Nikita Iľjič Tolstoj (; * 15. apríl 1923, Vršac – † 27. jún 1996, Moskva) bol sovietsky a ruský slavista, jazykovedec, filológ, folklorista, etnolingvista, vysokoškolský pedagóg a organizátor vedeckého života. Zaoberal sa dejinami a typológiou slovanských spisovných jazykov, porovnávacou slovanskou lexikológiou a semaziológiou, slovanskou dialektológiou, lingvistickou geografiou, dejinami slavistiky, slovanskou mytológiou a tradičnou ľudovou kultúrou.

Tolstoj je považovaný za zakladateľa moskovskej etnolingvistickej školy. Vytvoril koncepciu a metodologické základy päťzväzkového etnolingvistického slovníka Slavianskije drevnosti (rus. Славянские древности; slov. Slovanské starožitnosti). V roku 1984 sa stal korešpondentným a v roku 1987 riadnym členom Akadémie vied ZSSR; od roku 1991 bol akademikom Ruskej akadémie vied. Bol pravnukom spisovateľa Leva Nikolajeviča Tolstého.

Život

Pôvod a mladosť Nikita Tolstoj sa narodil vo Vršaci v Banáte, ktorý bol v tom čase súčasťou Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov. Pochádzal z vetvy rodu Tolstojovcov, ktorá po Októbrovej revolúcii emigrovala z Ruska. Jeho starým otcom bol Iľja Ľvovič Tolstoj, druhý syn Leva Nikolajeviča Tolstého. Otec Iľja Iľjič Tolstoj bol absolventom ruského námorného kadetského zboru, za ruskej občianskej vojny slúžil v armáde Alexandra Kolčaka a po návrate do Sovietskeho zväzu pôsobil ako slavista a docent Moskovskej štátnej univerzity. Bol autorom srbochorvátsko-ruského slovníka. Jeho matkou bola Oľga Michajlovna Tolstá.

Rodina žila v medzivojnovej Juhoslávii v skromných pomeroch. Po absolvovaní ruskej základnej školy sa presťahovala do Belehradu, kde Tolstoj navštevoval Prvé rusko-srbské mužské gymnázium. Gymnázium, ktoré nadväzovalo na tradíciu predrevolučných ruských klasických škôl, ukončil v roku 1941. Vyrastal v rusko-srbskom dvojjazyčnom prostredí.

Druhá svetová vojna Po okupácii Juhoslávie štátmi Osi sa rodina presťahovala do mesta Novi Bečej. V rokoch 19411944 sa Tolstoj zúčastnil na juhoslovanskom partizánskom hnutí. Keď v októbri 1944 vstúpila do Juhoslávie Červená armáda, prihlásil sa do nej ako dobrovoľník. Ako vojak, tlmočník a spojka sa zúčastnil na prekročení rieky Tisa, na bojoch pri Balatone, Budapešti a Viedni.

Štúdium a akademická kariéra V septembri 1945 prišiel Tolstoj do Moskvy a začal študovať na slovanskom oddelení Filologickej fakulty Moskovskej štátnej univerzity. Jeho odborom bol bulharský jazyk a literatúra a jeho učiteľom bol slavista Samuil Borisovič Bernštejn. Už počas štúdia sa zúčastňoval na dialektologických expedíciách do bulharských obcí v Besarábii a pri Azovskom mori. Univerzitu absolvoval v roku 1950.

Ašpirantúru ukončil v roku 1953 a v roku 1954 získal hodnosť kandidáta filologických vied na základe dizertácie Краткие и полные прилагательные в старославянском языке (Kratkije i polnyje prilagateľnyje v staroslavianskom jazyke; slov. Krátke a plné tvary prídavných mien v staroslovienčine). Doktorskú dizertáciu Опыт семантического анализа славянской географической терминологии (Opyt semantičeskogo analiza slavianskoj geografičeskoj terminologii; slov. Pokus o sémantickú analýzu slovanskej geografickej terminológie) obhájil v roku 1972 na Leningradskej štátnej univerzite a hodnosť doktora filologických vied získal v roku 1973.

V rokoch 19521956 vyučoval bulharčinu a srbochorvátčinu na Moskovskom štátnom inštitúte medzinárodných vzťahov. Od roku 1954 až do smrti pracoval v Inštitúte slavistiky Akadémie vied ZSSR, neskôr Ruskej akadémie vied, kde pôsobil ako mladší a starší vedecký pracovník a od roku 1978 viedol sektor, neskôr oddelenie etnolingvistiky a folklóru. Od roku 1968 prednášal aj na Filologickej fakulte Moskovskej štátnej univerzity; v roku 1976 získal titul profesora a v rokoch 19761987 bol profesorom Katedry ruského jazyka.

