náhľad|Hlava bohyne Afrodity (kópia diela od Praxitela z 1. storočia po Kr.). Kresťanský kríž vyrytý do čela a brady mal za cieľ „odsvätiť“ a znehodnotiť pohanský artefakt. Nález z Aténskej agory, dnes v Národnom archeologickom múzeu v Aténach.
Perzekúcia pohanov v neskorej Rímskej ríši (prípadne kresťanský protipohanský radikalizmus v neskorej antike) predstavuje proces systematického potláčania, legislatívneho obmedzovania a fyzickej likvidácie tradičného grécko-rímskeho náboženstva (polyteizmu), filozofických škôl a kultúrneho dedičstva starovekého sveta po tom, čo sa kresťanstvo stalo dominantným náboženstvom Rímskej ríše.MACMULLEN, Ramsay. Christianizing the Roman Empire: (A.D. 100-400). New Haven : Yale University Press, 1984. ISBN 978-0300036428. S. 86-101. Tento historický posun viedol k výraznej transformácii intelektuálneho života, zániku antických slobôdNIXEY, Catherine. Věk temna: Jak křesťanství zničilo antický svět. Praha : Vyšehrad, 2019. ISBN 978-80-7601-223-3. S. 13-25. a podľa časti historikov k dočasnému spomaleniu kultúrneho a vedeckého vývoja v Európe.BROWN, Peter. Through the Eye of a Needle: Wealth, the Fall of Rome, and the Making of Christianity in the West, 350-550 AD. Princeton : Princeton University Press, 2012. ISBN 978-0691152905. S. 412-420.
Počiatky za vlády Konštantína Veľkého Prvé zdokumentované prípady štátom podporovaného ničenia pohanských sakrálnych objektov spadajú do obdobia vlády cisára Konštantína Veľkého (306 – 337). K prvému zásahu došlo vo vojenskej kolónii Aelia Capitolina (Jeruzalem), kde nechal Konštantín zbúrať pohanský chrám, aby uvoľnil miesto pre stavbu kresťanského chrámu.
Cisár tento krok obhajoval princípom reštitúcie (navrátenia majetku). Kresťanskí historici totiž tvrdili, že cisár Hadrián v 2. storočí zámerne postavil chrám zasvätený Venuši na vrchu Golgota, aby zamedzil kresťanskému uctievaniu miesta Kristovho ukrižovania.MacMullen, R. Christianizing The Roman Empire A.D.100-400, Yale University Press, 1984, ISBN 0-300-03642-6. Konštantín využil túto rétoriku obnovy na zabratie a demoláciu niekoľkých ďalších strategických pohanských miest v Svätej zemi.Bayliss, R. Cilician Shades: The Historic Landscape of Late Antiquity, Oxford, 2004, s. 30.
Legislatívna represia a koniec slobodného slova Po roku 313 (s výnimkou krátkej neopohanskej renesancie za cisára Juliána Apostatu) boli nekresťania vystavení narastajúcemu tlaku nepriateľských a diskriminačných imperiálnych zákonov. Tieto nariadenia smerovali k úplnému zákazu tradičných obetí, veštenia a k uzatváraniu chrámov.
Postupná likvidácia antickej plurality prebiehala v nasledujúcich fázach: Zákazy obetí (341): Konštantínov syn Konstantius II. vydal legislatívu zakazujúcu pohanské obety v rímskej Itálii. Kriminalizácia kultu (356): Konštantius II. sprísnil tresty a uctievanie pohanských modiel a prinášanie obetí definoval ako hrdelný zločin (trestaný smrťou), pričom nariadil plošné zatvorenie chrámov. Hoci sa tresty smrti spočiatku vykonávali len zriedkavo, legislatívny tlak bol enormný.Thompson, Glen L. Constantius II and the first removal of the Altar of Victory. In: A Tall Order. Writing the Social History of the Ancient World. Walter de Gruyter, 2012, s. 87-93. Likvidácia slobody slova: Kresťanská správa pristúpila k zákazu činnosti pohanských učiteľov a filozofov. Bola im odňatka tzv. parrhésia (právo slobodne vyjadrovať svoje názory a vyučovať), čo bol koncept, ktorý v gréckom svete dovtedy vyše tisíc rokov definoval podstatu slobody slova.Lavan, L. – Mulryan, M. Archaeology of Late Antique Paganism, Brill, 2011, s. xxiv.
