Freiwillige Schutzstaffel () boli polovojenské domobranecké jednotky nemeckej menšiny na Slovensku v období druhej svetovej vojny. Organizácia sa formovala z radov občanov nemeckej národnosti (Volksdeutsche) žijúcich na území Slovenska. V auguste 1944 boli tieto jednotky reorganizované a zlúčené už v rámci SS do zväzku s oficiálnym názvom SS Heimatschutz.
História Vznik right|thumb|Vodca nemeckej etnickej skupiny Franz Karmasin počas slávnostného odovzdávania cien členom Freiwillige Schutzstaffel, okolo roku 1941 right|thumb|Minister vnútra Ferdinand Ďurčanský vykonáva inšpekciu jednotky Freiwillige Schutzstaffel na Námestí slobody v Bratislave, 1939
Freiwillige Schutzstaffel () boli polovojenským krídlom slovenskej Nemeckej strany. Počiatky FS siahajú do počiatku roka 1937, kedy sa „ordneri“ objavujú ako ochrana pred politickými protivníkmi počas verejných zhromaždení Karpatonemeckej strany. Z tejto poriadkovej služby bola sformovaná polovojenská organizácia Sudetonemeckej strany (SdP) „Freiwilliger Schutzdienst“, povolená československým ministerstvom vnútra 14. mája 1938. Na Slovensku boli zorganizované jednotky „Freiwilliger Schutzdienst“ v Bratislave. Oficiálna činnosť týchto oddielov skončila 15. septembra 1938, kedy boli spolu so samotnou SdP zakázané.
Freiwillige Schutzstaffel boli nanovo sformované v októbri 1938 po vyhlásení autonómie Slovenska podľa vzoru SA. Franz Karmasin, etnický vodca na Slovensku, označil FS za „jadro nemeckej etnickej skupiny“ a za „údernú jednotku národného socializmu na východe“. Organizácia spočiatku fungovala bez právneho štatútu. Oddiely zabezpečovali ochranu nemeckých obcí na maďarskoslovenskej hranici Žitného ostrova, po vyhlásení rozhodnutia Viedenskej arbitráže 2. novembra pôsobili v Gelnickom okrese v Medzeve a Štóse. Po atentáte na Franza Karmasina 11. decembra tento požadoval u J. Tisa, aby príslušníci FS mohli nosiť zbraň. 17. januára 1939 autonómna slovenská vláda FS povolila, pričom došlo aj k uniformovaniu FS. Uniformu tvorili čierne nohavice, hnedá košeľa s čiernou kravatou, rukávová páska so svastikou a čierna lodička.
Marec 1939 FS mali plniť úlohu katalyzátora inscenovanej „slovenskej revolúcie“. V Bratislave sa chopili iniciatívy a uniformované oddiely FS ovládli bratislavské ulice, železničnú stanicu, poštu a kontrolovali prístupové cesty do mesta. V čase vrcholiaceho napätia 11. marca 1939 obsadilo 50 ozbrojencov FS vládnu budovu. Z nemeckého petržalského brehu Dunaja boli prevážané zbrane do ústredia Deutsche Partei v budove Kotvy na Vajanského nábreží. Pokus slovenských bezpečnostných orgánov zhabať zbrane, narazili na odpor. Budova Kotvy poskytla dočasný útočisko pre radikálov, ktorým sa podarilo vyhnúť zatknutiu, tlačili sa tam letáky vyzývajúce k samostatnosti. Úderky DP udržiavali v meste „revolučnú náladu“. Keď došlo na poludnie 14. marca k vyhláseniu samostatného Slovenského štátu, nádeje na „anšlus“ Bratislavy Nemeckom padli. Frustrované vedenie DP vydalo FS údajne rozkaz vyvolávať v nemeckých oblastiach nepokoje, aby vyprovokovali vpochodovanie Wehrmachtu na Slovensko. Miestne oddiely FS väčšinou odmietli tento nezmyselný rozkaz vykonať. Karmasinova skupina sa myšlienky „anšlusu“ sa nechcela úplne vzdať. Marcové udalosti stvorili legendu o FS a úloha FS pri rozbíjaní Československa a vzniku Slovenskej republiky bola neskôr zdôrazňovaná propagandou Deutsche Partei.
Organizácia Nariadenia slovenskej vlády 240/1939 Sl.z. o Freiwillige Schutzstaffel z júla 1939 novelizované nariadením 311/1939 Sl.z. zo dňa 21. decembra 1939 o Freiwillige Schutzstaffel a Deutsche Jugend stanovovalo právny rámec organizácie, okrem iného štatút a podľa vojenských zásad organizovaného zboru v rámci Deutsche Partei. Príslušníci FS mali právo nosiť zbraň a používať ju ako bezpečnostné orgány. Členstvo v FS bolo otvorené pre príslušníkov nemeckej menšiny na Slovensku vo od veku 18, ktorí mohli preukázať svoj árijský pôvod až do tretej generácie. Vybraní príslušníci FS vytvorili oddiel Einsatztruppe. V roku 1939 mali FS približne 4 600 členov, počet do roku 1944 stúpol na 7 800, časť príslušníkov ale odchádzalo na prácu do Nemecka, prípadne vstúpilo do Waffen-SS.
