Bitka pri Magnésii bola rozhodujúca bitka rímsko-seleukovskej vojny, ktorá sa odohrala na prelome rokov 190 pred Kr. a 189 pred Kr. (najčastejšie sa uvádza prelom decembra a januára) na rovine pri meste Magnésia pod Sipylom v starovekej Lýdii.TAYLOR, Michael. Antiochus the Great. Barnsley : Pen & Sword Military, 2013. ISBN 978-1-84884-463-6. S. 135-139.
V tejto bitke proti sebe stáli spojené armády Rímskej republiky pod velením konzula Lucia Cornelia Scipia (a jeho slávneho brata Scipia Africana) spolu s pergamským kráľom Eumenom II. na jednej strane a vojsko seleukovského kráľa Antiocha III. Veľkého na strane druhej.GRAINGER, John D. The Roman War of Antiochus the Great. Leiden : Brill, 2002. ISBN 978-90-04-12840-8. S. 311-315. Stretnutie skončilo drvivým rímskym víťazstvom, ktoré definitívne zlomilo seleukovský vplyv v Malej Ázii a spečatilo postavenie Ríma ako dominantnej veľmoci v Stredomorí.
Historický kontext a predohra Bitka bola vyvrcholením snáh Antiocha III. o expanziu do Grécka a Trácie, čo priamo narazilo na strategické záujmy Rímskej republiky a jej regionálnych spojencov, najmä Pergamonu a Rodosu.BAR-KOCHVA, Bezalel. The Seleucid Army: Organization and Tactics in the Great Campaigns. Cambridge : Cambridge University Press, 1976. ISBN 978-0-521-20667-9. S. 163-165. Po predchádzajúcej porážke seleukovských síl v bitke pri Termopylách v roku 191 pred Kr. bol Antiochos nútený stiahnuť sa z európskej pevniny späť do Malej Ázie.
Rímske loďstvo s pomocou rhodských a pergamských lodí následne ovládlo Egejské more, čo umožnilo rímskej pechote pod vedením bratov Scipiovcov bezpečne prekročiť Hellespont. Antiochos III. sa pokúsil vyjednať mier, no rímske podmienky vyžadujúce vzdanie sa celej Malej Ázie západne od pohoria Taurus odmietol, a preto sa rozhodol pre rozhodujúcu bitku na území, ktoré vyhovovalo jeho početnej prevahe.
Historické pozadie Po návrate zo svojich úspešných ťažení v Baktrii (210 – 209 pred Kr.) a Indii (206 – 205 pred Kr.) uzavrel seleukovský kráľ Antiochos III. spojenectvo s macedónskym kráľom Filipom V. s cieľom rozdeliť si územia ptolemaiovského Egypta. V roku 198 pred Kr. zvíťazil v piatej sýrskej vojne, čím získal kontrolu nad Koilé-Sýriou a zabezpečil svoju juhovýchodnú hranicu. Následne obrátil pozornosť na Malú Áziu, kde úspešne útočil na ptolemaiovské pobrežné dŕžavy.SARTRE, Maurice. The Middle East Under Rome. Cambridge : Harvard University Press, 2005. ISBN 978-0-674-01683-5. S. 89-92.
V roku 196 pred Kr. využil Antiochos smrť pergamského kráľa Attala I. a zaútočil na mestá pod kontrolou attalovskej dynastie. Nezávislé mestá Smyrna a Lampsakos v obave pred úplným ovládnutím Malej Ázie požiadali o ochranu Rímsku republiku. Na jar toho istého roku prekročili seleukovské vojská Hellespont a začali obnovovať strategické mesto Lysimacheia v Trácii. V októbri 196 pred Kr. sa Antiochos v Lysimacheii stretol s rímskou diplomatickou delegáciou. Rimania požadovali, aby sa kráľ stiahol z Európy a vrátil autonómiu gréckym mestám v Malej Ázii. Antiochos to odmietol s argumentom, že iba obnovuje ríšu svojho predka Antiocha II. Thea, a kritizoval Rím za miešanie sa do záležitostí maloázijských štátov.
Napätie vzrástlo na prelome rokov 196/195 pred Kr., keď na Antiochov dvor v Efeze utiekol niekdajší najväčší nepriateľ Ríma, kartáginský vojvodca Hannibal. Hoci v rímskom senáte vznikla pro-vojnová frakcia vedená Scipiom Africanom, Rím zatiaľ reagoval zdržanlivo. V lete 193 pred Kr. však vyslanec Aitólského spolku uistil Antiocha o podpore v prípadnej vojne s Rímom. Aitólčania chceli vyprovokovať konflikt, a preto obsadili dôležitý prístav Demetrias a zlikvidovali tamojšiu prorímsku frakciu. V septembri 192 pred Kr. aitólský veliteľ Thoantas presvedčil Antiocha, aby otvorene vystúpil proti Rimanom v Grécku. Seleukovský kráľ vyrazil na kampaň s 10 000 pešiakmi, 500 jazdcami, 6 vojnovými slonmi a 300 loďami.
