Kerameikos () bola významná remeselnícka štvrť starovekých Atén, známa predovšetkým ako hlavné stredisko produkcie aténskej keramiky a zároveň ako najväčšia a najdôležitejšia aténska nekropola. Nachádza sa na severozápadnom okraji historického jadra mesta, v okolí monumentálnej Dipylonskej brány a pozdĺž toku rieky Eridanos.
V roku 478 pred Kr. bola táto oblasť natrvalo rozdelená Temistoklovými hradbami na dve časti – vnútorný Kerameikos (obytná a remeselnícka štvrť) a vonkajší Kerameikos, ktorý sa stal hlavným mestským pohrebiskom. Práve odtiaľto sa začínala slávna Svätá cesta smerujúca do Eleusíny, lemovaná monumentálnymi náhrobnými sochami.Hans Rupprecht Goette, Athens, Attica and the Megarid: An Archaeological Guide, London: Routledge, 2001, s. 59. ISBN 0-415-24370-X.
Archeologický výskum lokality prebieha už od roku 1870, najprv pod vedením Gréckej archeologickej spoločnosti a od roku 1913 až do súčasnosti pod záštitou Nemeckého archeologického ústavu v Aténach. Moderné vykopávky však doteraz odkryli iba menšiu časť celého starovekého dému.
Geografia a lokálne reálie Kým v súčasnosti leží archeologický areál v tesnej blízkosti moderného centra Atén, v staroveku sa rovnomenný mestský okres (démos Kerameis) rozkladal na vtedajšom severozápadnom predmestí, ktoré bolo rozlohou výrazne menšie než dnešná metropola.
Územím pretekala rieka (potok) Eridanos, ktorá pramenila na svahoch pohoria Lykabettos, tiekla pozdĺž severnej strany pahorku Pnyx a neskôr ústila do rieky Kéfisos. Práve prítomnosť tohto vodného toku, aluviálnych nánosov a dostatku kvalitného bahna s vysokým obsahom ílu vytvorila ideálne podmienky pre usadenie hrnčiarskej komunity, ktorá tu pôsobila od najstarších čias.
Presný rozsah pôvodného dému Kerameis zostáva neznámy, no nálezy viacerých hraničných kameňov s nápisom Horos Kerameikou ( – Hranica Kerameika) spolu s písomnými prameňmi jasne definujú jeho severné a južné limity. Štvrť sa tiahla od severozápadného okraja vtedajšieho občianskeho centra – aténskej agory – až po posvätný háj hrdinu Akadéma (Akadémia), vzdialený približne 1,5 km, kde na začiatku 4. storočia pred Kr. založil svoju filozofickú školu Platón.
Z historických prameňov vyplýva, že samotná agora spočiatku sčasti spadala pod Kerameikos. Geograf Pausanias vo svojom opise Atén uvádza celú agoru ako súčasť tohto dištriktu. Naopak, historik Thukydides, ktorý predstavuje najstarší písomný prameň, striktne definuje Kerameikos ako oblasť ležiacu vonku za mestskými hradbami z roku 478 pred Kr. Tento zdanlivý rozpor vyplýva z neskoršieho administratívneho rozdelenia štvrte po vybudovaní opevnenia.thumb|Archeologická lokalita Platónovej akadémie v rovnomennej aténskej štvrti Akadimia Platonos, kam v staroveku viedla široká cesta priamo z Kerameika.
Pôvod názvu Podľa antickej tradície, ktorú zaznamenal Pausanias, bol názov štvrte odvodený od mýtického hrdinu Kerama, syna boha Dionýza a Ariadny, ktorý bol uctievaný ako patrón a ochranca hrnčiarov.
Z lingvistického a historického hľadiska je však názov odvodený priamo od starogréckeho slova pre hrnčiarov – kerameis (), respektíve od slova pre hlinu a hlinené výrobky (keramos, ). Kerameikos bol tak doslova „štvrťou hrnčiarov“, pričom toto pomenovanie prežilo tisícročia a stalo sa etymologickým základom pre moderný medzinárodný výraz keramika.
Dejiny a stavebný vývoj
Najstaršie osídlenie a vznik pohrebiska (do roku 478 pred Kr.) Pôvodne bolo toto územie v záplavovej oblasti rieky Eridanos prevažne močaristé. Ako pohrebisko sa však začalo príležitostne využívať už od 3. tisícročia pred Kr. (v období ranej bronzovej doby). Kontinuálne a organizované pochovávanie sa tu rozvinulo približne od roku 1200 pred Kr. (v submykénskom období). Archeológovia z tohto obdobia odkryli množstvo raných šachtových a skrinkových hrobov s bohatou keramickou pohrebnou výbavou.