Napriek represiám, sporadickým útokom fanatických kresťanských davov a konfiškáciám chrámových pokladov zostal polyteizmus na vidieku i medzi aristokraciou hlboko zakorenený počas celého 5. storočia. V okrajových častiach ríše prežíval do 7. storočia a v izolovaných oblastiach samotného Grécka až do 9. storočia.Salzman, M. R. The Making of a Christian Aristocracy: Social and Religious Change in the Western Roman Empire, Harvard University Press, 2002, s. 182. Intenzita prenasledovania vyvrcholila za vlád cisárov Gratianus, Valentinianus II. a najmä Theodosius I., kedy protipohanská politika nadobudla charakter štátneho teroru.
Koniec slobody svedomia a zánik Aténskej akadémie náhľad|Rímska mozaika zobrazujúca filozofov v Platónovej Akadémii. Slobodná intelektuálna tradícia školy, zobrazená na tomto antickom diele, bola definitívne ukončená v 6. storočí Justiniánovou legislatívou. Na sklonku antiky, s kodifikáciou rímskeho práva v podobe Corpus iuris civilis za cisára Justinián I., došlo k posunu od všeobecných proklamácií k likvidácii konkrétnych posledných centier pohanskej vzdelanosti.Kaegi, W. E. The fifth century twilight of Byzantine paganism, Classica et Mediaevalia 27(1), 1966, s. 243-275. Práve v 5. a 6. storočí bolo najviac antických chrámov násilne premenených na kresťanské kostoly. Podľa francúzskeho historika Pierra Chuvina znamenala tvrdá byzantská legislatíva definitívny koniec slobody svedomia, ktorá bola dovtedy hlavným pilierom Milánskeho ediktu.Chuvin, Pierre. A Chronicle of the Last Pagans, Harvard University Press, 1990, s. 132–148.
Symbolickou ranou pre antickú racionalitu bol rok 529 po Kr., kedy cisár Justinián I. dekrétom oficiálne zatvoril Platónovu Akadémiu v Aténach. Poslední slobodní filozofi a učitelia tejto inštitúcie, Damaskios a Simplikios, museli utiecť pred prenasledovaním do mesta Charran (dnešné Turecko) na území Perzskej ríše, ktoré sa stalo posledným útočiskom klasického pohanstva a vzdelanosti.Frew, Donald. Harran: Last Refuge of Classical Paganism, Pomegranate: The International Journal of Pagan Studies, 2012. Pohanstvo tam vďaka podplatiteľnosti miestnych úradníkov prežívalo až do 10. storočia, kedy boli miestni obyvatelia v roku 933 donútení k masovej konverzii.
Súčasný historiografický pohľad V modernej historickej vede existujú dva hlavné prúdy interpretácie tohto kultúrneho zlomu: Katastrofická škola (Tradičný pohľad): Autori (vrátane klasikov ako Edward Gibbon alebo súčasnej historičky Catherine Nixey) vnímajú rýchly zánik pohanstva na konci 4. a začiatku 5. storočia ako priamy dôsledok brutálnej kresťanskej legislatívy, štátnej cenzúry a náboženského násilia, ktoré uvrhlo Európu do kultúrneho úpadku.Nixey, Catherine. Věk temna: Jak křesťanství zničilo antický svět, Praha: Vyšehrad, 2019. Škola dlhého úpadku (Revizionistický pohľad): Súčasní akademici (napr. Peter Brown alebo autori The Oxford Handbook of Late Antiquity) argumentujú, že zánik polyteizmu bol dlhodobý, pozvoľný proces, ktorý sa začal už v 2. storočí pred nástupom kresťanských cisárov, a že miera priameho násilia medzi oboma skupinami bola v minulosti nadhodnocovaná.The Oxford Handbook of Late Antiquity, Oxford University Press, 2015.
Debata o (ne)tolerancii v staroveku
náhľad|260px|Rímsky sarkofág zobrazujúci obetu pri svadobnom obrade (2. storočie po Kr.). Tradičné rímske náboženstvo vyžadovalo presné rituálne úkony; akýkoľvek odklon sa vnímal ako hrozba pre bezpečnosť štátu. Charakteristická otvorenosť rímskeho náboženstva viedla v minulosti mnohých bádateľov, ako napríklad Ramsaya MacMullena, k tvrdeniu, že v procese svojej expanzie bol Rímsky štát „úplne tolerantný na nebi i na zemi“.MACMULLEN, Ramsay. Paganism in the Roman Empire. New Haven : Yale University Press, 1981. ISBN 9780300029840. S. 2.