Formálne boli FS podriadená slovenskej vláde a rovnako ako Hlinkova garda slúžila ako pomocný policajný zbor. Vrchného veliteľa FS („Landesmannschaftsführer“) menoval prezident Slovenskej republiky na odporúčanie vodcu nemeckej etnickej skupiny. Prvým veliteľom bol Walter Donath, ktorý v apríli 1942 padol v bojoch v radoch Waffen-SS na východnom fronte. Po ňom nastúpil Ferdinand Klug, predtým vodca Deutsche Jugend. Klug padol po vypuknutí Slovenského národného povstania v prestrelke s partizánmi 30. augusta 1944 pri Zlatých Moravciach.Schvarc, Michal, Heimatschutz - medzi realitou a ilúziou (organizácia a formovanie nemeckej domobrany) In:Slovenská republika 1939-1945 očami mladých historikov. Zv. 3. (Povstanie roku 1944). Zborník príspevkov z tretieho sympózia Katedry histórie Filozofickej fakulty UCM Trnava, Lúka 21.-22.5.2004 / Trnava, Katedra histórie FF UCM 2004 s. 301-325. ISBN 80-89034-75-6, online Od konca februára 1945 viedol FS Georg Heim z Banátu.
Úlohy FS spočiatku zahŕňali najmä stráženie a ochranu majetku, boj proti sabotážam, ochrana dopravnej infraštruktúry, ale po vypuknutí druhej svetovej vojny aj zatýkanie utečencov a dezertérov z okupovaného Poľska. Okrem toho invázii do Poľska oddiely FS zabezpečovali severovýchodnú hranicu Slovenska proti Poľsku silou tisíc mužov. Jeden z oddielov oddiel strážil železničný tunel v Jablunkovskom priesmyku.
Rovnako ako Hlinkova garda, aj FS mohli vykonávať domové prehliadky a zatýkania. FS sa spolu s Hlinkovou gardou podieľala na vykonávaní protižidovských opatrení. Už v roku 1938 po vyhlásení výsledkov Viedenskej arbitráže, keď slovenská vláda začala vysťahovávať nemajetných Židov a Židov bez domovskej príslušnosti na Slovensku, vypomáhali FS pri tejto činnosti najmä na Spiši a v okolí Kežmarku, kde zdemolovali v Spišskej Belej synagógu, židovský cintorín a rituálne kúpele. Od roku 1941 v mene slovenského ministerstva vnútra polovojenské jednotky zabezpečovali, aby Židia dodržiavali ustanovenia Židovského kódexu, ako napríklad zákaz návštev kín a divadiel alebo povinnosť nosiť Dávidovu hviezdu. Príslušníci FS napádali Židov, vstupovali do ich domácností, ničili ich majetok. Incidenty v Pezinku, Piešťanoch a Kežmarku mali charakter pogromu. Ďalšie vládne nariadenie z 20. marca 1942 nariaďovalo každej jednotke dobrovoľníckej ochrany FS, aby sa „v čo najväčšej možnej miere podieľala na preprave Židov do koncentračných táborov, ak ju o to požiadajú okresné úrady“.
Od marca 1939 bola organizácia rozdelená do troch úderných práporov pôsobiacich v oblastiach so zastúpením nemeckej menšiny: Bratislava, Hauerland, Spiš. Vo februári 1940 sa počet oddielov zvýšil na šesť: oddiel I Bratislava (mesto), Sturmbannführer Hans Hofstätter, 3 roty oddiel II Bratislava (okolie), Sturmbannführer Zoltan Absalon, 4 roty oddiel III Kremnica, Sturmbannführer Jozef Jacklin, 7 rôt oddiel IV Nemecké Pravno, Sturmbannführer Ladislav Wässerle, 4 roty oddiel V horný Spiš, Sturmbannführer Willi Kunzmann, 6 rôt oddiel VI dolný Spiš, Sturmbannführer Hans Dolinsky, 4 roty
V regiónoch Slovenska s malým zastúpením nemeckého obyvateľstva členovia FS podliehali priamo k ústrediu v Bratislave. V septembri 1942 bol založený siedmy oddiel v údolí Váhu. Okrem toho boli v továrňach na území Ríše tvorené dobrovoľné ochranné čaty z etnických Nemcov zo Slovenska zamestnaných v Nemecku v týchto továrňach; aj tie boli podriadené ústrediu v Bratislave. Príkladom takejto jednotky bol Dobrovoľný ochranný oddiel továrne na syntetický benzín v Pölitzi, ktorého členovia boli zodpovední za bezpečnosť závodu. Vedenie Deutsche Partei postupne stratilo vplyv na FS, keďže organizácia sa čoraz viac podriaďovala SS.