Kým obytné domy hrnčiarov sa postupne koncentrovali na vyššie položených a suchších terasách južne od toku, na severnom brehu Eridanu sa v archaickom období začali budovať čoraz väčšie, zložitejšie a honosnejšie mohyly a kamenné monumenty, ktoré lemovali ranú trasu Svätej cesty.
Temistoklove hradby a rozdelenie štvrte thumb|Zvyšky Temistoklových hradieb pri pohľade z ulice Ermou. Spodná vrstva muriva pochádza z 5. storočia pred Kr., zatiaľ čo vrchná nadstavba vznikla v neskoroantickom období v 6. storočí po Kr. Zásadný zlom v urbanizme celej oblasti priniesol rok 478 pred Kr. Po ničivom vyplienení Atén perzským vojskom kráľa Xerxa I. (480 pred Kr.) sa Aténčania rozhodli urýchlene vybudovať nové mestské opevnenie. Na podnet štátnika Temistokla boli do základov týchto nových hradieb (tzv. Temistoklove hradby) sekundárne zamurované aj staršie archaické náhrobné kamene, sochy a monumenty z blízkeho okolia, ktoré Peržania predtým poškodili.
Stavba hradieb natrvalo rozdelila Kerameikos na dve funkčne odlišné časti: Vnútorný Kerameikos: zostal vo vnútri mesta a naďalej slúžil predovšetkým ako hustá mestská zástavba s obytnými domami a hrnčiarskymi dielňami. Vonkajší Kerameikos: ležal za hradbami a rozvinul sa do najrešpektovanejšieho aténskeho pohrebiska.
Priamo v priestore Kerameika pretínali hradby dve monumentálne, severozápadne orientované mestské brány: Posvätná brána ( – Hiera Pylé): situovaná na južnejšej strane, cez ktorú prechádzala slávna Svätá cesta smerujúca do Eleusíny, využívaná počas slávnostných sprievodov pri Eleusínskych mystériách. Dipylonská brána ( – dvojitá brána, v prameňoch známa aj ako Thriasianská): ležala severnejšie a prechádzala cez ňu široká ulica Dromos. Táto cesta viedla priamo k Platónovej akadémii.
Štátny cintorín a Ulica hrobov Pozdĺž cesty Dromos pred Dipylonskou bránou zriadili Aténčania verejný štátny cintorín – Démosion Séma (). Práve tu našli miesto posledného odpočinku najvýznamnejší aténski štátnici, vizionári a padlí bojovníci. Pochovaní tu boli napríklad Kleistenes či Perikles, pričom Perikles práve na tomto mieste v roku 431 pred Kr. predniesol svoju slávnu pohrebnú reč na počesť obetí prvého roku peloponézskej vojny.
Južne od Dipylonu sa od Svätej cesty odpájala samostatná vetva známa ako Ulica hrobov. Tú lemovali okázalé súkromné mauzóleá a hrobky bohatých aténskych rodín. Tento trend luxusných pohrebných stavieb umelo ukončil až luxusný dekrét (zákon proti prepychu), ktorý v roku 317 pred Kr. vydal správca Atén Démétrios z Faléru. Od tohto momentu boli povolené len skromné, jednotné pamätníky v podobe malých mramorových stĺpikov alebo popísaných kamenných blokov. K opätovnému oživeniu monumentálnej architektúry hrobiek došlo až po rímskej okupácii Atén, no z tohto neskoršieho rímskeho obdobia sa zachovalo len minimum pozostatkov.
Budova Pompeionu a náboženské procesie thumb|Ruiny budovy Pompeion z 5. storočia pred Kr. Stavba slúžila na prípravu náboženského sprievodu počas Panaténajských slávností, ktorý smeroval z Kerameika po Panaténajskej ceste až na Akropolu k chrámu Parthenón. V klasickom období vznikla v strategickom vnútropásme hradieb – priamo v priestore medzi Posvätnou a Dipylonskou bránou – dôležitá štátna budova Pompeion (). Táto stavba zohrávala kľúčovú rolu počas Panaténajských slávností. Slúžila ako hlavné zhromaždisko, kde sa organizoval slávnostný sprievod (pompé, ) na počesť bohyne Atény.
Archeologické výskumy Sústavné archeologické vykopávky v Kerameiku sa začali v roku 1870 pod záštitou Gréckej archeologickej spoločnosti. Od roku 1870 prebiehali s krátkymi prestávkami a v roku 1913 prevzal vedenie výskumov Nemecký archeologický ústav v Aténach, ktorý na lokalite kontinuálne pôsobí dodnes. Veľké plochy susediace s odkrytým areálom však stále zostávajú nepreskúmané, pretože ležia priamo pod zástavbou moderných Atén a ich vyvlastnenie a následný výskum závisia od budúcich finančných zdrojov.
