Michal VIII. Palaiologos (, * 1224 alebo 1225† 11. december 1282) bol od roku 1259 cisárom Nikájskeho cisárstva a byzantským cisárom od obnovenia byzantskej vlády v Konštantínopole v roku 1261. Založil cisársku dynastiu Palaiologovcov, ktorá s prerušením na začiatku 14. storočia vládla Byzantskej ríši až do jej zániku v roku 1453 (pád Konštantínopola).
K moci sa dostal počas vlády maloletého cisára Jána IV. Laskarida (12581261). Svoje postavenie upevnil diplomatickými a vojenskými úspechmi, predovšetkým víťazstvom bitke pri Pelagónii (1259) a obnovením byzantskej vlády v Konštantínopole (1261). Jeho panovanie charakterizovalo úsilie zabrániť novému západnému útoku na ríšu, obnoviť byzantské postavenie na Balkáne a získať späť územia ovládané latinskými štátmi. Zahraničnopolitické úspechy však sprevádzali finančné vyčerpanie, ústupky talianskym obchodným republikám, zanedbanie maloázijského pohraničia a hlboké vnútorné spory vyvolané oslepením Jána IV. a presadzovaním Lyonskej únie s katolíkmi (1274).
Hodnotenie
Michal VIII. patril k najschopnejším diplomatom a vojenským organizátorom neskorobyzantského obdobia. Dokázal využiť oslabenie svojich odporcov, poraziť protinikájsku koalíciu v bitke pri Pelagónii (1259), obnoviť byzantskú vládu v Konštantínopole (1261) a odvrátiť útok Karola z Anjou. Jeho pružná diplomacia zahŕňala rokovania so západnými panovníkmi, pápežstvom, talianskymi republikami, Mongolmi, Zlatou hordou aj mamlúckym Egyptom.
Jeho politika však Byzanciu zároveň stála vysokú vnútornú cenu. Oslepenie Jána IV. oslabilo legitimitu nového režimu a vyvolalo arseniánsku schizmu. Presadzovanie Lyonskej únie rozdelilo byzantskú cirkev a spoločnosť. Obchodné privilégiá udelené Janovu a Benátkam obmedzovali hospodársku samostatnosť ríše a nákladná západná politika odčerpávala prostriedky z obrany Malej Ázie. Michal zanechal obnovenú Byzantskú ríšu s prestížnym hlavným mestom a s novou dynastiou Palaiologovcov pevne usadenou na tróne. Súčasne však jeho nástupca Andronikos II. zdedil finančne oslabený štát, hlboké cirkevné rozpory a čoraz vážnejšie ohrozenie v maloázijských provinciách.
Život
Pôvod a začiatky kariéry vľavo|náhľad|Michal VIII. Palaiologos s jeho synom Konštantínom Palaiológom a manželkou Theodórou Palaiologinou, reprodukcia stratenej byzantskej miniatúry z kláštora Peribleptos v Mystre Michal (Michaél) pochádzal z významnej aristokratickej rodiny Palaiologovcov spriaznenej s dynastiami Dukovcov, Angelovcov a Komnénovcov. Bol najstarším synom veľkého domestika Andronika Palaiologa, ktorý zomrel roku 1247, a jeho manželky Theodóry. Jeho starý otec z matkinej strany Alexios Palaiologos sa oženil s Irenou Komnénou, najstaršou dcérou cisára Alexia III. Angela, a získal hodnosti despotu a veľkého vojvodu.
Podľa byzantského historika Nikéfora Grégora sa Michal vyznačoval príťažlivým vystupovaním, veselou povahou a štedrosťou. Vďaka pôvodu, vojenským schopnostiam a politickým ambíciám si už v mladosti získal značný vplyv. Súčasne sa okolo neho šírili proroctvá, podľa ktorých mal jedného dňa dosiahnuť cisársku hodnosť. Pre nikájskych panovníkov preto predstavoval užitočného, ale zároveň potenciálne nebezpečného aristokrata.
Vojenskú a správnu kariéru začal úspešne. Roku 1247 bol poverený správou macedónskych miest Melnik a Serres. Cisár Ján III. Dukas Vatatzes však pochyboval o jeho vernosti a v rokoch 1253 alebo 1254 ho prinútil zložiť prísahu lojality. Prísaha sa uskutočnila za prítomnosti konštantínopolského patriarchu Manuela II. Palaiologa. Michal si napriek podozreniam zachoval priazeň panovníka a získal úrad veľkého konostabla, teda veliteľa latinských žoldnierov v nikájskych službách.
Približne v tomto období sa oženil s Theodórou Dukainou Vatatzinou, cisárovou príbuznou. Z ich manželstva pochádzalo sedem detí vrátane budúceho cisára Andronika II. Michal mal aj dve nemanželské dcéry.