Predohra a kampaň v Grécku Seleukovská flotila sa preplavila cez ostrovy Imbros a Skiathos do Demetriady, kde sa Antiochovo vojsko vylodilo. V novembri 192 pred Kr. vyhlásil Rím a Achájsky spolok Seleukovcom vojnu. Antiochos obsadil Chalkidu a urobil z nej svoju hlavnú základňu. Pokúsil sa obnoviť spojenectvo s Filipom V. Macedónskym, ktorého Rimania drvivo porazili v bitke pri Kynoskefalách (197 pred Kr.). Filip však očakával rímske víťazstvo, odpustenie vojnových reparácií a územné zisky, preto Antiochove ponuky odmietol a pridal sa na stranu Rimanov.
Kombinovaná ofenzíva Rimanov a ich macedónskych spojencov rýchlo vymazala všetky Antiochove územné zisky v Tesálii. Dňa 26. apríla 191 pred Kr. sa armády stretli v bitke pri Termopylách, kde bolo seleukovské vojsko katastrofálne porazené a Antiochos bol nútený utiecť späť do Efezu.
Vojna na mori a presun do Ázie náhľad|Mapa rímsko-seleukovskej vojny (192 – 188 pred Kr.), ktorá predchádzala bitke pri Magnésii. Seleukovci sa následne pokúsili zničiť rímsku flotilu skôr, než sa spojí s loďstvom Rodosu a Pergamonu. V septembri 191 pred Kr. však Rimania zvíťazili v námornej bitke pri Koryku, čím získali kontrolu nad Hellespontom. V máji 190 pred Kr. Antiochos v odplate vtrhol na pergamské územie, vyplienil vidiek a obľahol hlavné mesto, čo prinútilo Eumena II. k návratu z Grécka.
Rozhodujúci úder seleukovským námorným ambíciám uštedrili Rhodiarnie v auguste 190 pred Kr., keď porazili Hannibalovu flotilu v bitke pri Eurymedóne. O mesiac neskôr spojené rímsko-rhodské loďstvo definitívne porazilo Seleukovcov v bitke pri Myonnése. Seleukovská ríša stratila akúkoľvek kontrolu nad Egejským morom. Antiochos III. v panike stiahol svoje posádky z Thrácie a Lysimacheie, čím rímskej armáde pod vedením bratov Scipiovcov doslova otvoril bránu pre bezpečný pozemný presun do Malej Ázie.
Sily a zloženie armád Hlavné historické svedectvá o bitke pochádzajú z diela Ab Urbe Condita od Tita Livia a z knihy Syriaca od Appiana. Obaja antickí autori sa zhodujú, že rímska armáda mala približne 30 000 mužov, zatiaľ čo Antiochos III. postavil do poľa okolo 72 000 vojakov. Moderní historici sa však rozchádzajú; časť z nich dôveruje antickým prameňom, no iní odhadujú, že obe armády mohli mať približne vyrovnaný počet, okolo 50 000 mužov na každej strane.
Z hľadiska nasadenia zvierat mali Rimania k dispozícii len 16 vojnových slonov (aj to menej účinných afrických), zatiaľ čo Seleukovci disponovali 54 mohutnými ázijskými slonmi. Známa anekdota hovorí, že keď sa Antiochos pýtal Hannibala, či bude jeho obrovská a skvostne vyzbrojená armáda stačiť pre Rímsku republiku, kartáginský veliteľ sarkasticky odvetil: „Bude to úplne stačiť pre Rimanov, akokoľvek sú chamtiví.“HOYOS, Dexter. Hannibal's Dynasty: Power and Politics in the Western Mediterranean. London : Routledge, 2005. ISBN 978-0-415-35958-0. S. 203.
Seleukovské vojsko Seleukovská armáda predstavovala pestrú zmes helenistických jednotiek a východných žoldnierov:BAR-KOCHVA, Bezalel. The Seleucid Army: Organization and Tactics in the Great Campaigns. Cambridge : Cambridge University Press, 1976. ISBN 978-0-521-20667-9. S. 166-172. Stred formácie: Tvorila ho macedónska falanga o sile 16 000 mužov pod velením Filipa, „majstra slonov“. Bola rozdelená do desiatich sekcií (taxeis), pričom každá mala 1 600 mužov (50 mužov na šírku, 32 do hĺbky). V medzerách medzi sekciami bolo v pároch rozmiestnených 20 vojnových slonov, podporovaných 1 500 galatskými a 1 500 atianskymi pešiakmi. Pravé krídlo: Viedol ho osobne kráľ Antiochos III. Pozostávalo z 3 000 ťažkých jazdcov (katafraktov), 1 000 elitných jazdcov (agéma), 1 000 príslušníkov kráľovskej gardy (argyraspides – strieborné štíty), 1 200 dáhskych jazdeckých lukostrelcov, 2 500 mýskych lukostrelcov, 3 000 ľahkých pešiakov (Kréťania a Ilýri) a 4 500 kyrtianskych prakovníkov a élymajských lukostrelcov. V rezerve tu stálo 16 slonov. Ľavé krídlo: Velil mu Antiochov syn Seleukos IV. Filopator a synovec Antipatros. Obsahovalo kyrtianskych prakovníkov, élymajských lukostrelcov, 4 000 peltastov, 1 500 Ilýrov, 1 500 Károv a Kilíkijcov a 1 000 Kréťanov. Jazdu tvorilo 2 500 Galatov, 500 ľahkých tarentských jazdcov, 1 000 kráľovských jazdcov a 3 000 katafraktov spolu s 2 000 kappadockými pešiakmi, 16 slonmi a rôznorodou skupinou 2 700 ľahkých pešiakov. Predsunuté jednotky: Pred líniou ľavého krídla boli nasadené obávané kosákové vozy (currus falcati) a arabskí lukostrelci na ťavách. Na ich pravej strane velili Minnio a Zeuxis ďalším 6 000 ľahkým pešiakom (psiloi). Vo vojenskom tábore zostala obranná posádka 7 000 najmenej pripravených vojakov.