Nález monumentálneho kúrosa Medzi najvýznamnejšie moderné objavy patrí nález monumentálneho archaického kúrosa (sochy nahého mladíka), ktorého v areáli Posvätnej brány odkryli nemeckí archeológovia pod vedením profesora Wolfa-Dietricha Niemeiera. Táto mramorová socha meria na výšku 2,1 metra a je väčším dvojčaťom slávneho kúrosa, ktorý je dnes uložený v Metropolitnom múzeu umenia v New York. Obe sochy vytvoril ten istý anonymný antický sochár, v dejinách umenia známy ako Dipylonský sochár.Hans Rupprecht Goette, Athens, Attica and the Megarid: An Archaeological Guide, London: Routledge, 2001, s. 59. ISBN 0-415-24370-X.
Hromadný hrob a aténsky mor náhľad|vľavo|Kostrové pozostatky z 5. storočia pred Kr., ktoré boli objavené v hromadnom hrobe morových obetí počas výstavby metra a dnes sú vystavené v múzeu. Počas výstavby blízkej stanice metra Kerameikos v rámci rozširovania aténskeho metra narazili stavebné mechanizmy na rozsiahle staroveké pohrebisko. V roku 1992 tu grécka archeologička Efi Baziatopoulou-Valavani viedla záchranný výskum, pri ktorom odkryla približne 1 000 hrobov zo 4. a 5. storočia pred Kr., no najmä unikátnu masovú hrobovú jamu v severozápadnom rohu cintorína.Marina Stamatopoulou, Maria Yeroulanou, Excavating classical culture: recent archaeological discoveries in Greece, Oxford: Archaeopress, 2002, s. 187–201. ISBN 1-84171-411-9.
Jama mala dĺžku 6,5 metra a hĺbku 1,6 metra. Obsahovala kostrové pozostatky najmenej 89 osôb – dospelých mužov, žien a ôsmich detí. Na základe nájdenej keramiky (najmä kanvíc typu choes, nádoby pelikai a radu lékythoi) bol hrob spoľahlivo datovaný do rokov 430 až 426 pred Kr. Vzhľadom na toto datovanie a chaotický charakter pochovávania vedci dospeli k záveru, že ide o obete katastrofálneho aténskeho moru, ktorý v meste zúril počas peloponézskej vojny. Priebeh tejto epidémie a spoločenský rozklad detailne opísal historik Thukydides, ktorého svedectvo sa presne zhoduje s nálezovou situáciou. Predpokladá sa, že išlo o štátny pohreb pre obete z najchudobnejších vrstiev, ktorých rodiny si nemohli dovoliť vlastné hrobky.
Anatomická analýza ukázala postupný úpadok rituálnej starostlivosti: Spodné vrstvy: telá boli uložené s relatívnou úctou, boli predelené vrstvou zeminy a nachádzala sa tu väčšina milodarov (približne 30 menších váz priemernej kvality). Vyššie vrstvy: telá boli do jamy hádzané chaoticky, bez ladu a skladu, len na základe voľného miesta. Celkový počet pochovaných po započítaní zničených vrstiev mohol dosiahnuť až 150 osôb. Najvyššia vrstva: tu boli uložené telá ôsmich detí. Na rozdiel od dospelých nad nimi neboli do jamy vhodené ledabolo, ale boli uložené s viditeľnou starostlivosťou a prikryté veľkými črepmi keramiky.
Jednému z týchto detí (približne 11-ročnému dievčaťu) tím profesora Manolisa Papagrigorakisa na základe lebky kompletne zrekonštruoval tvár. Dievča dostalo meno Myrtis a jej model je dnes celosvetovo známy.Alison McCook, „Q&A: Facing the past: Manolis Papagrigorakis“, Nature, roč. 471, č. 7336, marec 2011, s. 35. DOI: 10.1038/471035a.
Zubná dreň z troch skeletov z tohto hrobu bola podrobená analýze DNA. Profesor Papagrigorakis potvrdil prítomnosť baktérie Salmonella enterica (sérovar typhi), ktorá spôsobuje brušný týfus.Manolis J. Papagrigorakis a kol., „DNA examination of ancient dental pulp incriminates typhoid fever as a probable cause of the Plague of Athens“, International Journal of Infectious Diseases, roč. 10, č. 3, máj 2006, s. 206–214. DOI: 10.1016/j.ijid.2005.09.001. Hoci sa o pôvodcovi aténskeho moru dlho diskutovalo, tieto genetické dôkazy posunuli brušný týfus na prvé miesto medzi pravdepodobnými príčinami epidémie.
Archeologické múzeum v Kerameiku náhľad|Originálna mramorová pohrebná stéla sestier Demetrie a Pamfily vystavená v expozícii Archeologického múzea v Kerameiku. Celý archeologický areál je ohradený a prístupný pre verejnosť cez vchod situovaný na konci ulice Ermou, blízko jej križovatky s ulicou Peiraios. Priamo v areáli sa nachádza Archeologické múzeum v Kerameiku, umiestnené v neoklasicistickej budove.