Sepolkro (z latinského sepulcrum, hrob, v datíve a ablatíve druhej deklinácie sepulcro, tiež nazývané rappresentazione sacra al Santissimo Sepolcro alebo azione sacra, resp. nemecky Heiligen Grab gesungene Vorstellung) je jednoaktová sakrálna skladba charakteru oratória alebo kantáty komponovaná najmä v období baroka, ktorá bola určená na predvádzanie počas sviatkov Veľkej noci (na Zelený štvrtok a Veľký piatok) pri Božom hrobe. Je to kratšia skladba, ktorá je tvorená desiatimi až pätnástimi časťami.
Sepolkro sa začalo rozvíjať vo Viedni v 17. a 18. storočí na dvore cisára Leopolda I, kde sa hrávali na Zelený štvrtok v súkromnej kaplnke cisárovnej Eleonóry Magdalény Gonzagovej a na Veľký piatok v Cisárskej kaplnke Hofburgkapelle.
Na rozdiel od kantáty, moteta alebo oratória, ktoré nevyužívajú kulisy, sepolkro využíva scénu Božieho hrobu. Pre potreby viedeňského dvora navrhoval prospekty taliansky architekt Lodovico Ottavio Burnacini a Giuseppe Galli-Bibien.
Libretá sepolkier písali talianskí autori ako Pietro Metastasio, Antonio Maria Lucchini, Giambattista Giardini, Johann Georg Schilde alebo Nicolò Minato. Texty vedú poslucháčov k rozjímaniu nad umučením Krista a jeho zmŕtvychvstaním. Na rozdiel od pašií, text je často alegorický a vychádza zo starozákonných predlôh. Jazyk libriet bol prevažne taliansky alebo latinsky, veľkú časť tvoria aj nemecky písané libretá, vyskytli sa však aj české libretá sepolkier. Účelom použitia lokálnych jazykov bolo, aby textu rozumelo celé publikum.
Libretá zhudobňovali zväčša taliansky hudobní skladatelia ako Antonio Draghi, Giovanni Battista Pederzuoli, Pietro Andrea Ziani, Antonio Caldara, Georg Reutter, Franz Josef Seuche, Francesco Bartolomeo Conti alebo Giovanni Felice Sances, František Antonín Míča. Skladatelia využívali tmavšie zafarbené nástroje ako violy, fagoty, chalumeau a cornetti muti.
Referencie
Kategória:Hudobná terminológia