Pápežská biblická komisia () je rímskokatolícky cirkevný orgán Rímskej kúrie, ktorý v súčasnosti funguje ako poradné vedecké kolégium spojené s Dikastériom pre náuku viery v Ríme. Komisiu založil v roku 1902 pápež Lev XIII. ako magisteriálny orgán zložený z kardinálov a po pokoncilovej reforme v roku 1971 ju pápež Pavol VI. zmenil na medzinárodný zbor popredných katolíckych exegétov a odborníkov na biblické vedy.
Hlavným poslaním komisie je účinne podporovať biblické štúdiá, obhajovať pravosť a pravdu Svätého písma pred mylnými názormi prostredníctvom vedeckých argumentov a poskytovať odborné posudky pre magistérium v sporných alebo novovznikajúcich exegetických a hermeneutických otázkach. Komisia má taktiež oprávnenie organizovať a revidovať programy akademických skúšok pre udeľovanie cirkevných hodností (licenciát a doktorát) v oblasti biblických vied. Sídli vo Vatikáne a jej predsedom je z moci svojho úradu vždy prefekt Dikastéria pre náuku viery.
Pápežská biblická komisia má v súčasnosti svoje sídlo na adrese Palazzo del Sant'Uffizio, 00120 Città del Vaticano. Súčasné vedenie inštitúcie tvoria: predseda: kardinál Víctor Manuel Fernández (prefekt Dikastéria pre náuku viery), sekretárka: Núria Calduch Benages, technický sekretár: Alessandro Belano F.D.P.
Členom komisie je od roku 2020 aj slovenský biblista Blažej Štrba.
Dejiny Historický profil a pôvodná komisia (1902 – 1971) Pápežská biblická komisia (vtedy ) bola založená pápežom Levom XIII. 30. októbra 1902 apoštolským listom Vigilantiae studiique. Tento krok explicitne nadväzoval na encykliku Providentissimus z roku 1893, ktorou chcel Lev XIII. podnietiť rozvoj biblických štúdií v Katolíckej cirkvi a zároveň varovať pred neopodstatnenými interpretáciami. Impulzom na vznik komisie mohol byť aj spor okolo pravosti novozákonného verša známeho ako comma johanneum (1 Jn 5,7), ktorého autentickosť Sväté ofícium dekrétom z 13. januára 1897 obhajovalo, čo vtedajší katolícki učenci vnímali ako odborne neudržateľné rozhodnutie v technickej oblasti mimo kompetencie dogmatických teológov. Zriadenie komisie tak oslobodilo Sväté ofícium od priamej zodpovednosti rozhodovať o čisto vedeckých biblických otázkach.
Novoustanovenej inštitúcii zveril Svätý Otec trojitú úlohu: efektívne podporovať biblické štúdium medzi katolíkmi, vedeckými prostriedkami čeliť mylným názorom týkajúcim sa Svätého písma a študovať i objasňovať diskutované otázky a vznikajúce problémy v tejto oblasti. Lev XIII. dôrazne nabádal k využívaniu textovej kritiky a nových vedeckých poznatkov popri zachovaní vernosti tradícii a magistériu. Apoštolským listom Scripturae Sanctae z 23. februára 1904 udelil pápež Pius X. komisii právomoc udeľovať akademické hodnosti licenciátu a doktorátu v biblických štúdiách študentom, ktorí už predtým dosiahli doktorát z teológie. Tento monopol komisie na udeľovanie titulov bol neskôr upravený (v roku 1916 pre licenciát a v roku 1928 pre doktorát) v prospech Pápežského biblického inštitútu založeného v roku 1909.
Pôvodná štruktúra komisie bola analogická s rímskymi kongregáciami: pozostávala z kardinálov menovaných pápežom, ku ktorým boli priradení konzultanti z rôznych krajín sveta ako vedeckí experti. Vzhľadom na toto zloženie fungovala komisia ako magisteriálny orgán zúčastňujúci sa na autorite Svätej stolice. Od 13. februára 1905 do 17. novembra 1921. komisia vydala štrnásť dekrétov (odpovedí) a dve vyhlásenia k sporným biblickým otázkam vtedajšej doby Za pápeža Pia XI. nasledovali do roku 1934 ďalšie dve rozhodnutia. Medzi hlavné témy týchto odpovedí patrila otázka implicitných citátov vo Svätom písme, historicita historických kníh, mojžišovské autorstvo Pentateuchu, autorstvo a historicita Štvrtého evanjelia, jednota knihy proroka Izaiáša, historicita prvých troch kapitol knihy Genezis, autorstvo Žalmov, evanjelií (Matúša, Marka, Lukáša), Skutkov apoštolov, pastorálnych listov, Listu Hebrejom a Pavlovo učenie o parúzii.