Konflikt s Teodorom II. Laskaridom vľavo|náhľad|Teodor II., iluminácia z historickej kroniky Geórgia Pachymera, 14. storočie, Cod. Monac. gr. 442, dnes Bayerische Staatsbibliothek, Mníchov Vzťahy medzi Michalom a cisárom Teodorom II. Laskaridom boli napäté. Keď sa Michal roku 1256 dozvedel, že cisár nariadil jeho zatknutie, opustil územie Nikájskej ríše a uchýlil sa do Rumskeho sultanátu. Nie je isté, či skutočne pripravoval vzburu, alebo sa stal obeťou nepravdivého obvinenia.
Sultán Kaj Kávús II. v tom čase čelil mongolskému tlaku. Michal dostal pod velenie oddiel pozostávajúci zo zajatých Byzantíncov, ktorý sa pod nikájskymi zástavami zapojil do bojov na seldžuckej strane. Dňa 14. októbra 1256 sa zúčastnil bitky pri Aksaraji proti mongolskému vojsku veliteľa Bajdžu-nojona. Po seldžuckej porážke utiekol do Kastamonu.
Po získaní záruk osobnej bezpečnosti sa vrátil k Teodorovi II. a roku 1257 opäť zastával hodnosť veľkého konostabla. Cisár ho však naďalej podozrieval zo zrady a roku 1258 nariadil jeho zatknutie. Michal musel druhýkrát prisahať vernosť a zaviazať sa, že si nebude nárokovať najvyššiu moc.
Prevzatie vlády v Nikájskej ríši náhľad|Ján IV., detail z kroniky Ióanna (Jána) Zónara, 15. storočie, Cod. Mutinensis gr. 122 Teodor II. zomrel 16. augusta 1258. Jeho nástupcom sa stal iba osemročný syn Ján IV. Laskaris. Ochranu maloletého cisára mali zabezpečovať patriarcha Arsenios Autóreianos a protovestiarios Geórgios Mouzalon. Mouzalon spočiatku nechcel úlohu regenta prijať, Michal ho však podporil a presvedčil, aby sa jej ujal.
Dňa 24. augusta 1258, počas zádušnej bohoslužby pri hrobe Teodora II. v kláštore Sosandra, sprisahanci zavraždili Geórgia Mouzalona a jeho dvoch bratov. Michal bol do sprisahania zapojený a po Mouzalonovej smrti prevzal regentskú moc. Ako držiteľ hodnosti veľkého konostabla vystupoval ako najvýznamnejší predstaviteľ vojenskej aristokracie.
V septembri 1258 získal titul veľkého vojvodu a 13. novembra bol vyhlásený za despotu a basileopatora. Po získaní prístupu k štátnej pokladnici rozdával peniaze úradníkom, vojakom a duchovenstvu, čím si zabezpečoval ich podporu. Do významných funkcií dosadzoval svojich príbuzných a stúpencov, zatiaľ čo odporcov odstraňoval z mocenského centra.
Napokon bol vyhlásený za cisára. Patriarcha Arsenios Autóreianos sa obával o život Jána IV. a spočiatku odmietal Michalovo povýšenie uznať. Súhlasil až pod podmienkou, že Michal bude do dosiahnutia plnoletosti mladého Laskarida iba jeho spoluvládcom. Korunovácia sa uskutočnila 1. januára 1259. Keď patriarcha zistil, že Michal smeruje k úplnému odstaveniu Jána IV., dočasne opustil patriarchálny stolec. Po krátkom pôsobení patriarchu Nikefora II. sa Arsenios s Michalom zmieril a vrátil sa do úradu.
Bitka pri Pelagónii Michalovo mocenské postavenie posilnili vojenské úspechy na Balkáne. Najväčšiu hrozbu pre západné územia Nikájskej ríše predstavoval epirský despota Michal II. Komnénos Dukas, ktorý sa spojil so sicílskym kráľom Manfrédom a achájskym kniežaťom Viliamom II. z Villehardouinu. Rozhodujúce stretnutie sa odohralo v septembri 1259 pri Pelagónii v západnej Macedónii. Nikájske vojsko pod velením Michalovho brata, sebastokratora Jána Palaiologa, tvorili byzantské, seldžucké a kumánske oddiely. Spojenecké sily Epiru a Achájskeho kniežatstva utrpeli porážku a Viliam II. padol do zajatia.
Za svoje prepustenie musel achájsky knieža odovzdať Nikájskej ríši niekoľko významných pevností na Peloponéze, medzi nimi Monemvasiu, Mystras, Mainu a Hierakion. Neskôr sa stal krstným otcom jedného z Michalových synov. Víťazstvo pri Pelagónii odstránilo bezprostrednú hrozbu zo strany Epiru, oslabilo postavenie latinských štátov v Grécku a poskytlo Byzantíncom oporné body na Peloponéze. Zároveň vytvorilo priaznivé podmienky na útok proti oslabenej Latinskej ríši, ktorej moc sa už obmedzovala prevažne na Konštantínopol a jeho okolie.
