyč Samijlenko študoval v rokoch 1884 až 1890 na historicko-filologickej fakulte Kyjevskej univerzity. Hoci absolvoval celé štúdium, nezúčastnil sa záverečných skúšok a získal diplom so zápočtom za 8 semestrov. Mal viacero dôvodov, prečo sa nechcel zúčastniť záverečných skúšok: sklamanie, nenaplnenie očakávaní, nezáujem o viaceré predmety aj zdravotný stav. Kým študoval na univerzite, spriatelil sa s Viktorom Volodymyrovyčom Ihnatovyčom, zoznámil sa s Ivanom Jakovyčom Frankom. Angažoval sa v tajnej politickej organizácii Bratstvo tarasivciv (po slovensky Bratstvo Tarasovcov).
Keď študoval na kyjevskej univerzite, nadväzoval kontakty s členmi (Lesia Ukrajinka, Mychajlo Petrovyč Kosač, Jevhen Kosťantynovyč Tymčenko, Mykola Vitalijovyč Lysenko, Olena Pčilka, Mychajlo Petrovyč Staryckyj...) literárneho krúžku Plejada (po slovensky Plejáda). Literárny krúžok sa venoval aj prekladom svetových diel do ukrajinčinyVolodymyr Ivanovyč Samijlenko prekladal diela z francúzštiny, zo španielčiny a z taliančiny (Dante Alighieri, Molière, Pierre-Augustin Caron de Beaumarchais, George Gordon Byron, Pierre-Jean de Béranger, Ada Negri...).
Už, keď v priebehu štúdia sa pokúšal o vydanie vlastnej zbierky básní, cársky režim cenzuroval jeho tvorbu. Cenzúra zakázala v tej dobe jeho jedenásť z dvadsiatich ôsmich básní, a odvtedy už preto nevytváral vlastné zbierky. Vďaka známosti s Ivanom Jakovyčom Frankom ľvovský časopis Zoria (po slovensky Hviezda) vo svojich šiestich číslach v roku 1886 publikoval niektoré diela Volodymyra Ivanovyča Samijlenka. Jeho diela boli publikované aj v ďalších periodikách: Skladka (po slovensky Záhyb), Vatra (po slovensky Vatra), Pravda (po slovensky Pravda), Literaturno-naukovyj vistnyk (po slovensky Literárno-vedecký vestník). vľavo|náhľad|Členovia Hromady na stretnutí v roku 1898, ktorého sa zúčastnil aj Volodymyr Ivanovyč Samijlenko. Volodymyr Ivanovyč Samijlenko v roku 1887 cestoval po Haliči, aby spoznal bežných ľudí, u ktorých mal vzbudiť národné povedomie. Cestu zafinancovala organizácia Stara hromada (po slovensky Staré spoločenstvo). Počas cesty sa spriatelil s Ivanom Jakovyčom Frankom a zoznámil sa s Osypom Stepanovyčom Makovejom.
Ivan Jakovyč Franko pri príležitosti ich stretnutia v roku 1907 publikoval článok Volodymyr Samijlenko. Proba charakterystyky (po slovensky Volodymyr Samijlenko. Charakteristika), kde podal veľmi dôkladný psychologický opis Volodymyra Ivanovyča Samijlenka ako človeka, básnika a lyrika. Zameral sa na jeho štýl vyjadrovania.
Po ukončení štúdia pracoval v mestách Kyjev, Katerynoslav a Myrhorod. Žil v značnej chudobe. V roku 1890 vyšla jeho prvá zbierka básníZ poezij Voldymyra Samijlenka (po slovensky Z básní Volodymyra Samijlenka). 2 roky v pracoval v telegrafe. V marci 1893 sa prisťahoval do mesta Černihiv, kde začal pôsobiť na pozícii sekretára v redakcii tlačového orgánu Černihivskej gubernieZemskij sbornik Černigovskoj gubernii (po slovensky Celoštátny zborník Černigovskej gubernie). V roku 1896 sa oženil s Oľhou Stepanivnou Oreško-Jakymenko. Mali spolu štyri detidve dcéryOlenu a Halynu, a dvoch synov.