Záväznosť týchto rozhodnutí zdôraznil pápež Pius X. v motu proprio s názvom Praestantia Scripturae Sacrae z 18. novembra 1907, v ktorom ustanovil, že všetci veriaci sú vo svedomí povinní podriadiť sa rozhodnutiam komisie rovnakým spôsobom ako dekrétom rímskych kongregácií schválených pápežom. Rozhodnutia boli formulované stručne (často iba Affirmative alebo Negative), no neskôr sa ich charakter začal meniť. V roku 1933 a 1953 komisia dokonca vydala odsudzujúce dekréty voči konkrétnym biblickým publikáciám s ich následným zákazom používania v katolíckych školách. Medzi rokmi 1907 a 1964 (pred inštrukciou Sancta mater ecclesia) boli kritické otázky riešené s plnou autoritou cirkevného učiteľského úradu s použitím len minimálnej argumentácie.
K zásadnému posunu v prístupe došlo listom tajomníka komisie kardinálovi Suhardovi z 16. januára 1948 o prameňoch Pentateuchu a historicite kapitol 1-11 knihy Genezis, ktorý v porovnaní s reštriktívnymi odpoveďami z rokov 1906 a 1909 garantoval plnú slobodu v medziach tradičného učenia Cirkvi. V roku 1941 komisia listom talianskym biskupom dôrazne odmietla anonymný útok na vedecko-kritickú metódu skúmania Písma a potvrdila jej legitímnosť. Významným dokumentom vydaným počas II. vatikánskeho koncilu bola inštrukcia Sancta Mater Ecclesia z 21. apríla 1964 o historicite evanjelií, ktorá v línii encykliky Divino afflante Spiritu vyzvala na využívanie metódy dejín foriem a rozlišovanie viacerých rovín historicity v evanjeliových textoch, čo neskôr plne prevzala dogmatická konštitúcia Druhého vatikánskeho koncilu Dei Verbum (čl. 19).
Pokoncilová reforma a nová komisia (1971 – súčasnosť) V kontexte celkovej pokoncilovej reformy Rímskej kúrie vydal pápež Pavol VI. 27. júna 1971 motu proprio Sedula cura, ktorým od základu zmenil štruktúru, povahu a fungovanie Biblickej komisie. Cieľom bolo urobiť jej činnosť plodnejšou a lepšie koordinovať spoluprácu medzi teológmi a exegétmi so Svätou stolicou.
Najradikálnejšia zmena spočívala v tom, že členmi komisie už nie sú kardináli, ktorým asistujú konzultanti, ale dvadsiati špičkoví učitelia biblických vied z celého sveta, čím sa niekdajší konzultanti fakticky stali riadnymi členmi. Kardinál zostáva v komisii prítomný iba v postavení predsedu, z moci svojho úradu ním je vždy prefekt Dikastéria pre náuku viery. Predsedovi asistuje sekretár volený z dvadsiatich členov a technický sekretár. Členov komisie menuje Svätý Otec na päťročné obdobie na návrh predsedu a po konzultácii s biskupskými konferenciami, pričom po skončení tohto obdobia môžu byť potvrdení na druhé funkčné obdobie. Členovia pochádzajú z rozličných inštitúcií a národov, reprezentujú všetky kontinenty a vyznačujú sa učenosťou, opatrnosťou a úctou voči cirkevnému magistériu.
V dôsledku tejto reštrukturalizácie sa nevyhnutne zmenila povaha a funkcie inštitúcie. Keďže už nie je zložená z kardinálov podľa vzoru rímskych kongregácií, nová komisia stratila povahu magisteriálneho orgánu s právomocou vydávať dekréty s právnou silou. Stala sa konzultačným (poradným) orgánom, ktorý je postavený do služieb magistéria a prepojený s Dikastériom pre náuku viery. Jej úlohou je študovať stanovené otázky a formulovať závery, ktoré sa predkladajú pápežovi a nadradenému dikastériu. Komisia síce pripravuje podklady pre inštrukcie a dekréty, no nemôže ich publikovať pod vlastným menom – publikuje ich Dikastérium pre náuku viery so súhlasom pápeža a so zmienkou o spoluúčasti komisie. Komisia však musí byť konzultovaná pred vyhlásením akýchkoľvek nových noriem týkajúcich sa Svätého písma. Táto reštrukturalizácia bola modelovaná podľa vzoru Medzinárodnej teologickej komisie založenej v roku 1969.