Waffen-SS FS slúžila aj ako náborové centrum mladých etnických Nemcov pre Waffen-SS. Nábor začal ilegálne v roku 1940, keď sa Einsatztruppe stalo záložnou jednotkou Waffen-SS a spočiatku šlo o dobrovoľníkov spomedzi Nemcov odchádzajúcich do ríše za prácou. Do februára 1942, kedy ministerstvo obrany SR pardonovalo dobrovoľníkov, sa takto do Waffen-SS dostalo 532 mužov. Po stroskotaní bleskovej vojny v zime 1941/42 vzrástla potreba ľudských rezerv a SS plánovalo rozšíriť nábor na všetkých bojaschopných mužov vo veku 1735 rokov, proti čomu sa postavila ako slovenská vláda (kvôli nutnosti vyplácania podpôr rodinám) ako aj Karmasin, ktorý odchod dobrovoľníkov vnímal ako oslabovanie pozícii nemeckej menšiny.
V októbri 1942 bola uzavretá medzi Slovenskou republikou a Nemeckou ríšou „Dohoda o nábore slovenských štátnych príslušníkov nemeckej národnosti do Waffen-SS“. Hoci vstup mal byť dobrovoľný, Deutsche Partei vyvíjala na nemeckých mužov nátlak. Do začiatku júla 1944 slúžilo v jednotkách Waffen-SS a nemeckej polícii viac ako 6 300 nemeckých mužov zo Slovenska.
V júli 1944 podpisom zmluvy medzi Slovenskou republikou a Nemeckou ríšou „o splnení brannej povinnosti slovenských štátnych príslušníkov nemeckej národnosti v nemeckej brannej mociWaffen-SS“ začala tretia fáza náboru, kedy sa služba vo Waffen-SS stala pre slovenských Nemcov povinnou. Tu sa začali prejavy nespokojnosti aj medzi nemeckým obyvateľstvom a nábor zaostal za očakávaniami, namiesto 8 0009 000 nových odvedencov ich v januári 1945 registrovali len 1 500, celkovo 8 200. Slovenskí Nemci vo Waffen-SS slúžili v bojových jednotkách, napr. v divízii „Prinz Eugen“, ale aj ako ostraha v koncentračných táboroch (napríklad Johann Breyer z Novej Lesnej pri Poprade sa ako 17-ročný stal esesákom a neskôr aj dozorcom v Osvienčime).
Slovenské národné povstanie V lete 1944 sa nemecké menšina stala terčom partizánskych útokov. V očakávaní nemeckého obsadenia Slovenska sa vedenie nemeckej „Volksgruppe“ rozhodlo vybudovať oddiely domobranyHeimatschutz a previesť do nich príslušníkov FS. Prvým veliteľom sa stal Ferdinand Klug, ten však padol po vypuknutí Slovenského národného povstania v prestrelke s partizánmi 30. augusta 1944 pri Zlatých Moravciach. Počas prvých septembrových dní bol Heimatschutz podriadený nemeckému veliteľovi na Slovensku SS-Obergruppenführerovi Gottlobovi Bergerovi. Ten vymenoval za veliteľa Franza Karmasina. Heimatschutz slúžil predovšetkým na pacifikáciu územia a od jesene 1944 aj na vykonanie úplnej evakuácie etnických Nemcov (približne 130 000 ľudí) zo Slovenska.
Na povstaleckom území boli Freiwillige Schutzstaffel rozpustené nariadením Slovenskej národnej rady č. 4 zo dňa 1. septembra 1944 spolu s Deutsche Partei , HSĽS, Magyar Nemzeti Párt, Hlinkovou Gardou, Hlinkovou mládežou a Deutsche Jugend.
Väčšina príslušníkov Heimatschutz bola po potlačení povstania prevelená k 32. divízii tankových granátnikov SS „30. Januar“ a 31. dobrovoľníckej granátnickej divízii SS.
Po vojne Po skončení druhej svetovej vojny prebiehali na Slovensku snahy o potrestanie vojnových zločincov. Tie sa uskutočňovali pod hlavičkou nariadenia SNR č. 33/1945 zo dňa 15. mája 1945 o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a kolaborantov a o zriadení ľudového súdnictva. Franz Karmasin bol odsúdený 22. júna 1948 na smrť v neprítomnosti.
Referencie
Externé odkazy 311/1939 Sl.z. Nariadenie s mocou zákona zo dňa 21. decembra 1939 o Freiwillige Schutzstaffel a Deutsche Jugend
Zdroj
Kategória:Nacistické organizácie Kategória:Nemci na Slovensku Kategória:Nemecké a iné jednotky nasadené na potlačenie Slovenského národného povstania a partizánov Kategória:Polovojenské organizácie Kategória:Slovenská republika 1939 – 1945