Zomrel 27. júna 1996 v Moskve. Oficiálny profil Ruskej akadémie vied uvádza ako dátum úmrtia 28. jún 1996. Pochovali ho na rodinnom cintoríne Tolstojovcov v obci Kočaki neďaleko múzea a usadlosti Jasná Poľana.

Vedecká činnosť

Dejiny slovanských spisovných jazykov Tolstoj začínal ako historický jazykovedec, paleoslavista a dialektológ. Jednou z hlavných tém jeho raných a stredných prác boli dejiny a typológia slovanských spisovných jazykov. Pri skúmaní písomných pamiatok spájal rozbor ich gramatiky a slovnej zásoby s analýzou kultúrnej a spoločenskej funkcie jazyka.

Cirkevnú slovančinu nechápal ako nemenný a výlučne liturgický jazyk, ale ako spoločný, vnútorne diferencovaný spisovný jazyk pravoslávnych Slovanov, ktorý sa v jednotlivých krajinách rozvíjal v miestnych redakciách. V ruskej vedeckej terminológii presadzoval širšie chápaný pojem древнеславянский язык (drevneslavianskij jazyk; doslova „staroslovanský jazyk“), ktorým zahŕňal staroslovienčinu aj neskoršie podoby cirkevnej slovančiny. Rozlišoval pritom hierarchiu funkčných štýlov a žánrov: vyššie vrstvy písomníctva sa viac opierali o cirkevnú slovančinu, kým nižšie vrstvy boli bližšie miestnym hovoreným jazykom.

V tomto kontexte skúmal kultúrno-jazykový priestor Slavia Orthodoxa a porovnával ho s latinskou kultúrnou oblasťou Slavia Latina. Výsledky svojich výskumov zhrnul najmä v monografii История и структура славянских литературных языков (Istorija i struktura slavianskich literaturnych jazykov; slov. Dejiny a štruktúra slovanských spisovných jazykov, 1988).

Lexikológia, dialektológia a výskum Polesia Ďalšiu významnú oblasť Tolstojovej práce tvorili porovnávacia slovanská lexikológia, semaziológia, nárečová lexika, toponymia a lingvistická geografia. V monografii Славянская географическая терминология: Семасиологические этюды (Slavianskaja geografičeskaja terminologija: Semasiologičeskije etiudy; slov. Slovanská geografická terminológia: semaziologické štúdie, 1969) analyzoval pomenovania terénnych útvarov v slovanských jazykoch a nárečiach, ich významovú štruktúru, vnútornú formu a areálové rozšírenie.

Od začiatku 60. rokov viedol dialektologické a neskôr komplexné etnolingvistické expedície do Polesia. Výpravy pokračovali do roku 1986 a preskúmali približne sto lokalít na území dnešného Bieloruska a Ukrajiny.

Tolstoj pokladal Polesie za oblasť, v ktorej sa zachovalo mnoho archaických javov slovanskej ľudovej kultúry. Účastníci expedícií preto nezhromažďovali iba nárečovú slovnú zásobu, ale aj folklórne texty a údaje o obradoch, poverách, ľudovej démonológii, tradičných predmetoch, miestnych názvoch a rituálno-magických praktikách. Výskum Polesia sa tak stal východiskom pre prechod od tradičnej dialektológie ku komplexnému skúmaniu jazyka v kultúrnom kontexte.

Etnolingvistika a moskovská škola Od konca 60. rokov Tolstoj rozvíjal teoretické základy slovanskej etnolingvistiky. Jazyk a tradičnú ľudovú kultúru chápal ako vzájomne späté znakové systémy. Rekonštrukciu starších slovanských predstáv preto zakladal na spoločnom využití jazykových, folklórnych, obradových, mytologických a etnografických údajov.

Priestorové rozšírenie kultúrnych javov navrhoval skúmať podobnými metódami ako rozšírenie nárečových javov. Popri izoglosách pracoval s pojmami izopragmy pre hranice rovnakých praktík a izodoxy pre hranice rovnakých predstáv a vier. Rozpracoval aj pojem územného kultúrneho dialektu. Okolo Tolstého sa sformovala moskovská etnolingvistická škola, ktorej práce prepájali jazykovedu, folkloristiku a etnografiu.

Najrozsiahlejším kolektívnym výsledkom tejto školy sa stal päťzväzkový slovník Славянские древности: Этнолингвистический словарь (Slavianskije drevnosti: Etnolingvističeskij slovar; slov. Slovanské starožitnosti: etnolingvistický slovník). Tolstoj vytvoril jeho koncepciu, podieľal sa na formulovaní metodiky a bol jeho hlavným redaktorom. Prvý zväz vyšiel v roku 1995 ešte za jeho života; po jeho smrti viedla práce na slovníku Svetlana Tolstá. Piaty a posledný zväz vyšiel v roku 2012. Kumulatívne bibliografie jeho prác evidujú 859 tlačených položiek.