Rímske a pergamské vojsko Rímska zostava bola oveľa homogénnejšia a flexibilnejšia:TAYLOR, Michael. Antiochus the Great. Barnsley : Pen & Sword Military, 2013. ISBN 978-1-84884-463-6. S. 142-145. Stred formácie: Viedol ho legát Gnaeus Domitius Ahenobarbus (v zastúpení chorého konzula Scipiona). Tvorilo ho približne 21 600 ťažkých pešiakov, z toho dve rímske občianske légie a dve rímsko-italické spojenecké légie (socii). Rímska pechota bola rozdelená do tradičných troch línií (hastati, principes, triarii), pričom najmladší vojaci stáli vpredu. Celá formácia bola otvorenejšia a pohyblivejšia než nepriateľská seleukovská falanga. Ľavé krídlo: Bolo pevne opreté o strmé brehy rieky Frygios, čo ho prirodzene chránilo pred obchvatom. Z tohto dôvodu ho kryli iba štyri jazdecké eskadróny (približne 100 až 120 mužov). Pravé krídlo: Viedol ho pergamský kráľ Eumenes II. Sústredil tu takmer všetko jazdectvo rímsko-pergamskej aliancie (cca 2 800 až 3 000 jazdcov, zväčša Rimanov, doplnených o 800 pergamských jazdcov). Predsunuté a zadné vojsko: Vpredu pred hlavnou líniou operovalo 3 000 achájskych a pergamských ľahkých pešiakov s 800 krétskymi a ilýrskymi lukostrelcami. Zadný voj pri tábore krylo 2 000 tráckych a macedónskych dobrovoľníkov a 16 afrických vojnových slonov. Tie boli držané v rezerve, keďže boli považované za slabšie v porovnaní s ázijskými slonmi Seleukovcov.
Priebeh bitky náhľad|vpravo|Animovaný priebeh bitky pri Magnésii. Rímske sily sú znázornené červenou farbou, seleukovské tyrkysovou. K rozhodujúcemu stretu došlo na prelome rokov 190 a 189 pred Kr. Rimania postupovali z Pergamonu smerom k Thyatire, kde očakávali nepriateľa. Antiochos však chcel bojovať na pôde, ktorú si sám vybral. Presunul sa od Sárd k Magnésii pod Sipylom a utáboril sa zhruba 15 km severovýchodne od mesta (kde už v roku 281 pred Kr. Seleukovci zvíťazili v bitke pri Korupedione).
Keď sa Rimania dozvedeli o pohybe Seleukovcov, pochodovali päť dní k rieke Frygios a rozložili tábor severne od rieky Hermos, približne 6,5 km od Antiochovho tábora. Po sérii drobných potýčok a neúspešných seleukovských pokusoch vylákať Rimanov do pasce, presunuli Rimania svoj tábor na rovinu v tvare podkovy len 4 km od Seleukovcov. Rovina bola z troch strán obklopená riekami Frygios a Hermos, čím chceli Rimania obmedziť manévrovateľnosť obrovskej seleukovskej jazdy.
Nasledujúcich päť dní sa armády zoraďovali do šíkov, no do priameho boja nevstupovali. Rímsky veliteľ sa ocitol v patovej situácii: nemohol bezpečne zaútočiť na silne opevnený seleukovský tábor, no odmietaním boja riskoval, že zima zničí morálku jeho mužov a presila nepriateľskej jazdy úplne preruší rímske zásobovacie línie. Scipio navyše túžil po rozhodujúcom víťazstve skôr, než ho v úrade nahradí nový konzul vyslaný z Ríma. Posunul preto rímske línie vpred až k miestu, kde rieka Frygios prudko zatáčala na sever. Týmto manévrom síce odkryl svoje pravé krídlo, no zároveň donútil Antiocha prijať výzvu na rozhodujúcu bitku. Seleukovský kráľ výzvu prijal za úsvitu tretieho dňa po tomto rímskom postupe.
Prvá fáza: Kolaps seleukovského ľavého krídla