Tábor nútenej práce Ilava (skrátene TNP Ilava) bol jedným zo šiestich táborov nútenej práce na území Slovensku zriadených komunistickým režimom po Februárovom prevrate na základe zákona č. 247/1948 Zb. zo dňa 25. októbra 1948 o táboroch nútenej práce, ktorý umožňoval zaradenie osôb na nútené práce bez rozsudku súdu. Sídlil v priestoroch ilavskej väznice a pre nedostatočnú infraštruktúru tu panovali najtvrdšie podmienky. V rokoch 19481949 bolo do TNP Ilava zaradených 596 osôb (486 mužov a 110 žien), prevažne kategorizovaných ako politickí a hospodárski rozvratníci. Pre nezákonné konanie a neprávosti páchané na zaradencoch boli uväznení traja členovia správy tábora, trestné oznámenie na správcu tábora Michala Jakaba pre zneužívanie úradnej moci bolo zastavené s odôvodnením, že konal z „prílišnej horlivosti“ a oddanosti režimu. Tábor bol zrušený 25. júna 1950.

História TNP Ilava Tábor nútenej práce (TNP) v Ilave vznikol 8. marca 1948 ako pracovný útvar, ktorý bol obežníkom Povereníctva vnútra zo 6. decembra 1948 administratívne premenovaný na tábor nútenej práce. Sídlil v areáli ilavského hradu. Ten bol využívaný ako väznica už od 19. storočia. Počas druhej svetovej vojny slúžil zaisťovací tábor na internáciu sociálne i politicky nepohodlných osôb. Zo všetkých táborov nútenej práce boli práve tu najtvrdšie podmienky. Zaradenci boli ubytovaní v priestoroch s veľmi zlými materiálnymi podmienkamibez ústredného kúrenia, vodovodu, sociálnych zariadení a do septembra 1948 aj bez elektrického osvetlenia. Vzhľadom na bezpečnostný charakter objektu boli do Ilavy sústreďovaní predovšetkým politickí rozvratníci, opakovaní utečenci z iných táborov a osoby ukrývajúce sa pred zaradením. V máji 1949 vzniklo osobitne strážené izolované oddelenie pre 30 osôb označené krycím názvom 174 A.

Zaradenci pracovali najmä v kruhovej tehelni v Ilave, tehelni v Košeci, v Škodových závodoch v Dubnici nad Váhom, neskôr aj pri poľnohospodárskych prácach v okolí Ilavy a Klobušíc. Kontrola, ktorú v polovici júla 1949 vykonal prednosta koordinačného odboru Povereníctva vnútra Rudolf Viktorin, odhalila závažné nedostatky v organizácii tábora. Kritizoval nedostatočnú strážnu službu, voľný pohyb zaradencov počas noci, nekontrolovaný vstup do objektu i konflikty medzi príslušníkmi ZNB a Zboru väzenskej stráže. Nariadil okamžitú nápravu a sprísnenie režimu.

Pre nedostatok pracovných príležitostí a zriadenie nového tábora v Hronci rozhodlo Povereníctvo vnútra koncom septembra 1949 o zrušení tábora. Práceschopní zaradenci boli premiestnení do Hronca, ostatní administratívne prevedení do TNP Nováky. Areál následne prevzala Štátna bezpečnosť, ktorá ho plánovala využiť v pripravovanej akcii T-43. Po rekonštrukčných rokovaniach v januári 1950 boli do tábora od 6. marca 1950 presúvaní najmä kňazi z Novák a Hronca. Zaradenci spočiatku pracovali iba v areáli tábora, od apríla 1950 aj na výstavbe hydinárskej farmy pri JRD v Ilave, pri poľnohospodárskych prácach a na rekonštrukcii budúceho tábora v Trenčíne.

V druhej polovici mája 1950 sa v tábore nachádzalo 48 osôb, z ktorých takmer polovicu tvorili duchovní. Zaradení boli najmä za pokus o ilegálny prechod štátnych hraníc alebo pre rôzne formy protištátnej činnosti. Povereníctvo vnútra tábor definitívne zrušilo 25. júna 1950. V rokoch 19481949 bolo do TNP Ilava zaradených 596 osôb (486 mužov a 110 žien), prevažne ako politickí a hospodárski rozvratníci. Správu tábora postupne vykonávali Jozef Buček, Jozef Porubský, Mikuláš Jakab a od novembra 1949 Ján Kráľ, ktorý po zániku tábora prevzal vedenie TNP Trenčín.

Neprávosti V decembri 1948 vyšetrovala komisia zložená zo zástupcov Povereníctva vnútra, Zemského veliteľstva NB, odbočky ŠtB v Trenčíne a Oblastného veliteľstva NB v Trenčíne správcu tábora Jozefa Bučeka, osvetového referenta Jozefa Cabana a veliteľa dočasnej stanice NB práp. Bžocha. Vyšetrovanie preukázalo prijímanie úplatkov, zneužívanie právomocí, umožnenie úteku zaradencov, sexuálne zneužívanie zaradenkýň i fyzické násilie voči zaradencom. Všetci traja boli zadržaní a eskortovaní do väznice Oblastného veliteľstva NB I. v Bratislave.

Vyhrážkami, bitkami a grobianskym správaním bol medzi zaradencami v Ilave, ale aj Ústí nad Oravou známy veliteľ tábora Mikuláš Jakab. Prvé výhrady voči Mikulášovi Jakabovi sa objavili koncom roku 1948, keď pôsobil ako kontrolór pracovného tábora na Orave a podľa sťažností zaradencom bránil v účasti na bohoslužbách. Dňa 25. januára 1949 bol vymenovaný za správcu oravského TNP, kde presadzoval autoritatívny spôsob riadenia a nerešpektoval ani nadriadených. Od mája 1949 pôsobil v Ilave. Kontrola Povereníctva vnútra v septembri 1949 zistila svojvoľné udeľovanie trestov, neoprávnené umiestňovanie zaradencov na samotky, obmedzovanie korešpondencie, vychádzok a kontaktov politických zaradencov. Následné vyšetrovanie v októbri 1949 preukázalo opakované fyzické násilie, vyhrážanie sa smrťou a zneužívanie disciplinárnych opatrení, čo potvrdili viacerí svedkovia vrátane Andreja Paldana. Dňa 11. októbra 1949 bolo na Jakaba podané trestné oznámenie pre zneužívanie úradnej moci. Napriek tomu sa ho zastali predstavitelia Povereníctva vnútra Rudolf Viktorin a Daniel Okáli. V septembri 1951 bolo trestné stíhanie na pokyn povereníka spravodlivosti zastavené s odôvodnením, že konal z „prílišnej horlivosti“ a oddanosti režimu.

Poznámky

Referencie

Iné projekty

Ilava Kategória:Dejiny Česko-Slovenska Kategória:Ilava Kategória:Komunizmus na Slovensku Kategória:Väznice na Slovensku