Jurij Venelin (vlastným menom Jurij Huca; lat. Georgius Hutza; * 22. apríl 1802, Tybava, Uhorsko, dnes Ukrajina† 25. september 1839, Moskva, Ruská ríša, dnes Rusko) bol rusínsky historik, publicista, filológ, etnograf, folklorista a medik. Patril k zakladateľom slavistiky. Je považovaný za zakladateľa bulharistikyv rámci svojej vedeckej činnosti sa venoval výskumu histórie, kultúry, literatúry a folklóru Bulharska, čím sa radí k významným predstaviteľom bulharského národného obrodenia.

Životopis Jurij Venelin sa narodil 22. apríla 1802 v obci Tybava v rodine kňaza Ivana Gucyho. Po absolvovaní gymnáza v meste Užhorod študoval v miestnom duchovnom seminári, na biskupskom lýceu v meste Satu Mare a na akadémii v meste Segedín. Krátko (v rokoch 1822 a 1823) študoval na filozofickej fakulte Ľvovskej univerzity, kam sa dostal tajne pod pseudonymom Venelin. Po skončení pokračoval v štúdiu na Moskovskú akadémiu medicíny. Študoval aj na území Rakúskeho cisárstva.

Pracoval v moskovskej vojenskej nemocnici. Patril medzi členov Moskovského obščestva istorii i drevnostej Rossijskich (po slovensky Moskovská spoločnosť histórie a pamätihodností ruských).

V rámci svojej vedeckej činnosti sa venoval histórii Bulharov a Dákov. Zároveň sa považuje za zakladateľ bulharistiky.

Spolu so svojím bratrancom Ivanom Moľnarom sa v jari 1823 emigroval, a tak sa dostal do mesta Kišiňov (na územie vtedajšej Ruskej ríše). Raz sa snažili ujsť do mesta Ľvov a druhýkrát do Ruskej ríše. Bol to spôsob, ako mohli ujsť pred svojimi záväzkami voči duchovným autoritám. Obaja vďaka podpore od Ivana Nikitiča Inzova dostali ubytovanie a zamestnali sa na miestnych školách. Jurij Venelin v priebehu dvoch rokov spoznal mnohých študentov spomedzi bulharských emigrantovbesarábskych Bulharov, ktorí sem prišli po rusko-osmanských vojnách ukončených v rokoch 1792 a 1812. Venoval veľkú pozornosť bulharskému národu, o ktorom v tej dobe existovalo príliš málo informácií. Začal vtedy zbierať materiály pre svoje štúdium jazyku, o histórii a o kultúre bulharského národa. Na základe zozbieraných materiálov (po rade od Michaila Petroviča Pogodina) v roku 1829 publikoval prácu Drevnije i nyšnije bolgary (po slovensky Dávni a dnešní Bulhari), ktorá vďaka svojej vedeckej hodnote a vrelom apelovaní zaujala dôležité miesto v procese bulharského národného obrodenia.

V roku 1825 s Ivanom odišiel do mesta Moskva, kde študovali medicínu, ako im poradil Ivan Orlaj. Petrohradská akadémia vied v roku 1830 Jurija Venelina vyslala do Osmanskej ríše na územie dnešného Bulharska, kde navštívil viaceré mestá (Varna, Kavarna, Silistra...), zapisoval ľudové piesne, prostriedky ľudovej slovesnosti a skúmal bulharčinu. Celkovo zozbieral 86 písomností Dákov, Slovanov, Valachov a Bulharov predstavujúcich literárne pamiatky bulharského národa. V roku 1836 sa v meste Odesa zoznámil s bulharským emigrantom Vasilom Aprilovom, s ktorým aktívne viedol korešpondenciu.

Najskôr upriamil pozornosť a popularizoval bulharskú ľudovú slovesnosť, čím poukázal na jej význam pre výskum a pre proces národného obrodenia. Keď v roku 1830 cestoval po severovýchodnom Bulharsku, zozbieral 50 ľudových piesní. V práci O charaktere narodnych pesen u slavian zadunajskich (po slovensky Charakter ľudových piesní zadunajských Slovanov) z roku 1835 vysoko ohodnotil bulharské ľudové piesne. Jeho výskumu dal vysoké hodnotenie aj Ivan Jakovyč Franko:Jurij Venelin zomrel 25. septembra 1839 v meste Moskva vo veľkej biede. Až po jeho smrti boli vydané jeho publikácie Vlacho-bolgarskije ili dako-slavianskije gramoty (po slovensky Valašsko-bulharské alebo dáko-slovanské písomnosti) a Grammatika nynešnego bolgarskogo narečija (po slovensky Gramatika dnešného bulharského náčrečia).

Pamiatka Až dodnes sa v Bulharsku zachoval veľký odkaz činnosti Jurija Venelina:

Na hrobe Jurija Venelina na Danilovskom monastieri v Moskve sa nachádza pamätník s nápisom: „Ako prvý svetu pripomenul zabudnuté, ale kedysi slávne a veľké plemeno Bulharov a veľmi túžil vidieť jeho znovuzrodenie.“.

V meste Sofia sa nachádza ulica pomenovaná po Jurijovi Venelinovi. Pamätníky sa okrem Sofie nachádzajú aj v mestách Gabrovo a Svaľava aj v obci Tybava. Na začiatku 20. storočia sa pamätník nachádzal aj v meste Odesa.

Publikácie

Drevnije i nynešnije bolgary v političeskom, narodopisnom, istoričeskom a religioznom ich otnošenii k rossijanam. Istoriko-kritičeskije izyskanija (po slovensky Dávni a dnešní Bulhari v politickom, v historickom a v náboženskom vzťahu k Ruskom. Historicko-kritický výskum, 1829, 1841, 1856). O charaktere narodnych pesen u slavian zadunajskich (po slovensky Charakter ľudových piesní zadunajských Slovanov, 1835). O zarodyše novoj bolgarskoj literatury (po slovensky Zrod bulharskej literatúry, 1838). Skandinavomanija i jejo poklonniki ili stoletnije izyskanija o variagach. Istoriko-kritičeskoje razsuždenije (po slovensky Škandinavistika a jej milovníci alebo storočný výskum Normanov, 1842). Kritičeskije izsledovanija ob istorii bolgar, s prichoda bolgar na Frakijskij poluostrov do 968 goda, ili pokorenija Bolgarii Velikim kňazem, Sviatoslavom. Izdanny na iždivenii bolgarina I. N. Denkolgu (po slovensky Kritická štúdia histórie Bulharov od príchodu Bulharov do Trácie do roku 968 alebo do porážky Bulharskom Veľkým ruským kniežaťom Sviatoslavom. Vydané s podporou Bulhara I. N. Denkolga, 1849).

Referencie

Iné projekty

Zdroje

. . . . .

Kategória:Narodenia 22. apríla Kategória:Narodenia v 1802 Kategória:Úmrtia 25. septembra Kategória:Úmrtia v 1839 Kategória:Rusíni Kategória:Slavisti Kategória:Absolventi Ľvovskej univerzity Kategória:Absolventi Moskovskej štátnej univerzity M. V. Lomonosova