Významný historik Peter Garnsey však s takýmto označovaním rímskej správy predkonštantínovského obdobia ako „tolerantnej“ či „inkluzívnej“ zásadne nesúhlasí. Podľa jeho analýzy ide o hrubé zneužitie terminológie. Garnsey zdôrazňuje, že cudzie božstvá neboli tolerované v modernom zmysle slova, ale boli podrobené (anektované) spolu s komunitami, ktoré Rimania vojensky porazili. Rimania sa týchto porazených bohov skrátka už nemuseli báť, a preto im nepreukazovali skutočnú toleranciu, ktorá v sebe vždy musí spájať nesúhlas s akceptáciou.
Kritériá rímskej selekcie a štátny monopol Americký historik starovekého Ríma Eric Orlin uvádza, že ochota adoptovať cudzie božstvá a rituály do rímskeho panteónu bola pravdepodobne definujúcou črtou tamojšieho náboženstva.ORLIN, Eric. Foreign Cults in Rome: Creating a Roman Empire. Oxford : Oxford University Press, 2010. ISBN 9780199780204. S. 18. Tento prístup sa však neuplatňoval plošne: kým niektoré kulty rímsky štát oficiálne prijal a inštaloval, obrovské množstvo iných ostalo mimo záujmu alebo bolo zakázaných. Podľa MacMullena rímska elita určovala hranicu medzi toleranciou (absorpciou) a intoleranciou (vylúčením) na základe toho, či daná skupina uctievala svojho boha „podľa zvykov predkov“ a či preukazovala kompatibilitu s rímskou identitou.
Bádateľ Andreas Bendlin vo svojich prácach dopĺňa, že zjednodušená téza o „tolerantnom polyteizme a inherentne netolerantnom monoteizme“ v staroveku bola moderným výskumom už dávno vyvrátená.BENDLIN, Andreas. In: RASCHLE, Christian R. – DIJKSTRA, Jitse H. F. (eds.). Religious Violence in the Ancient World From Classical Athens to Late Antiquity. Cambridge : Cambridge University Press, 2020. ISBN 9781108849210. Kapitola 6.
Mocenská dynamika po Konštantínovi náhľad|vpravo|240px|Vyobrazenie boha Dionýza (Bacchusa) s kantharosom na starovekej váze. Rimania tvrdo zakročili proti bakchanáliám už v roku 186 pred Kr., čo ukazuje, že potláčanie náboženských hnutí bolo bežnou rímskou politickou praxou dávno pred kresťanstvom. Sociológ Rodney Stark poukazuje na to, že kresťania v čase konverzie Konštantína Veľkého tvorili pravdepodobne len 16 až 17 % populácie celej Rímskej ríše.STARK, Rodney. The Rise of Christianity: A Sociologist Reconsiders History. Princeton : Princeton University Press, 2020. ISBN 9780691214290. S. 13. V tejto ranej fáze preto nemali dostatočnú demografickú ani politickú prevahu na to, aby spustili okamžité a systematické prenasledovanie polyteistickej väčšiny.
Historik Peter Brown však varuje pred podceňovaním radikálnych nálad kresťanov v 4. storočí. Pripomína, že predchádzajúce represie, štátne prenasledovanie a mučeníctvo, ktorým kresťania prešli, prirodzene neviedli k pestovaniu tolerancie voči ich niekdajším prenasledovateľom.BROWN, Peter. The Rise of Western Christendom: Triumph and Diversity, A.D. 200-1000. 10. vyd. Wiley-Blackwell, 2013. ISBN 978-1118301265. S. 73.
Brown zároveň analyzuje kontinuitu rímskej štátnej moci: Ochrana rímskej identity: Rímske úrady nikdy neváhali tvrdo zasiahnuť proti akejkoľvek náboženskej skupine, ktorú vyhodnotili ako hrozbu pre stabilitu a pax deorum (mier s bohmi). Tradičný vzorec represií: Tento prístup Ríma bol zrejmý už od roku 186 pred Kr., kedy senát nekompromisne rozpustil a zakázal bakchické asociácie (bakchanálie). Zmena viery, nie metód: Keď kresťanskí cisári prevzali moc, nevynašli nový model netolerancie. Iba aplikovali starý, osvedčený rímsky mocenský vzorec ochrany štátnej identity na potlačenie pohanstva, ktoré teraz začalo byť vnímané ako hrozba pre kresťanský rímsky svet.
Vláda Konštantína I. (306 – 337) náhľad|vpravo|Mramorová hlava z kolosálnej sochy cisára Konštantína I. Veľkého v Kapitolských múzeách v Ríme. Konštantín odštartoval proces postupnej christianizácie rímskeho štátneho aparátu.