Vedecko-organizačná a redakčná činnosť Tolstoj patril k významným organizátorom sovietskej a ruskej slavistiky. V roku 1986 sa stal predsedom Národného komitétu slavistov, od roku 1987 bol podpredsedom Medzinárodného komitétu slavistov, od roku 1988 zástupcom akademika-tajomníka Oddelenia literatúry a jazyka Akadémie vied a od roku 1992 členom Prezídia Ruskej akadémie vied. V roku 1994 sa stal predsedom Ruského humanitného vedeckého fondu.

Bol tiež členom Rady pre vedecko-technickú politiku pri prezidentovi Ruskej federácie a verejnej dozornej rady pre obnovu Chrámu Krista Spasiteľa v Moskve. Zúčastňoval sa medzinárodných zjazdov slavistov; posledným, na ktorom vystúpil, bol 11. medzinárodný zjazd slavistov v Bratislave v roku 1993.

V roku 1993 sa stal šéfredaktorom obnovovaného predrevolučného etnografického a folkloristického časopisu Živaja starina (rus. Живая старина; slov. Živý dávnovek); prvé číslo obnoveného periodika vyšlo v roku 1994. Od roku 1994 bol aj šéfredaktorom jazykovedného časopisu Voprosy jazykoznanija (rus. Вопросы языкознания; slov. Otázky jazykovedy).

Rodina Tolstojovou manželkou bola jazykovedkyňa a etnolingvistka Svetlana Michajlovna Tolstá, neskoršia akademička Ruskej akadémie vied. Bola jeho dlhoročnou spolupracovníčkou a spoluautorkou viacerých prác; po jeho smrti pokračovala vo vedení moskovskej etnolingvistickej školy a v práci na slovníku Slavianskije drevnosti.

Mali dve dcéry. Marfa Nikitična Tolstá sa stala jazykovedkyňou a pracovníčkou Inštitútu slavistiky Ruskej akadémie vied. Ich druhou dcérou je Anna Nikitična Tolstá, známa ako Fekla Tolstá.

Členstvá a ocenenia Rad vlasteneckej vojny II. triedy (1985), medaila Za dobytie Budapešti a medaila Za dobytie Viedne; zlatá medaila so stuhou „Za rozvoj priateľstva a spolupráce s ČSSR“ Československej spoločnosti pre medzinárodné vzťahy (1968); korešpondentný člen Akadémie vied ZSSR (1984) a riadny člen Akadémie vied ZSSR, neskôr Ruskej akadémie vied (1987); zahraničný člen Srbskej akadémie vied a umení (1985); člen viacerých zahraničných akadémií vied vrátane rakúskej a akadémií v Macedónsku, Chorvátsku, Slovinsku a Bielorusku, člen Poľskej akadémie umení a vied a riadny člen Európskej akadémie vied a umení; čestný doktor Univerzity Marie Curie-Skłodowskej v Lubline; Demidovova cena v odbore filológia (1994); čestná medaila Sorbonny (1995); mimoriadna Vukova cena (1996).

Pamiatka náhľad|Ruská poštová známka z roku 2000 venovaná Nikitovi Tolstému a slovníku Slavianskije drevnosti

Po Tolstého smrti bolo približne 7 500 zväzkov z jeho osobnej knižnice odovzdaných Moskovskému patriarchátu a umiestnených v Synodálnej knižnici Andrejevského kláštora v Moskve. Knihy vytvorili osobitný fond v sále pomenovanej po Nikitovi Tolstom. Jedna z ulíc v jeho rodnom Vršaci nesie jeho meno. Pri príležitosti 90. výročia jeho narodenia sa v roku 2013 uskutočnili vedecké konferencie v Rusku, Srbsku a Rakúsku.

Výber z diela Pri ruskojazyčných tituloch sa za pôvodným názvom uvádza slovenský prepis a orientačný slovenský preklad.

Referencie

Literatúra

Pozri aj Etnolingvistika Moskovská etnolingvistická škola Slavianskije drevnosti Polesie

Iné projekty

Externé odkazy Nikita Iľjič Tolstoj na stránke Inštitútu slavistiky Ruskej akadémie vied Nikita Iľjič Tolstoj v databáze Letopis Moskovskej univerzity Nikita Iľjič Tolstoj na stránke Ruskej akadémie vied Nikita Iľjič Tolstoj na stránke Srbskej akadémie vied a umení

Kategória:Členovia Ruskej akadémie vied Kategória:Absolventi Moskovskej štátnej univerzity M. V. Lomonosova Kategória:Narodenia v 1923 Kategória:Narodenia 15. apríla Kategória:Úmrtia v 1996 Kategória:Úmrtia 27. júna Kategória:Ruskí slavisti Kategória:Ruskí filológovia Kategória:Ruskí folkloristi Kategória:Ruskí univerzitní profesori