Komisia zvoláva svoje plenárne zhromaždenie každý rok v druhom týždni po Veľkej noci v Ríme, pričom tému vopred vyberá predseda na návrh rôznych orgánov, ako sú biskupské konferencie, Synoda biskupov, samotná komisia či katolícke univerzity. Užší výbor zvolený plénom sa stretáva častejšie na koordináciu práce medzi ročnými zasadnutiami. Vzhľadom na medzinárodný charakter členskej základne sa kladie dôraz na spoluprácu aj s nekatolíckymi inštitúciami a texty predpokladajú možnosť konzultácie s nekatolíckymi exegétmi.
Aktivity od roku 1971 Prvé plenárne zhromaždenie novej komisie sa uskutočnilo v roku 1974 a jeho náplňou bola revízia skúšobných programov pre udeľovanie akademických hodností v biblických vedách, ktoré zostali v kompetencii komisie podľa čl. 14 dokumentu Sedula cura.
V nasledujúcich rokoch sa komisia venovala aktuálnym témam, pričom texty prechádzali zložitým procesom spoločného pripomienkovania a hlasovania na rozdiel od individuálnych prednášok členov: 19751976: štúdium ženskosti v Biblii, konkrétne úlohy ženy v spoločnosti a v cirkvi podľa Svätého písma (skúmala sa najmä otázka možnosti kňazského svätenia žien). Závery neboli publikované, lež iba odovzdané Svätej stolici podľa čl. 10 Sedula cura. 19771978: používanie Svätého písma v teológii oslobodenia. Ani z tohto štúdia nevzišiel verejný dokument, závery slúžili interným potrebám Svätej stolice. 1979: tématika inkulturácie vo Svätom písme; príspevky zo zasadnutia za účasti pápeža Jána Pavla II. boli publikované v zborníku Fede e cultura alla luce della Bibbia (LDC, Turín, 1981). Zborník neobsahoval spoločné závery celej komisie, lež len jednotlivé štúdie. 19801983: výskum zameraný na vzťah medzi hermeneutikou a christológiou. Práca vyústila do publikovania prvého spoločného dokumentu Bible et Christologie (Cerf, Paríž, 1984), ktorý bol preložený do hlavných svetových jazykov a obsahoval oficiálny spoločný text a deväť osobných štúdií členov. 19851988: komisia študovala komplexné prepojenia medzi miestnymi cirkvami a univerzálnosťou jedného Božieho ľudu s biblickým, ekleziologickým a ekumenickým prístupom. Výsledkom bol dvadsaťstranový dokument Unité et diversité dans l'Eglise zverejnený spolu s prednáškami členov (Libreria Editrice Vaticana, 1989). 19891993: práca na zásadnej téme interpretácie Biblie v Cirkvi. Po prerušení z dôvodu uplynutia päťročného mandátu členov v roku 1990 bol text dokončený v novom zložení komisie v roku 1991, schválený hlasovaním a definitívne publikovaný 15. apríla 1993 pod názvom L'interprétation de la Bible dans l'Eglise (Libreria Editrice Vaticana, 1993). Dokument analyzoval vedecké metódy exegézy, nové prístupy a špecifiká katolíckej interpretácie vo vzťahu k životu Cirkvi. 19941996: práca bola zameraná na univerzálnosť spásy skrze Krista a rozmanitosť náboženstiev. 19972001: hĺbkové štúdium vzťahu medzi Novým a Starým zákonom a medzi kresťanmi a židmi. Skúmanie vyvrcholilo v roku 2001 vydaním významného dokumentu Le peuple Juif et ses Saintes Écritures dans la Bible chrétienne. 2008: vydanie dokumentu The Bible and Morality. Biblical Roots of Christian Conduct (11. máj 2008). 2014: vydanie dokumentu Inšpirácia a pravda Svätého písma: Slovo, ktoré pochádza od Boha a hovorí o Bohu pre spásu sveta (22. február 2014). 2019: vydanie dokumentu Čože je človek? (Ž 8,5). Sprievodca biblickou antropológiou (30. september 2019).
Referencie
Pozri aj biblistika Rímska kúria Dikastérium pre náuku viery
Iné projekty
Kategória:Rímska kúria Kategória:Biblistika Kategória:Organizácie založené v 1902