Volodymyr Ivanovyč Samijlenko v období od roku 1905 pôsobil v redakciách viacerých periodík (Hromadska Dumka, Rada, Šeršeň...). Úspešne absolvoval notárske skúšky a otvoril si kanceláriu v meste Dobrianka, kde mal úrad do roku 1917.
Ivan Jakovyč Franko a Mychajlo Mychajlovyč Močuľskyj zostavili dovtedy publikované aj nepublikované básne, ktoré Volodymyr Ivanovyč Samijlenko napísal medzi rokmi 1884 až 1906 do zbierky Ukrajini (po slovensky Ukrajine) vydanej pod jeho vlastným menom. Úvod napísal Ivan Jakovyč Franko. Názov poukazoval na patriotizmus Volodymyra Ivanovyča Samijlenka.
Počas obdobia Ukrajinskej ľudovej republiky pracoval na ministerstvách školstva a financií. V roku 1920 emigroval do Haliče okupovanej Poľskom. V júli 1922 sa prisťahoval do obce Myluvaňňa. Manželka neskôr so staršou dcérou Olenou nelegálne emigrovala, a tak zostal žiť sám s Halynou. Halyna prežila nešťastnú lásku, na pozvanie od Marije Vasylivnej Karpiuk odišla do mesta Sňatyn. Obe sa zoznámili v meste Ľvov, kde sa Halyna učila hrať na husliach a Marija bola študentkou Oleksu Charlampijovyča Novakivského.
Samijlenkovci odišli bývať k Markovi Čeremšynovi, kde mali príležitosť spolu sa stretnúť traja spisovateliaMarko Čeremšyna, Volodymyr Ivanovyč Samijlenko a Vasyľ Semenovyč Stefanyk. Odtiaľto sa presťahoval do obce Karliv (dnes Prutivka), kde žil veľmi skromne a s chronickými zdravotnými problémami.
23. februára 1924 Halyna zomrela pri pôrode, a tak Volodymyr Ivanovyč Samijlenko sa musel postarať o svoje osirotené vnúča. Príčinou smrti boli choré pľúca a slabé zdravie. Pochovali ju na miestnom cintoríne. Volodymyr Ivanovyč Samijlenko sa po tragickej smrti dcéry vrátil na krátky čas do obce Myluvaňňa. Odišiel do mesta Kyjev. Rodina zároveň prežívala ďalšiu tragédiuzhruba o mesiac neskôr zomrela aj staršia dcéra Olena, ktorá počas hladomoru v roku 1921 ochorela na tuberkulózu.
Keď sa Volodymyr Ivanovyč Samijlenko prisťahoval do mesta Kyjev, pracoval vo vydavateľstve umeleckej literatúry. V posledných rokoch životné podmienky mali značne negatívny vplyv na jeho zdravotný stav. V posledných mesiacoch, keď bol vo vážnom kritickom stave, sa oňho starala a finančne zabezpečovala Vira Oleksandrivna Matuševska. Volodymyr Ivanovyč Samijlenko zomrel 12. augusta 1925 v meste (vtedy ešte obci) Bojarka. Bol pochovaný na miestnom cintoríne pri Sviato-Mychajlivskej cerkve (po slovensky Sväto-Michalský chrám).
Tvorba náhľad|Hrob Volodymyra Ivanovyča Samijlenka. Volodymyr Ivanovyč Samijlenko svoje diela publikoval pod pseudonymom Syveňkyj. Jeho básnická tvorba zahŕňa lyrické a satirické básne, prekladal diela od zahraničných klasikov.
Patriotická lyrika, kde vyjadril svoj vzťah k Ukrajine, je obsiahnutá v dvoch cyklochUkrajini (po slovensky Ukrajine) a Veselka (po slovensky Dúha).