Obnovenie Byzantskej ríše náhľad|Mapa Byzantskej ríše v roku 1265 podľa historického atlasu Williama R. Shepherda (1911) V rámci príprav na dobytie Konštantínopola uzavrel Michal 13. marca 1261 v Nymfaiu zmluvu s Janovskou republikou. Janovčania mali výmenou za obchodné výsady a právo zakladať obchodné stanice v byzantských krajinách poskytnúť vojenskú pomoc proti Benátkam a Latinskej ríši. Janovská pomoc napokon nebola potrebná. Latinský mestský oddiel opustil Konštantínopol na benátskych lodiach, aby zaútočil na ostrov Dafnusios v Čiernom mori. Byzantský veliteľ Alexios Stratégopoulos, ktorého vojaci sa počas prieskumnej výpravy dostali k mestu, zistil, že Konštantínopol zostal takmer bez obrany. V noci na 25. júla 1261 prenikol do mesta a bez výraznejšieho odporu ho obsadil.
Posledný latinský cisár Balduin II. a latinský patriarcha Pantaleone Giustiniani utiekli. Tým sa skončila latinská vláda nad Konštantínopolom, ktorá trvala od štvrtej križiackej výpravy roku 1204. Michal vstúpil do mesta 15. augusta 1261 cez Zlatú bránu. Slávnostný sprievod sprevádzala ikona Bohorodičky Hodegetrie. V ten istý deň bol v chráme Hagia Sofia znovu korunovaný, tentoraz ako cisár obnovenej Byzantskej ríše. V dobovej cisárskej ideológii začal vystupovať ako „nový Konštantín“.
Odstránenie Jána IV. a arseniánska schizma Obnovenie Byzantského cisárstva spečatilo osud maloletého Jána IV. Laskarida. Na Michalov príkaz ho 25. decembra 1261 oslepili, zbavili moci a uväznili v pevnosti Dakibyza. Michal sa tak stal jediným panovníkom. Odstránenie legitímneho cisára vyvolalo odpor časti byzantskej spoločnosti. Patriarcha Arsenios začiatkom roku 1262 Michala exkomunikoval. Cisár sa patriarchu zbavil až roku 1265, keď bol Arsenios zosadený a poslaný do vyhnanstva. Jeho zosadenie odmietla časť duchovenstva a veriacich, čím sa začala takzvaná arseniánska schizma. Z cirkevného trestu Michala napokon 2. februára 1267 oslobodil patriarcha Jozef I. Galésiótes. Rozkol medzi arseniánmi a prívržencami cisárskej cirkevnej politiky však pretrvával aj po panovníkovej smrti.
Obnova Konštantínopola a vnútorná politika náhľad|Michal VIII. Palaiologos, freska, 1652 až 1666, Archanjelský chrám, Moskva Dobytie Konštantínopola vyvolalo medzi Byzantíncami nádej na obnovenie niekdajšej veľmoci. Skutočné možnosti ríše však boli obmedzené. Okrem severozápadnej časti Malej Ázie ovládala iba časť Trácie a Macedónie, niektoré egejské ostrovy a niekoľko pevností na Peloponéze. Časti Trácie a Macedónie držali Bulhari a Srbi, Epiros si udržiaval samostatnosť a stredné Grécko s veľkou časťou Peloponézu zostávali pod latinskou vládou. Mnohé ostrovy naďalej patrili Benátkam.
Samotný Konštantínopol bol po desaťročiach latinského panstva vyľudnený a hospodársky oslabený. Michal preto pristúpil k obnove hlavného mesta. Do Konštantínopola sa presťahovala nikájska aristokracia a cisárska administratíva, opustené štvrte sa znovu osídľovali a poškodené stavby opravovali.
Cisár podporoval obnovu morských hradieb, prístavu Kontoskalion, Blachernského paláca, chrámu Hagia Sofia, Chrámu svätých apoštolov a chrámu Bohorodičky vo Blachernách. Dal postaviť kláštor svätého Demetra a sochu archanjela Michala, ktorému bol zobrazený kľačiaci cisár odovzdávajúci model mesta. Michal sa pokúsil zasiahnuť aj do súdnictva. Vydal prostagmu, ktorá zavádzala tresty pre predstaviteľov verejnej moci obvinených z nedbanlivého plnenia povinností. Zároveň odvolal postihy uložené aristokratom za vlády Teodora II., vrátil vyhnancov a obnovil ich majetkové a pozemkové práva. vľavo|náhľad|Cisárska pečať Michala VIII. Palaiológa Za jeho vlády získala pronoia dedičný charakter. Tento krok posilnil starú vojenskú a pozemkovú aristokraciu, ktorá tvorila významnú oporu palaiologovského režimu. Súčasne však výdavky na obnovu hlavného mesta, správu a vojny zaťažovali štátnu pokladnicu. Dochádzalo k znehodnocovaniu meny, najmä hyperpyronu, a k rastu daňového tlaku na provincie. V roku 1262 vypuklo v Bitýnii povstanie roľníkov a akritov, ktoré cisárske vojsko potlačilo.
Hospodárske ústupky talianskym republikám náhľad|Hyperpyron Michala VIII. Palaiologa, reverz