V rade svojich básní sa venoval role umelca a významu umenia v spoločenskom živote (Pisňa, Elehiji, Orel, Ne vmre poezija, Na rokovyny smerti Ševčenka, 26 ľutoho...). Tarasovi Hryhorovyčovi Ševčenkovi venoval cyklus Vinok Tarasu Ševčenku. 26 ľutoho (po slovensky Veniec Tarasovi Ševčenkovi. 26. február), ako aj v učebniciach popularizovaná báseň Ukrajinska mova (Pam'iati T. H. Ševčenka) (po slovensky Ukrajinčina. Pamäte Tarasa Ševčenka), kde vyzdvihol prínos Tarasa Hryhorovyča Ševčenka v procese formovania ukrajinského jazyka. vľavo|náhľad|Fotografia zo stretnutia na sídle Mychajla Mychajlovyča Kociubynského v lete 1898. Charakteristický prvok tvorby Volodymyra Ivanovyča Samijlenka predstavuje satira, ktorú využíval ako nástroj na odsúdenie hurá-patriotizmu, zapredanectva a grafománie: Na peči (po slovensky Na peci, 1898), Sobaky (po slovensky Psy, 1886), Eľdorado (Eldorádo, 1886), Jak to veselo žyť na Vkajini (po slovensky Ako veselo je žiť na Ukrajine, 1886), Mudryj kravec (po slovensky Múdry krajčír, 1905), Nevďačnyj kiň (po slovensky Nevďačný kôň, 1906), Duma-ciaca (po slovensky Úvaha veľkého zvieraťa), Ministerska pisňa (po slovensky Ministerská pieseň), Nový lad (po slovensky Nový poriadok)... V básňach s pohoršením vyjadroval svoj nesúhlasný postoj voči protiukrajinskej politike poľskej vlády a voči zákazom vytvárania demokratických spolkov (Šľachy, Vid čoho ľudy lychi...).
V rámci tvorby napísal aj viaceré dramatické diela: Drama bez horilky (po slovensky Dráma bez pálenky, 1896), Ďaďkova chvoroba (po slovensky Strýkova choroba, 1896), Marusia Čurajivna (po slovensky Marusia Čurajina, 1896), U Hajchan-Beja (po slovensky U Hajchan-Beja, 1917).
Volodymyr Ivanovyč Samijlenko sa venoval aj prekladom diel svetovej literatúry. Príkladom diel sú eposy Iliada od Homéra a Božská komédia Dante Alighieriho. Medzi prekladaných autorov patria: Molière, Bernard Tristan, Pierre-Augustin Caron de Beaumarchais, Anatole France, Pierre-Jean de Béranger, George Gordon Noёl Byron, Alexandr Sergejevič Puškin, Vasilij Andrejevič Žukovskij, Ivan Savvič Nikitin, Nikolaj Vasilievič Gogoľ...
Prírodnú a intímnu lyriku Volodymyra Ivanovyča Samijlenka tvoria básnické cykly Vesna (po slovensky Jar) a Jiji v dorohu vyriadžaly (po slovensky Odprevádzali ju na cestu). Báseň Večirňa pisňa (po slovensky Večerná pieseň) zľudovelastala sa poloľudovou piesňou. Krátko pred smrťou svojej manželke Oľhe nadiktoval text posledného dielasonetu Suciľnyj (po slovensky Celistvý), ktorý oslavuje mladosť básnika s túžbou po slobode pre Ukrajinu.
V roku 1922 bola v časopise Literaturno-naukovyj vistnyk (po slovensky Literárno-vedecký vestník) publikovaná v svojej rozpracovanej podobe poéma Heja (po slovensky Gaea).
Ivan Jakovyč Franko povedal o Volodymyrovi Ivanovyčovi Samijlenkovi:
Dielo
. . . . 2-zbierková zbierka diel Volodymyra Ivanovyča Samijlenka z roku 1958.
Pamiatka
V obci Velyki Soročynci sa nachádza busta Volodymyra Ivanovyča Samijlenka. Na fasáde Poltavského naukového lycea no. 3 (po slovensky 3. Poltavské vedecké lýceum) sa nachádza pamätník Volodymyrovi Ivanovyčovi Samijlenkovi. Od júla 2008 mestská rada mesta Bojarka udeľuje Premiju imeni Volodymyra Samijlenka (po slovensky Cena Volodymyra Samijlenka).
Referencie
Iné projekty
Zdroje
. . . . . . . .
Kategória:Narodenia 3. februára Kategória:Narodenia v 1864 Kategória:Úmrtia 12. augusta Kategória:Úmrtia v 1925 Kategória:Ukrajinci Kategória:Ukrajinskí spisovatelia Kategória:Ukrajinskí básnici Kategória:Ukrajinskí dramatici Kategória:Ukrajinskí prekladatelia Kategória:Notári